Extroverti si myslia, že nás poznajú, no pritom nás poznajú len tak, ako im dovolíme.

Introvert žije v dvoch svetoch. Žijeme v tom reálnom, ktorý je viac naklonený extrovertnosti. A v našom vnútornom, kde sme sami sebou. V každom z týchto svetov sme iní.

Naše pravé ja dovolíme spoznať len pár ľuďom a o tom extroverti ani netušia. Netušia ani o nasledujúcich 14 veciach.

1. Väčšina rozhovorov nás nudí

Nezaujímajú nás povrchné rozhovory o počasí, jedle, ohováraní, nakupovaní…

Vôbec nás nenapĺňajú, práve naopak, vyčerpávajú nás.

Extrovertov baví interakcia. Keď sa môžu s ľuďmi rozprávať a byť v ich spoločnosti. Z väčšiny času sa rozprávajú len preto, aby rozprávali. Aby nebolo ticho. Preberajú zdvorilostné témy, ohováračky, zážitky. Jednu myšlienku nafúknu aj na 10 viet, pretože rozhovor stavajú na kvantite.

Nás takéto rozhovory nezaujímajú. Nudia nás. My rozprávame radi vtedy, keď môžeme prispieť k téme, ktorá má hodnotu. Keď rozoberáme niečo, kde je človek nútený aj premýšľať.

Nemáme radi bezpredmetné rozhovory. Máme ich radi len s ľuďmi, pri ktorých sme sami sebou. No aj vtedy ideme viac do hĺbky.

2. Potrebujeme byť sami

Milujeme socializáciu, no len v určitých dávkach. Socializácia nás vyčerpáva a to aj napriek tomu, že trávime čas s kamarátmi a rodinou.

Po socializácii potrebujeme byť sami, pretože si takto dobíjame energiu pre ďalšiu socializáciu. Osamote relaxujeme.

Začítame sa do knihy, zapozeráme do filmu alebo niečo tvoríme či športujeme. Dostaneme sa pri tom do stavu prúdenia, tzv. flow, kedy strácame pojem o čase.

Tento stav nedosiahneme v spoločnosti ľudí. Samota je naša potreba rovnako, ako je pre extrovertov pobyt medzi ľuďmi.

3. Neznášame osamelosť

Máme radi samotu, ale nechceme byť osamelí. Aj introvert potrebuje kamarátov a vzťah. Osamelosť je pre introverta obrovský problém.

Je pre nás náročné spoznávať nových ľudí a o to ťažšie je nájsť „spriaznenú dušu“.

4. Vyhovárame sa, aj keď v skutočnosti nič iné nemáme

Keď poviem, že nerobím nič, to je môj plán. Presne to chcem doma robiť. Nič. Neznamená to, že potrebujem program.

Už si ani nepamätám všetky tie absurdné dôvody, ktorými som sa vyhovoril, že neprídem. No že ich bolo veľa.

Raz ma spolužiaci volali v nedeľu na túru. Nechcel som ísť, tak som sa vyhovoril, že som veľmi chorý. Ďalší deň však bola škola. Tak som sa pre istotu ulial zo školy na ďalšie tri dni, aby to nebolo nápadné.

Nemám rád spontánne pozvania. V hlave mám vždy plán, čo chcem robiť. Osobne sa nikdy nenudím.

To hneď neznamená, že introverti nechcú nikam chodiť. Chceme byť začlenení. Väčšinou sa však vyhovoríme, lebo už máme v pláne niečo lepšie. Byť doma a nerobiť nič je pre nás veľakrát lepšie, ako trčať vyčerpaný na párty.

Vyhovárame sa tiež preto, lebo potrebujeme čas na prípravu. Je pravdepodobné, že prídeme skôr, keď nás pozvú v časovom predstihu.

v posteli s knihou a kávou v ruke = najlepšie strávený čas

5. Všímame si všetko, aj keď to nedávame najavo

Všimli sme si, ako si sčervenal, ako si klamal, ako si sa potkol, ako si sa špáral v zuboch.

Veľakrát sa musíme tváriť, že si niečo nepamätáme, alebo že sme si nevšimli pre nás očividné veci, len aby sme ľudí nevyľakali.

Veľakrát nás rozčuľuje to, ako môžu byť ľudia tak nevnímaví.

Vnímavosť je totiž naša silná stránka. Akosi prirodzene si všímame všetko, aj najmenšie detaily. Na ľuďoch si všímame reč tela a zmeny nálad. Počúvame to, čo povedia aj to, čo je zamlčané.

Vycítime falošných ľudí a aj keď to nedáme najavo, nikdy si ich už nepripustíme k sebe.

6. Niekedy máme všetkého dosť

Niekedy sme ako lievik. Prijímame veľa myšlienok. Vnímame veľa emócii. A von filtrujeme len veľmi málo. Nechceme dávať najavo emócie a často to ani nevieme.

Niekedy máme tak plnú hlavu myšlienok, že sa v nich strácame a pohltia nás. Niekedy zažívame neustálu socializáciu bez možnosti oddychu a to nás vyčerpáva viac, než zvládame.

Keď máme všetkého dosť, telo nám ukáže stopku. Pre niekoho je vtedy prirodzená reakcia plač, pre niekoho výbuch nervov. Väčšinou upadneme do depresie.

Sme v pohode až vtedy, keď sa zastavíme a upokojíme naše vnútro.

7. WC kabínky sú naši kamaráti

Chodíme často na WC, no nie vždy kvôli telesným potrebám. Skrývame sa tam. Niekedy je to jediná možnosť, ako si oddýchnuť od hluku a ľudí.

Hoci len 5 minút ticha a súkromia je na nezaplatenie.

8. Nemáme radi väčšinu ľudí

Je len pár ľudí, ktorých máme skutočne radi. A je len pár ľudí, ktorým veríme a sme pri nich sami sebou.

Väčšina ľudí nás irituje. Buď svojou hlúposťou alebo nevedomosťou.

Vo vzťahoch preto uprednostňujeme kvalitu. Máme len pár blízkych kamarátov.

Keby sme si mali vybrať medzi jedným úprimným kamarátstvom a stovkou známych, vyberieme si toho jedného kamaráta. Vždy.

9. V spoločnosti sa pretvarujeme

Extrovertná doba nás núti hrať sa na extrovertov, aby sme zapadli. Keď sa v spoločnosti cudzích ľudí bavíme a rozprávame, tak sa len pretvarujeme.

Alebo sme opití.

Hovoríme hlasnejšie, na silu sa smejeme a bystríme pozornosť. Doma potom odpadávame od vyčerpania. Sme herci, no sú ľudia, pri ktorých to inak nejde. Nemajú kapacitu na pochopenie a tolerovanie niečoho iného, ako poznajú.

A nie každého môžeme poslať do p…

10. Otvárame sa postupne

„Prvý dojem neklame“ na introverta akosi neplatí.

Zo začiatku máme aktivované svoje ochranné štíty a nepripúšťame si k sebe každého. Otvárame sa postupne s rastúcou dôverou a časom.

Na začiatku mám možno výraz sériového vraha a som ticho, no po čase ma nebudeš vedieť utíšiť.

Sme neporovnateľne iní pri cudzích ľuďoch a pri ľuďoch, ktorým dôverujeme.

11. Nejde nám udržiavanie kontaktov

Máme radi rodinu a kamarátov, no veľakrát sa nám ozývajú oni, nie my. Sme v pohode sami so sebou a tak nemyslíme na to, že by sme sa mali byť viac v kontakte.

Veľakrát nedvíhame telefón a neozveme sa ani neskôr. Aj napriek tomu, že ich milujeme.

Sme za nich vďační, no niekedy je to s nami ťažké.

12. Niekedy si želáme byť neviditeľní

Sú dni, kedy sa chcem vypariť a byť úplne neviditeľný. Pre každého. Nie len pre cudzích ľudí, ale aj pre známych, kamarátov, rodinu, priateľku.

Život sa však nezastaví a súkromie je čoraz vzácnejšie. Možno preto milujem post-apokalyptické filmy.

13. Neznášame byť stredobodom pozornosti

Nevieme byť produktívni a premýšľať s čistou hlavou, keď nad nami niekto stojí. Čím viac ľudí na nás pozerá, tým viac nás to vyvádza z miery.

Keď sme stredobodom pozornosti, jediné čo chceme, aby z nás ta pozornosť zmizla. Myslíme len na to. Navonok sa potom zakoktáme, začneme sa potiť alebo sčervenáme.

14. Neznášame, keď sa nás ľudia pýtajú, prečo sme ticho

Prečo si tak ticho? Otázka, ktorá zaručene naserie každého introverta. Prečo sa nepýtame aj extrovertov, prečo nikdy nestíchnu?

Ticho je strašiak pre ľudí, ktorí sa boja svojich myšlienok. Ticho desí tých, ktorí sa potrebujú neustále rozptyľovať.

Pre introverta je ticho prirodzené, pretože naša myseľ nie je nikdy ticho. Takmer stále sme spojení s našimi myšlienkami.

Sme ticho keď nemáme čo povedať, alebo keď sa necítime komfortne na to, aby sme rozprávali.

Nie je ľahké byť introvertom v dnešnom extrovertnom svete. Je to však ľahšie, keď sa vydáš na cestu sebapoznania. Začni sa o introvertnosti učiť viac a lepšie pochopíš samého seba. Postupne objavíš spôsoby, ako byť sám sebou a neskrývať sa, aj napriek tomu, že žijeme v hlasnom svete.