Carl Jung definoval, že existujú 2 typológie osobnosti človeka.
Introvert a extrovert.
V jeho definícii bol hlavný rozdiel medzi týmito typológiami faktor, odkiaľ ľudia čerpajú energiu a aký je smer jej prúdenia.
Určil ich za dva smery osobnosti a ďalšie analýzy to neskôr potvrdili. Na jeho základoch dnes stojí delenie osobností.
Introvertnosť a extrovertnosť sú svojim spôsobom 2 protiľahlé konce krivky. Na jednom konci je introvert a na druhom extrovert.
Neexistuje však 100%-ný introvert alebo extrovert. Všetci sme niekde medzi, ale jedna typológia osobnosti u každého človeka dominuje. Niekto je viac introvertný a niekto je viac extrovertný človek.
Niekto je silný introvert, možno až na 90% a niekto len mierny, na približne 60%. Viac introvertný človek je teda definovaný ako introvert a viac extrovertný ako extrovert.
To však neznamená, že nemá nič spoločné aj s protiľahlým typom osobnosti.
Má, ale v menšej miere. Dominantne je buď introvert alebo extrovert. A v menšej miere má aj opačné črty. Rozhoduje iba pomer. Každý je na tom inak.
Ja osobne som napr. silný introvert, na hranici cca 80-90% introvertný a 10-20% extrovertný človek.
Existuje aj tretia podkategória, tzv. ambiverti, ktorí sú presne v strede. 50/50. Mnoho ľudí si myslí, že patrí práve do tejto kategórie, ale skutočných ambivertov je len veľmi malé percento.
Kto je introvert?
Introvert je človek orientovaný na svoje vnútro. Na subjektívne faktory ako sú premýšľanie, pocity, pozorovanie a intuíciu.
Extrovert je zase orientovaný na vonkajšie faktory, na okolité prostredie a ľudí.
To znamená, že introvert najprv všetko spracováva vo svojom vnútri a až potom to dá najavo navonok. (Ak chce)
Na oko môžeme pôsobiť „spomalene“, ale v skutočnosti sme introspektívni. Predtým, než urobíme rozhodnutie, potrebujeme reflektovať nad dostupnými informáciami a našimi skúsenosťami.
Naopak extroverti majú tendenciu rozhodovať sa spontánne tak, ako to v danom momente cítia.
Sme vynikajúci pozorovatelia a poslucháči. Všímame si často aj tie najmenšie drobnosti a spájame si súvislosti. Všímame si všetko, hoci to nedáme najavo.
Predtým než niečo povieme, premýšľame.
Extroverti naopak najprv rozprávajú a za pochodu zisťujú, čo chcú povedať a čo si myslia. My ak nemáme čo povedať, sme ticho. Necítime potrebu viesť „prázdny“ rozhovor, len aby nebolo ticho.
Tak ako extrovert rád rozpráva a nikdy sa mu nezatvoria ústa, tak introvert rád premýšľa a jeho myseľ nikdy nestíchne.
Preto milujeme ticho.
To z nás ale nerobí nespoločenských ľudí. Nie sme stále „uzatvorení v sebe“. Vieme byť rovnako spoločenskí ako extroverti. Vieme sa odviazať, zabávať, rozprávať…
No potrebujeme k tomu dôvod. Dokážeme rozprávať aj hodiny, ale na tému, ktorá nás zaujíma a ku ktorej máme čo povedať. Nie o počasí, alebo čo bolo na obed.
Potrebujeme tiež priestor, aby nám človek neskákal do reči a skutočne nás počúval. Nezáujem vycítime a radšej ostaneme ticho.
Milujeme rozhovory medzi štyrmi očami. V skupine nie sme nikdy tak zhovorčiví ako vo dvojici.
Strážime si svoj vnútorný svet a preto sa neotvoríme hocikomu iba kvôli tomu, že to od nás chce. S ľuďmi si potrebujeme vytvoriť určité spojenie a spoznať sa. Dovtedy si držíme odstup.
Socializujeme sa radi, ale len po určitú dobu, lebo socializácia nás vyčerpáva. Extrovertov naopak nabíja energiou.
Každý introvert má svoj limit socializácie. Teda limit kontaktu a interakcie s ľuďmi. Ten sa po určitom čase naplní a vtedy sa tzv. vypíname. Prestávame fungovať a sme iba ticho. Vtedy si potrebujeme znova dobiť energiu nami obľúbeným spôsobom.
Najčastejšie to je osamote pri filme, hre, knihe, hobby, v prírode alebo v spoločnosti partnera.
Niektorí introverti sú medzi ľuďmi v pohode po celý deň a svoj pohár socializácie naplnia až ku večeru. Až vtedy si potrebujú od ľudí oddýchnuť a tzv. dobiť batérie.
Pre niekoho však môže stačiť hodina. Preto môžu introverti pôsobiť ako nespoločenskí ľudia.
V skutočnosti nás socializácia iba vyčerpáva, nič viac.
Naša nervová sústava je citlivá a tak reaguje na všetky stimuly ako je hluk, prostredie, ľudia. Vyčerpáva ju aj naše neprestajné premýšľanie, pozorovanie a sústredenie. Všetko vnímame a všetko absorbujeme, kvôli čomu sa naša energia ľahko minie.
Radšej sa tak spoločenským akciám vyhýbame.
Medzi jednotlivými druhmi socializácií potrebujeme priestor a čas pre seba, osamote. Nielen na dobitie batérií, ale aj na reflektovanie.
Po skončenej socializácii ešte všetky prežité emócie a získané informácie spätne spracovávame vo svojom vnútri.
Mnohí z nás tiež rozprávajú tichším tónom, čo vychádza z našej introspektívnosti. Vonkajšok nás neiniciuje zvyšovať hlas a svojou prítomnosťou a gestami zapĺňať viac fyzického priestoru tak ako extrovertov.
Bývame uvedomelí a niekedy až príliš. Niekedy sme na seba prísni a kontrolujeme sa, aby sme sa nestrápnili alebo aby sme niekoho nerušili.
Bývame opakom ľudí typu „veľká voda“, ktorí so všetkým trieskajú, hulákajú a je ich všade vidieť a počuť.
Introverti sú veľakrát nepochopení a tak vznikajú mylné predsudky
Ak si introvert, ľudia sa ťa neraz pýtajú prečo si ticho, prečo sa neotvoríš, prečo nechodíš na každú akciu…
Na také otázky sa odpovedá ťažko. Hlavne ak ani nevieš, že si introvert a sám/a hľadáš odpovede, čo je s tebou zle. Predsudky vychádzajú z nevedomosti.
Ak ľudia odpoveď nepoznajú, domyslia si ju. Prídu s tým, že máme depresiu, niečo nás trápi, sme smutní, hneváme sa…
Introverti sú potom označovaní za nesociálnych ľudí. Alebo za čudákov či menejcenných ľudí v zmysle, že sme neschopní alebo hlúpi.
Niekedy aj dokonca opačne, že sme namyslení, pretože pôsobíme nedostupne a vážne.
Introvertnosť sa dnes berie ako choroba, ktorú treba vyliečiť. To však nie je pravda.
Introvertnosť sa nedá zmeniť, je daná v génoch
Introvertnosť je vrodená. Človek sa narodí buď ako introvert alebo extrovert.
Introvertná typológia osobnosti má aj biologický charakter. Mozog introvertov má v určitých oblastiach vyšší prietok krvi. Je citlivejší na neurotransmiter dopamín, ktorý nás motivuje vyhľadávať externé odmeny.
Extroverti sa potrebujú naháňať za dopamínom viac, pretože naň nie sú tak citliví ako my. Nám stačí málo. Inak urobí nadmerné množstvo opak a vyčerpá nás.
My sa radi „naháňame“ za acetylcholínom, ktorý sa spája s vnútornou odmenou.
Introverti majú tiež zvýšenú neurónovú aktivitu v oblastiach spojených s učením, motorikou a bdelosťou.
Introvertnosť sa veľakrát ukáže už v detskom veku. Napríklad ak sa dieťa hrá radšej samo ako s ostatnými deťmi. Keď si radšej kreslí, číta alebo niečo stavia.
Mieru introvertnosti následne formuje samotný život a podmienky, v akých žijeme. Preto je niekto vekom silnejší introvert a niekto naopak miernejší.
Zlomový je hlavne školský vek, kde sa formuje osobnosť a deti dospievajú. Toto obdobie je pre nás introvertov najťažšie. Naša introvertnosť sa vtedy väčšinou prehlbuje. Sami v sebe ešte nemáme jasno a nepomáha tomu to, ak nezapadáme do kolektívu. Alebo ak nemáme veľa kamarátov, nie sme „in“ alebo keď sme terčom šikany.
Prečo si tak ticho? Preber sa. Prestaň snívať. Trochu života, do toho umierania. Začni žiť. Ty aj rozprávaš?
Trestanie toho, kto sme a naše vlastné nepochopenie samých seba nám len viac ubližuje. A to vedie ešte k väčšiemu uzatvoreniu sa do seba.
Spoločnosť nám vraví, že byť introvertom je zlé, že by sme sa mali zmeniť. Dnešný ideál je extrovert – človek komunikatívny, otvorený, spoločenský.
Mnohí introverti tak svoju osobnosť potláčajú, skrývajú, nepripúšťajú si ju a chcú sa zmeniť.
Introvertnosť sa dá skrývať a potláčať, ale nikdy sa nedá zmeniť. Nikdy nie vnútorne. Nie bez ujmy na psychike. Snaha o zmenu často vedie ešte k nižšiemu sebavedomiu a depresii.
Ak si sa narodil/a ako introvert, iný/á už nebudeš. A to je úžasná vec.
Introvertnosť nie je niečo, čo treba vyliečiť. Trávte svoj čas spôsobom, aký sa vám páči, nie spôsobom, akým si myslíte, že by ste mali, lebo vám to tak hovorí spoločnosť. Nezabíjajte svoje pravé ja – Susan Cain
Súčasný svet je nastavený pre extrovertov
Introvertov nie je vôbec málo. Štatisticky je introvert každý druhý až tretí človek.
Veľa z introvertov však nevie, že sú introverti. Nevedia ani to, čo introvert znamená. Súčasný svet je tiež plný mýtov o introvertoch.
Introvertnosť je dnes v tieni extrovertnosti, pretože svet je nastavený pre extrovertov. Práca, školstvo a celý systém.
Buď otvorený, zhovorčivý, spoločenský a nahlas. Pôsob sebavedomo, riskuj, konaj rýchlo a choď cez mŕtvoly….
Všetko ostatné je zlé a nesprávne…
Už v detstve sa rodičia ospravedlňujú za našu málovravnosť. Učitelia nás nútia fungovať v skupinách, vychádzať s každým, zapájať sa a vždy sa socializovať.
A to aj keď sme v pohode sami so sebou alebo s kamarátom. Myslia to dobre, no výsledok je opačný. Introvertovi sa začnú vynárať otázky, prečo je iný ako ostatní a trápi sa.
Prakticky celé školstvo je postavené na práci v kolektíve. Pokračuje to aj v pracovnom živote. Open-office, brainstormingy a porady, kde sa väčšinou presadí názor toho najhlučnejšieho.
Introverti sú v takomto prostredí utláčaní a radšej splynú s davom ako by mali bojovať o pozornosť.
Dnešná doba jednoducho nahráva extrovertom. Pritom ide o 2 rovnocenné typológie osobnosti. Ani jedna typológia nie je lepšia ako tá druhá. Každá má svoje silné a slabé stránky. Každá je v niečom lepšia a v niečom horšia ako tá druhá.
Introverti nehovoria extrovertom, aby už boli ticho, aby sa vrátili do prítomnosti, aby sa sústredili a konali s rozumom, nie impulzívne.
Ľudí nedelíme podľa rasy, na správnych a nesprávnych. Nepreferujeme jednu nad druhou. A nemali by sme to robiť ani pri typológii osobnosti. Nie je správne ísť len jednou cestou a potláčať tú druhú.
Naša kultúra spravila z extrovertnosti cnosť. Je to spôsob akým žijeme a fungujeme. Sme odrádzaní od vnútornej cesty. Strácame svoje jadro a musíme ho znovu nájsť – Anaïs Nin
Byť introvertom je úžasné
Byť introvertom neznamená vyplakávať, že žijeme vo svete nastavenom pre extrovertov. Neznamená to, že by sme sa mali trápiť, byť skrčení a bez sebavedomia.
Práve naopak.
Byť introvertom je dar, ktorý si v prvom rade treba uvedomiť. Až potom ho môže človek plne oceniť a podľa toho aj žiť.
Aj keď nemáme také komunikačné zručnosti a prirodzenú schopnosť socializácie. Máme iné vlohy a dary, o ktorých môžu extroverti snívať.
Máme vynikajúce analytické a kreatívne myslenie. Vieme počúvať, dokážeme byť empatickí a vcítiť sa do toho druhého. Vytvárame si vlastné názory, myšlienky, riešenia. Vieme byť sami so sebou a nenudíme sa, keď je 5 minút ticho.
Svet bez introvertov by bol svet bez mnohých spisovateľov, vedcov, filozofov. Bez ľudí, ktorí menia svet, aj keď ich až tak nevidieť.
Úspešní introverti sa nájdu v každej sfére. A to aj tam, kde dominujú extroverti, napr. medzi hercami, spevákmi, komikmi, manažérmi a pod.
Jedni z najznámejších introvertov vo svete sú ľudia ako: Elon Musk, Bill Gates, J. K. Rowling, Emma Watson, Keanu Reeves, Warren Buffett, Michael Jordan, Gandhi, Eleanor Roosevelt, Albert Einstein.
A mnohí, mnohí ďalší.
Pochopenie svojej osobnosti je prvý krok spoznaniu samého seba.
Ak si uvedomíš, že si aj ty introvert, spadne ti prvý obrovský kameň zo srdca. Už ti nebude záležať na tom, ako ťa chápu a vnímajú ostatní. Budeš mať v sebe jasno. A záleží len na tom, ako sa vnímaš ty.
Ľudia nás budú súdiť a „opravovať“ stále, ale na tom nezáleží. Ti nesprávni ľudia časom odídu a správni zostanú aj po celý život.
Prečítaj si tiež moje články:
- Návod na pochopenie introverta od introverta
- Prečo milujem(e) byť introvertom
- Vedecký pohľad na to, čo odlišuje introvertov od extrovertov
- Existuje 8 typov introvertov, vieš ktorý si ty?
Pozri si aj toto video z prednášky TedX o sile introvertov. Vystupuje v ňom autorka knižného bestselleru Ticho – Susan Cain.
Práve jej kniha mi v 16-tich rokoch tzv. otvorila oči. Po jej prečítaní zo mňa opadla ťarcha a konečne som zistil, kto som. A že so mnou vlastne nie je nič zlé. Nevedel som len, že som introvert a čo to vlastne znamená.
Zdroje: