Introverti počúvajú. V rozhovore venujeme našu sto percentnú pozornosť rozhovoru.

Nie je v našej povahe hlavou pritakávať a mysľou byť niekde inde. Neskáčeme do rečí.

Všímame si detaily. Snažíme sa druhú stranu vypočuť a pochopiť, aby sme mohli čo najlepšie odpovedať.

Schopnosť skutočne počúvať je naša silná stránka. A tá je veľmi často zneužívaná.

Zneužívajú ju ukecaní ľudia, väčšinou extroverti. Rozprávajú nám o sebe a svojich problémoch, pretože ich vypočujeme. Ideálne aj poradíme.

Veľakrát však prekročia hranicu slušnosti, kedy je nám to už nepríjemné. Neuvedomujú si to, lebo im dávame priestor. Počúvame…

Extrovert si v rozhovore s extrovertom navzájom skáče do rečí. Je v podstate jedno, o čom sa rozprávajú, lebo každý vníma len seba.

Príkladný rozhovor dvoch extrovertov:

A: „Vieš čo mám teraz problém s kolegom v práci, ohovára ma.“

B: „Aha, vieš aj mňa ohovárala jedna krava.“

A: „Už ma to nebaví, asi mu konečne vynadám, aký má problém.“

B: „Aj ja som jej povedala svoje, ale začala zo seba robiť neviniatko.“

A: “Čo si o sebe vôbec myslí, veď ma nepozná, debil.”

B: „Určite mi len závidela. Mala som ju pred všetkými zosmiešniť.“

Počúvame, lebo nechceme byť neslušní. Alebo to skôr nevieme

Nevieme ukončiť rozhovor, kedy nám je to už nepríjemné. Nevieme na rovinu povedať, že nás to nezaujíma.

Náš vnútorný hlas je silný, doslova kričí. Ale vonkajší hlas ľudí nevieme prehlušiť.

Vieme počúvať a často radi vypočujeme, ale všetko má svoju mieru. Introvert nie je bútľavá vŕba pre extrovertov.

Rozhovor má byť obojstranný. Aj keď niekedy iba počúvame a sme tu pre toho druhého. Nabudúce by tu mal byť ten druhý pre nás, aby nás vypočul.

Nie je správne nechať sa jednostranne využívať. Keď si tu pre niekoho vždy, keď to potrebuje, no keď to potrebuješ ty, kašle na teba.

Na rozhovor sám so sebou slúži denník. Tam si človek môže vypísať všetko, čo má v hlave. Ani denník nebude skákať do rečí. Je tam len pre jeho majiteľa. Navyše keď sa všetko dostane z hlavy na papier, možno sa objaví aj riešenie.

Introvert nie je terapeut. Je ťažké si uvedomiť, kedy ťa niekto využíva. A ešte ťažšie je konať a zastaviť to.

Odstrihol som od seba človeka, ktorý bol 20 rokov môj najlepší kamarát

Vyrastali sme spolu. Spolu sme prešli škôlkou, základnou školou aj strednou školou. Trávili sme spolu veľa času a spoločne sme dospievali. Boli sme najlepší kamaráti viac ako 20 rokov.

Takéto kamarátstvo by malo vydržať na celý život. A napriek tomu som ho zo svojho života odstrihol. Bolo to ťažké a možno hnusné z mojej strany.

No celý ten čas som nevidel to, čo vidím dnes. Išlo o jednostranné kamarátstvo. Vždy som bol tou bútľavou vŕbou. Prispôsoboval som sa mu. Neviem prečo, ale bral som ho ako niečo viac. Prechádzal som s ním cez jeho problémy. Stále som ho vypočul a snažil som sa čo najlepšie poradiť.

Bolo to o ňom a nikdy nie o mne. Nezaujímal sa o moje problémy. Keď ma počúval, tak len zo slušnosti, jedným uchom dnu, druhým von a potom sa to znova otočilo k nemu.

Nebol tu pre mňa, tak ako ja preňho.

Preto som to ukončil. Aj keď ako zbabelec. Nevysvetlil som mu to priamo, len v náznakoch, ignoroval som ho a postupne sa odmlčal. Prešli mesiace a cítim úľavu.

Keď je komunikácia jednostranná, zastav ju

Nie je tvoja povinnosť ani zodpovednosť byť tu pre ľudí, ktorí tu nie sú pre teba.

Jednostranný vzťah a komunikácia funguje len pre jedného človeka. Len jeden z nej ťaží. Ten druhý stráca. Stráca čas a životnú energiu.

Keď ti druhá strana nedáva rovnaký priestor a nezaujíma sa o teba, zastav to. Načo potrebuješ takého človeka v živote?

Prečo strácať čas s ľuďmi, ktorí za to nestoja. Nech to znie akokoľvek zle. Nemusíš sa nikomu ospravedlňovať. Nikomu nič nedlhuješ.

Je ťažké to zastaviť a niekoho len tak zo života odstrihnúť. Veľmi ťažké, ale uľaví sa ti.

Naozaj sa ti uľaví.