Spýtala sa ma:

„Prečo si taký tichý?“

V duchu som si pomyslel, že je to otázka hodná rebríčka debilných otázok. Zhlboka som sa nadýchol a odpovedal:

„Neviem, som introvert.“

„Aha…“ | smutný pohľad dole | „ale veď sa osmelíš.“

Priblblo som sa zaškeril a prekrútil očami.

V práci som mal stôl v rohu otvorenej kancelárie, kde som sedel sám. A neraz sa pri mne pristavila kolegyňa s vetou:

„Ty tu sedíš tak tichučko.“

Priblblý úsmev… Asi by som pôsobil normálne, keby som si spieval alebo vydával zvieracie pazvuky. Alebo sa rozprával sám so sebou.

Ľudia ešte stále vnímajú tichých ľudí ako menejcenných. Keď im dokonca povieš, že si introvert, tak je to pre nich jasná diagnóza. Introvertnosť považujú za akúsi vadu.

Je to obrovský mýtus.

Introverta jednoducho nedefinuje to, čo vidno navonok. Introverta definuje jeho vnútorný svet. A ten je bohatý. Ukrýva v sebe dosť toho, čo môže ponúknuť vonkajšiemu svetu. Nahliadnuť doň však môžu len tí ľudia, ktorí chcú.

Tí, ktorí neakceptujú iba to, čo už poznajú. Tí, ktorí neveria tomu, že len ich typ osobnosti je správny a všetko ostatné je nesprávne.

Takýmto ľuďom sa radi otvoríme a umožníme im, aby nás skutočne spoznali.

V opačnom prípade náš svet skrývame a radšej ostávame ticho. Pretože je to vyčerpávajúce.

Koho by predsa bavilo neustále vysvetľovanie svojho správania? Alebo len svojho bytia… Koho by stále bavilo dávať všetky predsudky na pravú mieru?

Chyba nie je v introvertoch. Chyba je v ignorantstve. V ľuďoch, ktorí nechcú pochopiť niečo iné ako to, čo im je prirodzené.

Žijeme v extrovertnej spoločnosti, takže extroverti si to ignorantstvo môžu dovoliť. Neprispôsobujú sa nikomu. Zato my sa prispôsobujeme ich normám.

Je to ale správne?

Introvertov nie je vôbec málo. Nie sme zanedbateľná menšina. O koľko viac by sme prosperovali nielen my, ale aj extroverti, keby sme si vzájomne rozumeli? Keby sme neriešili svoje odlišnosti, ale proste ich rešpektovali?

Introverti nie sú menejcenní ľudia. Máme svoje slabé stránky, ale máme aj silné stránky. Rovnako ako extroverti. V niečom zaostávame, ale v niečom máme ďaleko navrch.

To, čo nám niekedy chýba v akčnosti a schopnosti socializácie dobiehame v myslení, empatii, pozorovaní, rozvahe a kreativite.

Zhoď prvú kocku domina

K vzájomnému porozumeniu treba vždy dvoch. Jeden ukáže snahu a druhý ponúkne priestor. A vždy musí niekto urobiť prvý krok. Niekedy by sme to mali byť my, introverti. A niekedy nie.

Prvý krok sa od nás očakáva vtedy, keď ide o našich blízkych a ľudí, na ktorých nám skutočne záleží.

Pre introverta je prvým krokom zhodenie prvej kocky domina. A tá kocka začína u nás. Tie ostatné potom padajú ľahšie. Často samé od seba.

Najprv je potrebné, aby sme si sami zodpovedali všetky otázky o nás a našej introvertnosti. Všetko, čo nám nie je jasné. Až potom to zrozumiteľne vysvetlíme ostatným. Nevysvetlíme totiž niečo, čomu sami nerozumieme.

Na začiatok si sprav test osobnosti a zisti, aký typ introverta si, keďže je ich až 8. Naštuduj si aspoň základné veci o tom, ako pracujeme so svojou energiou. Ako sa socializujeme a ako vnímame svet z našej perspektívy.

Mnohé introvertné črty majú biologický dôvod. Takto sa jednoducho narodíme. Verím, že ti v sebapoznávaní pomôže aj môj blog. Ak nie tak internet a napr. kniha Ticho.

Potom to čo najúprimnejšie vysvetli blízkym. Prípadne ich nasmeruj na zdroje, z ktorých čerpáš.

Budeš prekvapený/á, koľkí ľudia sa identifikujú rovnako ako introverti. Len to doposiaľ skrývali. Alebo o tom vôbec nevedeli a v kútiku duše sa vždy trápili, prečo nedokázali zapadnúť. Nie je nás vôbec málo.

Nepozeraj už toľko na ostatných

Prvý krok však nerobme pri každom. Nedá sa to. Stojí nás to nemálo energie a nie každý za to vyčerpanie stojí.

Pri cudzích ľuďoch alebo len známych je o mnoho vyššia šanca, že nás odignorujú. Že by sme len rozprávali do vetra. Je nižšia šanca, že vynaložia snahu, aby nás pochopili. Alebo že nám vôbec ponúknu priestor.

Ak ťa ľudia nechápu, pretože sami nechcú, tak to nie je tvoja zodpovednosť. Nezodpovedáš za cudzie názory a presvedčenia. Nech si pomyslia čokoľvek, to neovplyvníš. Ovplyvníš však to, že si ich nebudeš brať k sebe. Ich názor či presvedčenie nie je tvoje, pokiaľ ho neprijmeš.

Nie je tvoja zodpovednosť ani nič vysvetľovať. Nikomu predsa nič nedlhuješ.

Ak ťa ľudia chcú skutočne spoznať, tak ukážu snahu a ponúknu ti priestor. Ak to neurobia, tak len chcú, aby si zapadol/a do ich konceptu. A ty nie si niečo menej, aby si to robil/a.

Je to vypočítavý krok, ktorý vychádza z lenivosti a neochoty otvoriť sa niečomu neznámemu.

Nemíňaj na takýchto ľudí energiu, pretože je to jednosmerná cesta. Ty ju minieš, ale nič tým nezískaš. Aj tak si z toho nič nevezmú a obe strany to nikam neposunie.

Máme radi samých seba viac ako ostatných, ale viac nám záleží na názoroch ostatných ako na tých našich.

Je ťažké nepozerať stále na ostatných, ale môžeme si to uľahčiť malým ťahákom.

Toto je tip od jedného z mojich obľúbených MMA zápasníkov – Dustina Poiriera:

Zober si pero a papier a nakresli veľký kruh. Do jeho stredu napíš svoj problém. Alebo pokojne aj cieľ, funguje to rovnako.

Napr. stále viac pozerám na názor ostatných ako na ten svoj.

Do vnútra kruhu následne napíš všetko, čo máš v rámci tohto problému pod kontrolou. Všetko, čo môžeš ovplyvniť.

A nakoniec vypíš mimo kruhu to, čo je mimo tvoju kontrolu a nemôžeš to ovplyvniť.

To je všetko. Nos ten papier so sebou a pozri sa naň vždy, keď si to potrebuješ pripomenúť.

Sústreď sa len na to, čo je v kruhu. Všetko mimo neho je nepodstatné. Všetko je to len hluk.

*príklad: