Čo je prirodzené pre introverta nikdy nebude úplne prirodzené pre extroverta. Aj keby introvert vyrastal s extrovertom v rovnakom prostredí a v rovnakých podmienkach, nikdy nebudú rovnakí. V tomto sa nájde väčšina súrodencov.

Každý človek má svoj vlastný príbeh a spôsob, akým funguje. Náš príbeh formuje hlavne naša vrodená typológia osobnosti a potom prostredie, v ktorom žijeme. Tichí ľudia budú pre extroverta vždy tak trochu čudní. A rovnako budú aj pre introverta vždy tak trochu čudní hluční ľudia.

Takto je to v úplnom poriadku, pretože extrovertná alebo introvertná typológia osobnosti je vrodená. Preto neexistuje len jedna správna cesta. Nikto by nemal meniť svoju podstatu.

Jediné, čo potrebujeme, je vzájomné pochopenie a toleranciu.

Tu je zoznam najčastejšie sa opakujúcich vecí, ktoré pre nás introvertov nie sú prirodzené. Verím, že pomôžu každému extrovertnému človeku lepšie pochopiť, ako fungujeme.

1. Rozprávanie vždy, všade.

Veľakrát sa nám vyjadruje ťažšie rozprávaním ako písaním. A nie preto, že by sme sa hanbili. Ale preto, lebo premýšľame nad tým, čo povieme. V rozhovore nám to veľakrát neumožňuje nátlak k rýchlym odpovediam. Potrebujeme svoj čas a ten máme pri písanej komunikácii. Navyše vtedy môžeme svoje myšlienky po vypísaní ešte dodatočne formovať a upravovať.

Faktor hrá aj vynaložená energia. Niekedy sa okrem rozprávania musíme navyše dožadovať slova a to nás jednoducho vyčerpáva.

Niekedy aj možno sme hanbliví. Najmä na začiatku, pri spoznávaní sa. Vtedy radšej počúvame, lebo tak človeka skôr spoznáme. Najprv potrebujeme človeka spoznať a až potom mu dovolíme spoznať nás. Potom rozprávame radi, avšak len ak na to máme priestor a daná osoba nás skutočne počúva.

2. Rozprávanie len aby nebolo ticho.

Neznášame prázdne reči. Byť ticho je nám prirodzenejšie ako rozprávať bez pointy. A ticho nám neprekáža, práve naopak.

V tichu môžeme byť v kontakte so svojimi myšlienkami, čo je pre nás v tomto prípade lákavejšie.

3. Jedným uchom dnu, druhým von.

Nie je pre nás prirodzené nič neriešiť a všetko hneď púšťať z hlavy. Keď sa extrovertovi stane trapas, o 5 minút naňho zabudne. My však nie. Premýšľanie je naša doména a nad negatívnymi vecami zvykneme premýšľať o to viac.

Sme introspektívni a preto nedokážeme na veci zabudnúť bez toho, aby sme ich vo svojom vnútri spracovali.

4. Udržiavanie pravidelného kontaktu s ľuďmi.

Záleží nám na našich blízkych a kamarátoch, no napriek tomu akosi nedokážeme udržiavať pravidelný kontakt. Vieme, že ich máme radi a chceme, aby to vedeli aj oni, hoci sa dlhšie neozývame.

Neradi totiž ľudí staviame do pozície, v ktorých si myslíme, že nechcú byť. V ktorých nechceme byť ani my. Nechceme vyznieť nátlakovo, preto neradi ľudí otravujeme.

Aj keď je predstava otravovania veľakrát len v našej hlave.

5. Komfortná zóna extrovertov.

Čo je komfortná zóna pre extrovertov nie je ani zďaleka aj naša komfortná zóna. Extroverti sa cítia komfortne v spoločnosti, pri socializácii, pri akcii. Naša komfortná zóna je pokojné a minimálne stimulujúce miesto, ideálne osamote alebo s naozaj blízkymi ľuďmi.

Zo svojej komfortnej zóny tak vystupujeme viac, než si extroverti uvedomujú. A výstup mimo komfortnú zónu stojí energiu. V extrovertnom prostredí preto takmer vždy ťaháme za kratší koniec.

6. Otvorenosť.

Nič si nestrážime viac ako naše vnútro. Je to naše útočisko a náš zdroj energie. Preto sa neotvoríme len tak hocikomu a hneď.

Medzi tým, ako pôsobíme navonok a našim jadrom je niekoľko vrstiev, ktoré zhadzujeme postupne. Nie je to o neúprimnosti. Je to o dôvere a spojení, ktoré potrebujeme s ľuďmi cítiť. A to trvá čas. Hlavne keď často fungujeme štýlom – „ak sa nespýtaš, nepoviem ti to„.

Niekedy by sme sa aj chceli otvoriť, ale nevieme ako. Niekedy v sebe nesieme viac, než zvládame a napriek tomu to nedáme najavo. Nevieme emócie filtrovať tak jednoducho ako extroverti. No že ich nevidno neznamená, že ich nemáme.

7. Zvládanie konfliktov.

Neznášame akékoľvek konflikty. Keď niekto kričí, nevyprovokuje nás to kričať späť. Neskáčeme do bitky. Skôr sa stiahneme. Nemáme tzv. hrošiu kožu, pretože do nášho vnútra absorbujeme všetko.

Často radšej reagujeme až spätne, po určitom čase, keď daná situácia odznie.

8. Pravidelná socializácia.

Socializujeme sa radi vtedy, keď máme na socializáciu energiu. A to nie je vždy. Hoci extrovertov socializácia nabíja energiou, nás vyčerpáva. Po určitom čase si od nej potrebujeme oddýchnuť a dobiť si energiu presne opačne, osamote.

Naša nervová sústava sa pri socializácii vyčerpáva skôr, pretože ju pri nej zaťažujeme viac ako extroverti.

Všímame si všetko, okolie, výraz tváre, reč tela, gestá. Pamätáme si to, čo nám ľudia povedia a takéto sústredenie si znova vyžaduje energiu navyše.

Na druhej strane nás rozčuľuje, ako si extroverti veľakrát nevšimnú ani očividné veci alebo ak si nepamätajú to, čo bolo včera.

Mňa osobne toto najviac vytáča v práci. Keď mi kolega povie nejakú príhodu a o pár dní mi ju hovorí znova, úplne identicky. Vtedy sa len sám seba pýtam, či sa to vážne deje. Znova.

Čím viac ľudí, hluku a chaosu, tým skôr nás to vyčerpá. Vyhovuje nám krátkodobá socializácia alebo menej častá, než by si ju priali extroverti.

9. Byť stredobodom pozornosti.

Neznášame, keď na nás niekto pozerá, ako niečo robíme. Alebo ak je niekto v miestnosti, keď telefonujeme. Neznášame keď aj nezainteresovaní ľudia počúvajú to, čo rozprávame konkrétnej osobe.

Všeobecne nám nie je prirodzené byť stredobodom pozornosti, čo pre extrovertov nebýva problém. Keď na nás smeruje pozornosť, jediné, čo vtedy chceme je, aby zmizla. A vedome či podvedome pre to aj všetko robíme.

10. Telefonovanie.

Vždy uprednostníme písanú komunikáciu. V texte môžeme ísť priamo k veci, bez zbytočného obkecávania. Telefonovanie nás stojí energiu, čas a vyťahuje nás zo sústredenia. Náš kamarát je preto tichý režim.

Ja sám mám nonstop tichý režim už viac ako 10 rokov. Keď sa venujem sebe alebo niečo tvorím, tak mám telefón dokonca na letovom režime. A často sa mi stane, že ho tak mám celý deň, lebo ho zabudnem vypnúť. Takéto dni sú najlepšie.

11. Akcia, plány, program.

Nepotrebujeme sa neustále naháňať za vonkajšou stimuláciou ako extroverti. My nemusíme chodiť nikam. Nás stimuluje naše vnútro.

Sme radi, keď môžeme byť len doma, sami so sebou a nenudíme sa. Ak nemáme nič v pláne, tak to je presne to, čo chceme robiť.

12. Status.

Máloktorý introvert dokáže živiť falošné sebavedomie. Teda pokiaľ sa nehrá na extroverta. Väčšinou nás nezaujíma status. Nezaujíma nás koľko máme kamarátov a lajkov. Nepotrebujeme sa chváliť. Väčšiu hodnotu prikladáme vnútru človeka ako jeho zovňajšku. Zaujímajú nás hodnoty a to, akí ľudia v skutočnosti sú, nie ako sa prezentujú.

Na konci dňa je aj tak každý sám so sebou. Osamote pozná každý pravdu. A my ju nechceme skrývať. Milujeme úprimnosť a pevné, hlboké vzťahy. Na začiatku potrebujeme od ľudí len čas, priestor a ochotu pre pochopenie aj tej druhej, introvertnej typológie osobnosti.