O introvertoch koluje množstvo názorov a presvedčení. Žiaľ, veľká časť z nich sú nepravdivé mýty.

Tieto mýty vychádzajú z nevedomosti, teda z nedostatku informácií. Ale tiež z mylných informácií, čo je ešte horšie.

Niektorí ľudia si potom myslia, že introvertnosť je choroba…

Žijeme v extrovertnej dobe. Extrovertnosť je považovaná za ideál a všetko iné, je vnímané ako zlé. Introvertov je menej ako extrovertov a to mýtom len nahráva.

Mýty živia aj niektorí introverti, keď svoju introvertnosť skrývajú. Myslia si, že je s nimi niečo zlé, tak sa pretvarujú, aby splynuli s davom.

V minulosti ma mýty o introvertoch ubíjali a veril som tomu, že je so mnou niečo zlé. Preto cítim potrebu ich vyvrátiť a dať na pravú mieru.

Minimálne pre moje mladšie ja.

1. Byť ticho neznamená byť hlúpy alebo hanblivý

Ticho nám nevadí, pretože je pre nás prirodzené obracať sa na svoje vnútro. Keď sme navonok ticho, naša myseľ nie je nikdy ticho. Všetko si všímame a o všetkom premýšľame.

Autorka Susan Cain vo svojej knihe Ticho uvádza zaujímavú štatistiku. Introverti majú podľa mnohých štúdií v priemere vyššie IQ, ako extroverti.

Byť ticho neznamená mať prázdnu hlavu.

Sme ticho, keď v rozhovore nemáme čo povedať k veci. Neznášame prázdne reči. Kým niečo z hlavy vypustíme, musíme si to premyslieť. Sme opakom ľudí, ktorí najprv otvárajú ústa a až potom rozmýšľajú.

Často sme ticho aj v rozhovore s ukecaným človekom, ktorý neustále skáče do reči. Je pre nás vyčerpávajúce takú osobu prehlušiť.

Nevieme sa ľuďom len tak otvoriť. Musíme si s nimi vybudovať určité spojenie alebo vzťah a až potom dokážeme byť sami sebou.

No keď ide o tému, ku ktorej máme čo povedať a najmä osobou, ktorú poznáme, nevieme stíchnuť.

Introverti vedia byť ukecaní, majú svoje názory a myšlienky, no nepodelia sa s nimi len tak hocikomu. Keď sa uvoľním a dokážem byť pri niekom sám sebou, som odrazu úplne iný človek.

Byť ticho neznamená byť hanblivý. Hanblivosť je strach z negatívneho hodnotenia ľudí. Introvertnosť je preferovanie pokoja, ticha a minimálne stimulujúceho prostredia.

Ľudia si to mýlia, pretože za hlavné vnímanie hanblivosti považujú ticho. Môžeme byť ticho a pritom úplne v pohode. Ale tiež ticho a vnútorne sa trápiť.

Navonok môžu vyzerať obe prípady rovnako.

2. Introverti nie sú anti-sociálni a namyslení ľudia

Osobne neznášam ľudí všeobecne, ale mám ich rád individuálne. Človek je sociálny tvor a introverti nie sú výnimkou.

Máme radi socializáciu, ale len do určitej miery. Máme svoj limit, kedy nás socializácia začne vyčerpávať. Vtedy potrebujeme načerpať novú energiu a tzv. si dobiť batérie.

Keď odmietame pozvanie alebo niekam nechceme ísť, nemusí za tým nič byť. Fungujeme inak ako extroverti.

Introverti si dobíjajú energiu osamote. Extroverti v spoločnosti ľudí.

Medzi ľuďmi sa naša energia vyčerpáva a osamote sa znova dopĺňa. A takto fungujeme dookola.

V spoločnosti kamarátov nám energia vydrží aj celý deň. No na párty medzi neznámymi ľuďmi nám k vyčerpaniu môže stačiť aj pár minút.

V medziľudských vzťahoch preferujeme kvalitu nad kvantitou. Stačí nám aj jeden alebo dvaja dobrí kamaráti, ktorým sa môžeme otvoriť. Nepotrebujeme mať stovky kamarátov, ktorých až tak nepoznáme.

Kamarátstvo s introvertom býva naozaj pevné a je pravdepodobné, že vydrží po celý život.

Veľakrát sme označovaní za namyslených ľudí, lebo navonok vieme pôsobiť nedostupne. Pritom sme často len vo svojej hlave, kde premýšľame a všetko analyzujeme. Svoju pozornosť vtedy smerujeme dovnútra.

Tomu mýtu pomáha aj náš neutrálny výraz tváre. Neplatí to pre každého, no mňa sa často ľudia pýtajú, čo mi je. Som v pohode, ale môj neutrálny výraz tváre zrejme vyzerá, ako pohľad sériového vraha.

Opak vie byť pravdou.

Introverti sú veľakrát skôr nesebavedomí, ako namyslení. Niekedy sme neuveriteľne osamelí a prahneme po spoločnosti. No je pre nás náročné nadväzovať kontakty a nájsť si skutočných priateľov.

3. Introverti sa nemôžu zmeniť na extrovertov

Najväčší mýtus je, že sa introverti môžu „napraviť“ a stať sa extrovertnými. Je to hlúposť. Nikto si nevyberá, či sa narodí ako extrovertný alebo introvertný človek. Prípadne presne v strede, ako ambivert.

Ide o rovnocenné typológie osobnosti.

Extrovertov je štatisticky viac. Introverti sú v menšine, no to neznamená, že je preto s nami niečo zlé.

Našu osobnosť môžete formovať ale len do určitej miery. Nedokážeme zmeniť naše gény a nervovú sústavu. Keď je raz niekto introvert, bude ním po celý život.

Zmeniť sa dá len na oko. Môžeme sa pretvarovať a hrať na extrovertov, ale vnútorne nás to zničí.

Prečo by sme sa mali meniť, keď máme kvality, aké extroverti nemajú.

Samozrejme, aj extroverti majú kvality, ktoré chýbajú nám. Naše osobnosti sú dokonale vyvážené. Preto nie je správne uprednostňovať jednu pred druhou.

Byť introvertom je dar, ktorý dokážeme oceniť až vtedy, keď to prijmeme.

4. Introverti by nemali chodiť len s extrovertmi

Ľudia sú presvedčení o tom, že partneri by sa mali „dopĺňať“. Introvert by si mal nájsť za partnera extroverta a opačne.

Ja to považujem za mýtus. Niekomu to tak funguje, no myslím si, že väčšinou je opak pravdou.

Protiklady sa nemusia dopĺňať. Môžu sa odpudzovať.

Verím, že introvert by mal chodiť s introvertom a extrovert s extrovertom. Aby vzťah dlhodobo fungoval, je dôležité, aby boli dvaja ľudia vo svojej podstate na rovnakej vlnovej dĺžke. Len introvert najlepšie rozumie introvertovi.

Na túto tému som napísal samostatný článok, môžeš si ho prečítať tu  – introvert by mal chodiť s introvertom.

5. Introverti nesedia celé dni doma za knihami

Pod pojmom introvert si ľudia vybavia človeka, ktorý sedí celé dni doma za knihami. Sám milujem čítanie, no stačí mi hodina denne. Viac ma začne nudiť.

Ani extroverti nie sú nonstop na párty.

Milujeme byť doma a nepotrebujeme byť stále medzi ľuďmi. No to neznamená, že je to tak vždy. Aj introverti sa radi zabávajú. Z času na čas máme aj my potrebu ísť na párty alebo sa zabaviť medzi ľuďmi.

Máme len tú výhodu, že vieme byť sami so sebou. Vieme sa zabaviť doma, rovnako ako vonku. Málokedy sa nudíme.

Venujeme sa svojmu hobby a veciam, ktoré nás napĺňajú. A to aj bez toho, aby o tom niekto vedel.

Introverti milujú získavať nové zážitky a robiť spontánne, bláznivé veci rovnako, ako extroverti.

Všetci ľudia sú vo svojej podstate rovnakí. Rozdiel je len v intenzite.