Kamarát ma pozval na silvestrovskú párty. On je extrovert, ja introvert. Nikdy som takéto akcie nevyhľadával, no išiel som. Dokonca som sa tešil.

Obaja sme boli dobre naladení a keď sme prišli na miesto, zábava už bola v plnom prúde. Bavili sme sa, niečo sme vypili, tancovali.

No postupne som sa prestával baviť.

Po pár hodinách som mal zábavy naozaj dosť. Najradšej by som išiel domov.

Mal som dosť hlasnej hudby, kopec neznámych ľudí, zoznamovaní a rozhovorov o ničom.

Vyčerpalo ma to. Stačilo mi a potreboval som sa ísť dobiť niekde mimo ľudí, osamote.

Na druhej strane, kamarát s ktorým som prišiel bol na tom opačne. Stupňoval to. Bavil sa stále viac, s každým sa zoznamoval, viac rozprával, tancoval…

Prečo je to tak?

Človek je sociálny tvor.

Každý potrebuje mať okruh blízkych, kamarátov. Niekoho, s kým sa môže rozprávať, chodiť von, spoločne sa niečomu venovať.

Každý potrebuje niekoho ľúbiť a byť ľúbený.

Prečo však introvertom stačí len určité množstvo socializácie? Prečo nepotrebujú byť medzi ľuďmi stále a naopak, je im dobre, aj keď sú sami?

Prečo socializácia extrovertom dodáva energiu a introvertov vyčerpáva?

Čo odlišuje introvertov je to, ako reagujú na neurotransmiter dopamín

Dopamín je chemická látka uvoľňovaná v mozgu, ktorá nás motivuje získavať odmenu.

Je to spúšťač motivácie vyhľadávať externé odmeny, ktoré sú pre ľudí prirodzené.

Ako napr. jesť, mať sex, zarábať peniaze, byť fyzicky príťažlivý/á, mať sociálny status alebo budovať kariéru a pod..

Keď dopamín zaplaví mozog, začneme viac rozprávať, skúmať možnosti a konať, aby sme naplnili túžbu po odmene.

Rozdiel však nerobí množstvo dopamínu v mozgu. Introverti aj extroverti ho majú rovnako.

Rozdiel je v účinnosti dopamínu.

Mozog extrovertov je menej senzitívny na dopamín, ako mozog introvertov. Preto ho potrebujú veľa.

Jednoducho povedané, extroverti potrebujú využívať dopamín intenzívnejšie. Viac dopamínu ich nabíja väčšou energiou.

Preto sú často veľmi energickí a svoje emócie dávajú bezprostredne najavo. Poháňa ich dopamín.

Introverti majú naopak sklon k vyššej senzitivite na dopamín.

Potrebujeme menej dopamínu, aby sme sa cítili spokojní a šťastní. Po určitej prekročenej miere nás prestane poháňať, ale začne nás skôr vyčerpávať.

Pri očakávaní povedzme rande s atraktívnym človekom alebo povýšenia v práci sa extroverti stanú o mnoho energickejší, ako introverti. Naplní ich to pocitom nadšenia a radosti.

V introvertoch to môže vyvolať nadmernú stimuláciu.

Môj extrovertný kamaráť sa cítil na párty dobre, pretože hluk a dav ľudí boli súčasťou stimulácie, ktorá ho napĺňala.

A to ho odmeňovalo ešte väčšou energiou a dobrým pocitom.

Pre mňa to bola nadmerná stimulácia, preto som začal byť unavený a vyčerpaný.

Introverti využívajú lepšie iný neurotransmiter zvaný acetylcholín

Podobne ako dopamín, aj acetylcholín nás odmeňuje.

No jeho účinky sú jemnejšie a odmeňuje nás vnútorne. Vyvoláva v nás pocity pokoja a spokojnosti.

Poháňa nás hlboko premýšľať a intenzívne sa sústrediť na jednu vec.

Keď čítame alebo sa na niečo koncentrujeme, cítime sa dobre, pretože náš mozog zaplavuje acetylcholín.

Extrovertov tento neurotransmiter nemotivuje. Práve naopak, skôr ich vyčerpáva.

Introvertov však poháňa tak, ako extrovertov poháňa dopamín.

Acetylcholín je tiež spojený s parasympatickou stranou nervového systému, ktorá slúži na odpočinok tela.

Keď je aktivovaná parasympatická sústava, svaly relaxujú a energia sa ukladá.

Telo odpočíva a acetylcholín zvyšuje mozgovú bdelosť a prietok krvi do prednej časti mozgu.

To vysvetľuje, prečo vyhľadávame pokojné prostredie.

Je pre nás ľahšie obrátiť sa na naše vnútro, keď nás nerozptyľuje vonkajšia stimulácia.

Extrovertov poháňa opačná časť nervového systému – sympatická časť.

Ide o tzv. útok, stuhnutie, útek.

Táto strana mobilizuje a robí extrovertov aktívnych a pripravených na rýchle rozhodnutia. Dopamín ich rýchlo motivuje a ihneď odmeňuje.

Sympatická strana nervového systému pridáva plyn, parasympatická stláča brzdu.

Introverti aj extroverti využívajú obe strany nervového systému a obe neurotransmitery.

Nie však v rovnakej intenzite a to robí rozdiel.

Introverti spracovávajú vonkajšie informácie inak

Cesta, ktorou prechádzajú informácie z vonku do mozgu, je u extrovertov kratšia, ako u introvertov.

Vonkajšie informácie ako napr. niekoho hlas alebo vzhľad, obraz, zvuk…

U extrovertov putuje informácia do mozgu cez oblasti, kde sa spracováva dotyk, zrak, zvuk a chuť. Preto reagujú rýchlo a bezprostredne.

Pri introvertoch je táto cesta dlhšia. Putuje viacerými oblasťami mozgu.

Ako je pravý predný ostrovček mozgu, ktorý sa spája s empatiou, sebareflexiou a tiež je to časť mozgu, ktorá odhaľuje chyby.

Časť Broca, ktorá plánuje reč a rozprávanie.

Taktiež pravým a ľavým predným lalokom, v ktorom sa formujú a vyberajú plány a nápady. Táto oblasť zodpovedá aj za naše očakávania a následne hodnotí výsledky.

A na záver ľavým hippocampusom, ktorý ukladá dlhodobé spomienky.

To vysvetľuje, prečo introverti spracovávajú informácie dôkladnejšie a dlhšie, ako extroverti.

Preto nám trvá dlhšie sa vyjadriť a prijímať rozhodnutia. Preto sme často ticho.

Všímame si toho viac a viac si spájame súvislosti.

Rozdiel v šedej hmote a prietoku krvi v mozgu

Podľa výskumu, ktorý popisuje Marti Olsen Laney v knihe Introvert’s Advantage sa ukázalo, že introverti majú vyšší prietok krvi v mozgu, ako extroverti.

To vedie k väčšej citlivosti na rôzne stimulácie.

Aj preto nás párty skôr vyčerpá. Je to tiež dôvod, prečo vieme byť spokojní doma, osamote len pri knihách, netflixe alebo hobby.

Je to pre nás dostatočná stimulácia, zatiaľ čo pre extrovertov je to málo.

Introverti majú tiež väčšiu a hustejšiu šedú hmotu, ktorá je spájaná s abstraktným myslením a rozhodovaním.

Kvôli tomu venujú introverti viac času a energie abstraktnému mysleniu a fantazírovaniu.

Extroverti žijú viac prítomnosťou.

Introvertnosť ani extrovertnosť sa nedá zmeniť

Posledný zásadný fakt je to, že introvertnosť aj extrovertnosť je vrodená vec.

Keď sa narodíš ako introvert, budeš taký po celý život a rovnako, aj keď sa narodíš ako extrovert.

Životom sa naša osobnosť formuje, no nikdy sa nedá zmeniť.

Veľkú časť našej typológie osobnosti formuje genetika, teda gény rodičov a ich predkov.

Neexistuje čistý introvert alebo extrovert. Nie je to čierna a biela.

Každý človek je niekde medzi, no vždy bližšie k jednej strane ako k druhej.

Je tiež fakt, že každý človek, aj extroverti sa s pribúdajúcim vekom stávajú viac introvertnejšími.

 

PS: Nie som lekár ani vedec a táto téma je ďaleko komplexnejšia. Preto to ber s nadhľadom. Tento článok som sa snažil písať čo najviac ľudsky a jednoducho na pochopenie. Čerpal som z viacerých zdrojov, publikácií a tiež z vlastnej skúsenosti.