Introverti počúvajú. V rozhovore venujeme našu sto percentnú pozornosť rozhovoru.
Nie je v našej povahe hlavou pritakávať a mysľou byť niekde inde. Neskáčeme do reči.
Všímame si detaily. Snažíme sa druhú stranu vypočuť a pochopiť, aby sme mohli čo najlepšie odpovedať.
Schopnosť skutočne počúvať je naša silná stránka. A tá je veľmi často zneužívaná.
Zneužívajú ju zhovorčiví ľudia, väčšinou extroverti. Rozprávajú nám o sebe a svojich problémoch, pretože ich vypočujeme. Ideálne aj poradíme.
Veľakrát však prekročia hranicu slušnosti, kedy je nám to už nepríjemné. Neuvedomujú si to, lebo im dávame priestor. Počúvame.
Extrovert v rozhovore s extrovertom hrá často slovný pingpong, pri ktorom každý hovorí o tom svojom.
Príkladný rozhovor dvoch extrovertov:
A: „Vieš čo, mám teraz problém s kolegom v práci, ohovára ma.“
B: „Aha, vieš aj mňa ohovárala jedna krava.“
A: „Už ma to nebaví, asi mu konečne vynadám, čo má za problém.“
B „Aj ja som jej povedala svoje, ale začala zo seba robiť neviniatko.“
A: „Čo si o sebe vôbec myslí, veď ma nepozná.“
B: „Určite mi len závidela. Mala som ju pred všetkými konfrontovať.“
…
Počúvame, lebo nechceme byť neslušní. Alebo to skôr nevieme
Nevieme ukončiť rozhovor, kedy nám je to už nepríjemné. Nevieme na rovinu povedať, že nás to nezaujíma.
Náš vnútorný hlas je silný, doslova kričí. Ale vonkajší hlas ľudí nevieme prehlušiť.
Vieme počúvať a často radi vypočujeme, ale všetko má svoju mieru. Introvert nie je bútľavá vŕba pre extrovertov.
Rozhovor má byť obojstranný. Aj keď niekedy iba počúvame a sme tu pre toho druhého. Nabudúce by tu mal byť ten druhý pre nás, aby nás vypočul.
Nie je správne nechať sa jednostranne využívať.
Na rozhovor samého so sebou slúži denník. Tam si človek môže vypísať všetko, čo má v hlave. Ani denník nebude skákať do reči. Je tam len pre jeho majiteľa. Navyše keď sa všetko dostane z hlavy na papier, možno sa objaví aj riešenie.
Introvert nie je terapeut.
Odstrihol som od seba človeka, ktorý bol 20 rokov môj najlepší kamarát
Vyrastali sme spolu. Spolu sme prešli škôlkou, základnou školou aj strednou školou. Trávili sme spolu veľa času a spoločne sme dospievali. Boli sme najlepší kamaráti viac ako 20 rokov.
Takéto kamarátstvo by malo vydržať na celý život. A napriek tomu som ho zo svojho života odstrihol. Bolo to ťažké a možno nespravodlivé.
No celý ten čas som nevidel to, čo vidím dnes. Išlo o jednostranné kamarátstvo. Vždy som bol tou bútľavou vŕbou. Prispôsoboval som sa mu. Neviem prečo, ale bral som ho ako niečo viac. Prechádzal som s ním cez jeho problémy. Stále som ho vypočul a snažil som sa mu čo najlepšie poradiť.
Bolo to o ňom a nikdy nie o mne. Nezaujímal sa o moje problémy. Keď ma počúval, tak len zo slušnosti, jedným uchom dnu, druhým von a potom sa to znova otočilo k nemu.
Nebol tu pre mňa tak ako ja preňho.
Preto som to ukončil. Aj keď ako zbabelec.
Keď je komunikácia jednostranná, zastav ju
Nie je tvoja povinnosť ani zodpovednosť byť tu pre ľudí, ktorí tu nie sú pre teba.
Jednostranný vzťah a komunikácia funguje len pre jedného človeka. Len jeden z nej ťaží. Ten druhý stráca. Stráca čas a životnú energiu.
Keď ti druhá strana nedáva rovnaký priestor a nezaujíma sa o teba, zastav to. Načo potrebuješ takého človeka v živote?
Prečo strácať čas s ľuďmi, ktorí za to nestoja. Nech to znie akokoľvek, nemusíš sa nikomu ospravedlňovať. Nikomu nič nedlhuješ.
Naozaj sa ti uľaví.