Viac je novodobý recept na všetko. Viac sa socializuj, viac sa angažuj a viac vychádzaj s každým. Internet je plný návodov, ako byť viac spoločenský a komunikatívny. Internet je plný návodov, ako byť extrovert.

Extrovert však nie je ideál. Nie je to jediná cesta, za ktorou by mal každý smerovať. Nie u každého prevláda tento typ osobnosti. Sme tu aj my, introverti a malé percento ľudí je presne v strede, pol na pol, tzv. ambiverti.

Extrovertov je síce najviac, ale ten rozdiel nie je veľký. Introvert je štatisticky každý druhý až tretí človek. A to nie je kvapka v mori.

Osobne by som to rozdelil na 55% extroverti, 40% introverti a 5% ambiverti, ale to je čisto iba môj nepodložený názor.

Najzásadnejší fakt je ten, že typológia osobnosti je vrodená, nie získaná. Je formovateľná, ale jadro sa nikdy nezmení. Takže introvertný človek sa nezmení na extrovertného. Môže sa stať o niečo viac introvertným alebo menej introvertným, ale introvertnosť bude vždy prevládať.

Tieto jednocestné návody tak narobia viac škody ako úžitku. Extrovertov utvrdia v tom, že ich osobnosť je tá jediná správna a každý by mal byť ako oni. A introvertov tie rady zase rozhodia a zdeptajú, pretože takí jednoducho nie sú.

V extrovertnom svete je introvert akási bájna, nepochopená bytosť alebo vadný človek. Často iba z jedného dôvodu, že nevidia tú našu stranu. Nechápu introvertov.

Ak im to nevysvetlíme, tak ani nemajú možnosť nás pochopiť. Internet je tiež plný nepravdivých a niekedy doslova debilných článkov o introvertoch. Väčšinou písaných extrovertmi.

Tak píšem svoj jednoduchý návod na pochopenie introverta. Z pohľadu introverta.

Socializujeme sa radi, ale trochu inak

Extroverti sú ako slnko a introverti ako mesiac. Každý z nich žiari za iných podmienok.

Slnko žiari jasne takmer stále a je ho vidno dlhšie. Aj mesiac žiari rovnako jasno, ale len keď ho vidno celý. Žiari však kratšie. A niekedy ho vidno iba letmo, na štvrtinu. Podobne je to so socializáciou.

Extroverti zo socializácie čerpajú energiu a preto jej potrebujú viac. No my na ňu naopak potrebujeme energiu, lebo nás vyčerpáva. Preto si druh socializácie radi vyberáme.

Niektorý druh socializácie nás vyčerpáva pomaly a niektorý bleskovou rýchlosťou. Rovnako je to aj s ľuďmi. Radi trávime čas s tými, s ktorými si rozumieme a sú nám blízki. Títo ľudia nás vyčerpávajú pomaly. No nesprávni ľudia z nás doslova vysávajú energiu.

Nemáme radi nútenú socializáciu a hlavne, ak trvá príliš dlho. Neradi skáčeme z jedného druhu socializácie do druhého bez toho, aby sme si medzi tým doplnili energiu. Bez energie sa vypíname a potom sme často už iba ticho.

Milujeme ten druh socializácie, z ktorej môžeme bez výčitiek odísť, keď to tak cítime.

Milujeme tráviť čas osamote

Radi trávime čas s ľuďmi, s ktorými si rozumieme, ale radi tiež trávime čas sami so sebou.

Samota je našou potrebou. Dovoľuje nám odpojiť sa od rýchleho a hlučného sveta. Dovoľuje nám uniknúť od všetkých a všetkého. Samota je bránou do nášho vnútorného sveta, v ktorom si dobíjame energiu.

Je to naša komfortná zóna, kde oddychujeme, ale zároveň popúšťame uzdu našej umeleckej a kreatívnej duši. Keď okolo nás nikto nie je, cítime sa najviac sami sebou. Vtedy sme najbláznivejší a najkreatívnejší.

Nevadí nám, keď sme sami. Nevadí nám, keď niekam ideme sami. Keď sedíme sami, pracujeme sami. Nie je na tom nič zlé. Tak ako je človek spoločenský tvor, tak je aj samotársky tvor. Dnes na to len akosi zabúdame.

Je však rozdiel medzi samotou a osamelosťou. Samota pre nás nie je problém, no osamelosť už áno.

Nevadí nám ticho, práve naopak

Ticho radi vítame. Introvert je od narodenia orientovaný na svoje vnútro. Sme stále v spojení s našimi myšlienkami, emóciami, intuíciou. Fungujeme tak, že najprv všetko „nasávame“ a spracovávame vo svojom vnútri, až potom to dávame vonku.

A aby sme mohli byť v kontakte s našim vnútrom – s našimi myšlienkami, potrebujeme na to ticho. Hluk totiž rozptyľuje.

V tichu sa učíme a spoznávame samých seba. Nachádzame v ňom tiež kľud. Upokojuje nás, pretože vtedy môžeme jednoducho byť. Nevyčerpáva nás nič z vonkajšieho sveta. Nikto a nič si nevyžaduje naše sústredenie. V tichu sa necítime nervózne a necítime potrebu rozprávať len preto, že je ticho.

Vtedy si vychutnávame prítomný okamih. Utriedime si myšlienky, reflektujeme, zasnívame sa alebo sa zresetujeme.

Aj preto sme úzko spätí s prírodou. Nachádzame v nej všetko, čo milujeme. Žiaden hluk z televízora, internetu. Žiaden hluk z ulíc, z aut. Žiaden hluk ľudí. Len zvuky prírody, čerstvý vzduch a súkromie.

Príroda je pre nás terapeutickým miestom. V jej tichu si vyprázdnime hlavu od všetkých nepodstatných vecí. Zbavíme sa všetkého, čo žije v minulosti alebo budúcnosti a prinavrátime si prítomný okamih.

V tichu prírody sa spojíme s našou podstatou. Spomalíme a znovu si uvedomíme, čo je v živote dôležité a čo nie.

Počúvame radi, ale radi aj rozprávame

Ticho je pre nás dôležité, ale to neznamená, že neradi rozprávame. Milujeme rozprávanie. Radi rozprávame o témach, ku ktorým máme čo povedať. Ktoré nás fascinujú. V rozhovore však potrebujeme úprimnosť. Neradi chodíme okolo horúcej kaše a ešte viac nemáme radi tzv. prázdne reči.

Rozprávame radi, ale na vedenie rozhovoru potrebujeme tých správnych ľudí. Tých, ktorí nás skutočne vnímajú a počúvajú to, čo hovoríme.

Sme všímaví a empatickí, takže ľahko vycítime neúprimnosť. Vycítime, ak nás niekto nepočúva alebo ak ho nezaujíma to, čo hovoríme.

Potom nám príde zbytočné rozprávať niečo človeku, ktorý len čaká, kým znova dostane slovo, aby hovoril o sebe.

Vtedy sa len viac uzatvoríme do seba a to, čo by sme radi povedali si necháme pre niekoho iného. Naše ticho má viacero dôvodov a len málokedy je to hanblivosť.

Niekedy sme ticho preto, lebo počúvame. Počúvame totiž naozaj. Nie jedným uchom dnu a druhým von. Vnímame to, čo nám ľudia hovoria, rozmýšľame nad tým a pamätáme si to.

Nie sme však bútľavé vŕby. Tak ako tu vieme byť pre ostatných ľudí, tak občas potrebujeme aj my, aby tu boli pre nás.

Najradšej ľudí počúvame alebo pozorujeme vtedy, keď sa nemusíme zapájať. Keď sme súčasťou diania, ale nezasahujeme doň. Keď sme ako divák pozerajúci sa na divadelné predstavenie.

Z takého počúvania a pozorovania máme podobný pocit naplnenia ako z rozprávania. Nevnímame totiž iba slová. Radi ľudí čítame. Všímame si detaily, ich reč tela, mimiku, tón hlasu.

Ľudia nás môžu spoznať jednoducho, ak chcú

Neopravuj čo nie je pokazené.

Nesnaž sa nás zmeniť na extroverta. Nepotrebujeme postrčiť. Ak na nás pozeráš cez svoju optiku, tak dosiahneš presný opak. Viac sa uzavrieme. Radšej nás skús pochopiť. Buď úprimný/á a nájdeme spoločnú reč.

Zisťuj to, čo máme spoločné. Počúvaj nás, ale nie falošne. Vycítime to. Spoznávajme sa medzi štyrmi očami a v pokojnom prostredí. Neber si však osobne ak niekam nechceme ísť alebo ak chceme odísť skôr. Rešpektuj aj našu potrebu bytia sami so sebou. Rešpektuj našu limitovanú energiu na socializáciu.

Trvá viac času pokiaľ introverta skutočne spoznáš. Svoje vnútro odhaľujeme postupne, ale trpezlivosť stojí za to. Keď si už raz dôverujeme a sme kamaráti, pravdepodobne je to navždy. Keď pri tebe dokážeme byť sami sebou, tak si pre nás dôležitý/á.

Vtedy ti odhalíme všetko, čo v sebe skrývame.