„Prečo si tak ticho? Mal/a by si viac rozprávať. Nehanbi sa.“
Existuje vôbec introvert, ktorý toto ešte nikdy nepočul?
Sme tichí ľudia, ale nezložili sme sľub ticha. Nie sme nutne ani hanbliví.
Extroverti sú prirodzene otvorení ľudia a preto väčšinou platí, že čo vidíme navonok, nájdeme aj v ich vnútri. Svoje potreby a názory v sebe nedusia, ale podelia sa ne s ostatnými. Emócie prežívajú tak, že ich sebou nechávajú bezprostredne prúdiť. Rozprávaním si utrieďujú myšlienky a veľakrát tak vôbec zisťujú, čo chcú povedať.
Pre introverta je naopak prirodzená istá uzavretosť. My najprv všetko spracujeme vo svojom vnútri a až potom to ukážeme svetu. Svoje myšlienky si najprv utrieďujeme v hlave a podelíme sa o ne až vtedy, keď nám je jasné, čo chceme povedať. Aj emócie prežívame hlavne vnútorne až pokiaľ necítime dôveru, že sa o nich môžeme podeliť. Strážime si náš vnútorný svet, pretože je to to najzraniteľnejšie, čo máme.
Nie sme tak čitateľní ako extroverti. Takže ak niečo nedáme najavo, tak si to ľudia domyslia.
Potom dostávame nálepky.
Ticho má veľa podôb
Ak je extrovert ticho, väčšinou to je jeden z týchto dôvodov. Buď sa hanbí alebo na nemá čo povedať. Je to prirodzené a nie je na tom nič zlé.
Problém však nastáva vtedy, keď extroverti očakávajú, že takto to má každý. Vtedy vznikajú mylné presvedčenia.
Pre introverta nemá ticho len 2 dôvody. Z pohľadu introverta má ticho milión dôvodov ako napríklad:
– sme ticho, keď sa nevieme alebo nechceme otvoriť
– sme ticho, keď nás druhá strana nepočúva
– sme ticho, keď sa musíme dožadovať pozornosti
– sme ticho, keď sme bez energie
– sme ticho, keď nemáme čo povedať k veci
– sme ticho, keď necítime potrebu rozprávať
– sme ticho, keď sa hanbíme
– sme ticho, keď cítime faloš a nedôveru
– sme ticho, keď sme pozornosťou v našej hlave…
A najbežnejší dôvod je ten, že žiaden dôvod neexistuje. Ticho je nám prirodzené. Minimálne navonok, pretože naša myseľ nie je nikdy ticho. Vo svojom vnútri vedieme dialógy sami so sebou. Sme jednoducho stále v spojení so svojim vnútorným svetom. V mysli si prehrávame rôzne situácie. Skúmame svoje myšlienky a nápady. Analyzujeme informácie, spájame si súvislosti a hľadáme riešenia.
Veľakrát sme tiež radi iba v roli poslucháča a pozorovateľa. Milujeme byť v centre diania bez potreby zapájať sa. Keď môžeme počúvať konverzáciu bez toho, aby sme sa jej museli zúčastniť. Keď môžeme pozorovať ľudí bez toho, aby sme sa k ním museli pridať.
Sme radi, že to môžeme prežívať po svojom. Máme z toho rovnaké potešenie ako extroverti z aktívnej interakcie.
Ticho má svoje výhody
Ticho je naše majstrovstvo a rozprávanie je zase majstrovstvo extrovertov. Stále sú to však len predpoklady a jedno nemôže existovať bez druhého. Oba typy osobnosti sa od seba môžu vzájomne učiť.
My sa môžeme učiť ako odhaliť svetu to, čo v sebe ukrývame. A extroverti sa môžu učiť ako stíchnuť a vytvoriť väčší priestor nie len pre nás, ale aj pre ich myšlienky.
Ticho ponúka výhody pre každého. Ticho je už po stáročia cnosť. Učí to takmer každá filozofická škola a každý náboženský smer. Napriek rozdielom sa všetci zhodujú, že skutočné myslenie je možné iba v tichu. Absencia hlasu umožňuje rozprávať myšlienkam.
Obzvlášť dôležité je to v dnešnom svete, ktorý nestíchne. Myšlienky dnes zatieňujeme rozptýleniami.
Ticho nám otvára priestor na komunikáciu s našimi myšlienkami. S tými vedomými, ale aj podvedomými. Ticho prináša rozvahu. Ticho prináša odpovede a väčšiu perspektívu. Už len pár minút ticha každý deň má terapeutické účinky.
Epictetus povedal, že existuje dôvod, prečo máme dve uši a jedny ústa. A to aby sme mohli počúvať dvakrát viac ako rozprávať. Pri počúvaní sa totiž môžeme naučiť niečo nové. Pri rozprávaní hovoríme iba to, čo už vieme.
Naučme sa brať ticho ako normálnu vec, pretože to tak je. Zo začiatku je to samozrejme ťažké, pretože celý život všade počúvame, že ticho je zlé.
Tim Ferriss sa snažil vylepšiť svoj podcast, ktorý je jeden z najpočúvanejších na svete. Po jeho prvých epizódach mu dal spisovateľ Cal Fussman radu, ktorú Tim neskôr označil za tú zlomovú.
Nechaj ticho, nech robí hluk.
(let the silence make the noise)
Keď sa v začiatkoch podcastu nejaký hosť odmlčal alebo zasekol, Tim ihneď zakročil a snažil sa mu pomôcť. Snažil sa vyplniť každý tichý moment slovami.
Rada ostať ticho však jeho hosťom umožnila premýšľať viac do hĺbky. Nejeden Timov hosť sa priznal, že v jeho podcaste o sebe povedal veci, ktoré ešte nikdy nikomu nepovedal. Ani rodine.
Vďaka tichu sa jeho hostia dokázali viac otvoriť. Ticho potláča nutkanie na rýchlu reakciu. Núti premýšľať.
Skús to takto aj ty. Keď chceš od niekoho rozvitú odpoveď, polož otázku a skús byť ticho, pokiaľ ju nedostaneš. Nevyplňuj hneď ticho slovami.
Rovnako to platí aj opačne, nereaguj hneď, keď si to potrebuješ premyslieť. Nechaj ticho, nech robí hluk.