Čo by urobil extrovert, keby ho spoločnosť prijala len vtedy, kedy by sa stal jedným z nich? A keby cena za zapadnutie bola stať sa niekým, kým v skutočnosti nie je? Ako by sa cítil? Urobil by to?

V spoločnosti sú zaužívané extrovertné spôsoby, takže to robiť nemusí. Čím viac sú ľudia spoločenskí, otvorení a zhovorčiví, tým lepšie pre nich.

Alebo skôr, tým ľahšie.

Keď chce zapadnúť aj introvert, najrýchlejšia cesta je teda správať sa ako extrovert. Čo nám ale samozrejme nie je prirodzené. A hlavne, najrýchlejšia cesta ešte hneď neznamená, že je aj správna.

Napriek tomu sa na túto cestu vydáva väčšina introvertov.

Vtedy možno navonok pôsobia ako extroverti, ale v skutočnosti sa na nich len hrajú a stojí ich to obrovské množstvo energie. Takýto introverti sa točia v začarovanom kruhu. Deň čo deň sa snažia zavďačiť ostatným, no na konci dňa im nezostane energia, aby sa mohli zavďačiť aj sebe.

Hru na extrovertov nikdy nevyhrajú, pretože introvert sa nikdy nepreorientuje na extroverta. Naša typológia osobnosti, či už introvertná alebo extrovertná je vrodená.

Introverti teda nie sú pokazení extroverti, ktorých treba opraviť.

Aj my milujeme socializáciu, ale fungujeme v nej inak ako extroverti. Preto k nej aj inak pristupujeme.

Introverti sú selektívne sociálni

Socializujeme sa radi vtedy, keď máme možnosť voľby. Keď si môžeme vybrať druh socializácie, s akými ľuďmi ju absolvujeme a hlavne dĺžku socializácie.

Len zriedka nás socializácia nabíja energiou. V drvivej väčšine nás vyčerpáva a to je prvý rozdiel medzi nami a extrovertmi. Ako rýchlo nás vyčerpá závisí od jej druhu a intenzity. Dôležitý faktor hrajú vonkajšie stimuly ako sú prostredie, tempo a počet ľudí. Čím je všetkého viac, tým rýchlejšie naša energia klesá.

Hluk, chaos, rýchle zmeny a kopec ľudí na jednom mieste nás doslova vysáva. A naopak, v pokojnom prostredí a s ľuďmi, ktorých dobre poznáme naša energia klesá pomaly.

Skôr či neskôr však táto energia vždy klesne na nulu. Vtedy prestaneme uvoľnene fungovať a dostávame sa do kŕča. Potom sa buď naďalej premáhame a fungujeme tzv. na silu, alebo sa vypíname a ostaneme ticho. Podvedome potom chceme len jediné a to je ísť preč.

Extroverti možno nerozlišujú, či sú na diskotéke alebo v parku. Či sú vonku desiati alebo len dvaja. No my áno.

Socializácia nás stojí viac energie aj preto, lebo naša nervová sústava je neustále v pozore. Sústredíme sa, vnímame a nad všetkým premýšľame. Všetko absorbujeme do svojho vnútra a spätne nad tým reflektujeme aj po skončení socializácie.

Zároveň sme viac ako extroverti citliví na neurostransmiter dopamín.

Mozog produkuje dopamín, tzv. neurohormón pocitu šťastia pri rôznych externých stimuláciách. Či už vo forme motivácie alebo odmeny. A my introverti ho nepotrebujeme až tak veľa, aby sme sa cítili dobre. Stimuluje nás už v malých množstvách, zatiaľ čo extroverti ho potrebujú viac a častejšie. Vo väčšom množstve hrá proti nám, pretože jeho prebytok v nás vyvoláva nadmernú stimuláciu. Vtedy nás unavuje.

Extroverti čerpajú zo socializácie energiu aj preto, lebo socializácia podporuje uvoľňovanie dopamínu. Ich mozog ho jednoducho miluje a tak zvládnu vždy viac socializácie ako my.

My si dobíjame energiu osamote. Samota je naša potreba po takmer každej socializácii.

Introverti sú prispôsobení na selektívny druh socializácie. Preto sme selektívne sociálni.

Kedy sa introverti radi socializujú?

Najdôležitejšia je energia. Ak sme vyčerpaní, nemáme chuť byť vonku ani s tými najbližšími. Bez energie sme medzi ľuďmi nepoužiteľní. Sme ticho, bez nálady a myšlienkami úplne inde.

Následne najradšej trávime čas s ľuďmi, ktorých dobre poznáme a dôverujeme im. S ľuďmi, pri ktorých môžeme byť sami sebou a nespochybňujú nás. Vtedy si užívame aj naozaj dlhú socializáciu.

Avšak pri cudzích ľuďoch alebo takých, s ktorými sa len spoznávame, je pre nás kľúčová dĺžka socializácie . Vtedy uprednostňujeme kratšiu, ideálne približne hodinovú socializáciu. Potrebujeme mať možnosť odísť, keď už cítime, že narážame na naše energetické dno. Keď ho včas podchytíme, môžeme socializáciu opakovať pokojne aj každý deň.

V opačnom prípade, keby sa socializujeme ďalších X hodín po tom, čo sme už vyčerpaní, sa to obráti proti nám. A to tak, že nasledujúcich pár dní budeme chcieť len čas pre seba. Bez socializácie.

Pri výbere miesta socializácie vždy uprednostníme pokojné miesto pred tým hlučným. Minimálne v začiatkoch. Radi sa zoznamujeme postupne a rovnako radi sa aj postupne socializujeme.

Začnime teda v prírode, v kaviarni alebo niekde, kde je dostatok priestoru a súkromia. Postupne môžeme zvyšovať intenzitu miestami ako sú bary, obchodné centrá či festivaly.

Pokojné miesto je pre nás dôležité aj preto, lebo neznášame prekrikovanie a dožadovanie sa pozornosti kvôli hluku a chaosu. Pri socializácií sa radi sústredíme na ľudí, s ktorými sme.

A nie sme vždy tí tichí. Rozprávame radi, ale len vtedy, keď nás ľudia skutočne počúvajú. Keď rozoberáme tému, pri ktorej môžeme ísť do hĺbky. Keď cítime dôveru a môžeme sa otvoriť. Najzhovorčivejší sme však vždy medzi štyrmi očami.

Na záver, neznášame spontánnosť, lebo tak jednoducho nefungujeme. Je málo pravdepodobné, že niekam pôjdeme hneď po práci či škole. Alebo z hodiny na hodinu.

Socializujeme sa radi vtedy, keď sa na to môžeme vopred pripraviť. Radi si ju plánujeme dopredu. Ideálne textovo, nie telefonicky. Po telefóne môžeme pod nátlakom prisľúbiť niečo, čo by sme neskôr ľutovali. Ak sa ale dohodneme písomne, je pravdepodobné, že to aj platí.

Ešte dodám definíciu antisociálneho človeka:

Antisociálny človek je ten, ktorý neuznáva spoločnosť a ani jej normy. Kategorizovane sa vyhýba ľuďom a má voči ním negatívny vzťah.

Určite sa takí ľudia nájdu aj medzi introvertmi, no rozhodne to nie je definícia introvertov.