Sociálna fóbia alebo strach z ľudí trápi najčastejšie introvertov. Nie je to pravidlo a môže ju mať každý, aj extroverti. No pri introvertoch je jej prítomnosť najvyššia.
Prekonať sociálnu fóbiu je náročné. Je to beh na dlhú trať. Sám som ňou pár rokov trpel a našťastie som ju prekonal. Tento článok nie je návod, ako sa jej zbaviť. O tom, ako som ju prekonal som napísal samostatný článok. Môžeš si ho prečítať tu – introvert a sociálna fóbia.
Tento článok slúži na pochopenie, aké je to žiť so sociálnou fóbiou. Je určený ľuďom, ktorí sociálnej fóbií nerozumejú. Ľuďom, ktorí sa zo sociálnej fóbie smejú, neberú ju vážne a nadľahčujú ju.
Už samotná sociálna fóbia je pre človeka psychický teror. A ten je o to väčší, keď je v tom úplne sám a nikto mu nerozumie.
Pretože tomu, čo prežíva osoba so sociálnou fóbiou rozumie len človek, ktorý ju má alebo zažil.
Sociálna fóbia má ďaleko od obyčajnej hanblivosti. Tá je spojená len k určitej situácií a po čase sa vytratí. Sociálna fóbia je intenzívnejšia a človeka ovplyvňuje denne. Ľudia sú všade, v rodine, v práci, v škole, v obchode, vonku.
Je to naozaj vážny problém, ktorý nezmizne sám od seba.
Aké je to žiť so sociálnou fóbiou
Každý deň žiješ s pocitom, že ťa všetci sledujú a že ťa budú za všetko súdiť. Pri ľuďoch sa cítiš nesvoj. Potia sa ti dlane, schne ti v krku a v bruchu cítiš nepríjemné kŕče.
So sociálnou fóbiou sú pre teba nočnou morou aj jednoduché, pre ostatných bežné veci.
Keď som bol v tom čase napr. v reštaurácii, objednával som si posledný. Dookola som si listoval menu a v hlave si opakoval, čo poviem. Bál som sa, či mi čašník bude rozumieť alebo či nepoviem niečo trápne.
Keď došiel rad na mňa, zakoktal som sa. Hneď na to som sčervenal a mal som pocit, že na mňa všetci pozerajú a smejú sa mi. Po zvyšok obeda som bol mimo a myslel som len na to, ako som sa strápnil. Myslel som na to aj doma.
So sociálnou fóbiou premýšľaš nad všetkým a každú situáciu v sebe držíš dlhšie, než sa na oko zdá. Aj keď sa na teba niekto len krivo pozrie, zničí ti to deň. Neustále o tom premýšľaš a hádaš, čo si spravil zle.
Najväčší teror je v škole a v práci, kde si dlhodobo v úzkom kontakte s množstvom ľudí. V škole som bol ticho a vždy som sa pretvaroval, že niečo robím, len aby si ma nikto nevšímal. Keď sa ma niekto niečo spýtal, začal som panikáriť. Mal som pocit, akoby sa ma niečo pýtal sám prezident krajiny a sčervenal som.
Moja triedna bola presne ten typ, ktorý si nedáva servítku pred ústa. Keď som pri tabuli odpovedal, skočila mi do reči a zvrieskla: „Haló, hlasnejšie, tam vzadu ťa vôbec nepočujú, ani nevedia, že odpovedáš!“
Samozrejme, že som zamrzol. Cítil som, že sa mi každý smeje a ja som si prial, aby som zmizol. V odpovedi som nepokračoval, aj keď som sa učil a všetko som vedel. No nevedel som už zo seba vydať iné slovo, než neviem. Sadol som si so štvorkou.
So sociálnou fóbiou sa neustále bojíš pozornosti ľudí. Priamo, ale aj nepriamo. Priamo sa vyhýbaš interakcii s ľuďmi, pretože s nimi nevieš komunikovať. Nepriamo sa bojíš toho, čo si o tebe myslia a že ťa budú súdiť.
V rozhovore som sa nikdy nedokázal druhej osobe pozerať do očí.
Aj keď som len kráčal po ulici, bál som sa na niekoho pozrieť, aby sa nám nestretli pohľady. Vždy som pozeral do zemi a mal som slúchadla, hoci som nič nepočúval.
So sociálnou fóbiu nežiješ, iba prežívaš. Vydýchneš si len vtedy, keď si sám vo svojom súkromí.
So sociálnou fóbiou všetkých nadhodnocuješ a seba podceňuješ
Každému pripisuješ väčšiu hodnotu ako sebe. Aj najväčšiemu tupcovi dáš moc byť niečím viac, než si ty. Slová a gestá ostatných si berieš k srdcu, aj keď ide o ľudí, ktorí za to nestoja.
Ja som sa vtedy neznášal. Nemal som sebavedomie. Bol som stále ticho. Nedokázal som nikoho prehlušiť. Pokiaľ nebolo úplne ticho, nevedel som zo seba vydať ani slovo.
Do dnes sa mi stáva, že ak mi niekto skočí do reči, okamžite stíchnem. Robím to, aj keď druhá osoba hoci len mierne zmení postoj tela či mimiku tváre.
So sociálnou fóbiou tvoj život kontrolujú iný, nie ty. Názor iných ťa dokáže ovplyvniť viac ako ten tvoj. Cítiš sa stratený a ubíjaš sa za to, že nevieš byť ako ostatní.
Najťažšie je to, že sociálnu fóbiu za teba nedokáže prekonať nikto iný, iba ty. Rady a názory nezainteresovaných nepomôžu. Lieky problém len potlačia.
Pre človeka, ktorý ňou trpí, je najdôležitejšie pochopenie a trpezlivosť. Sociálna fóbia nie je hanblivosť, je to skutočný strach. Strach ako má niekto z lietania alebo pavúkov.
Takže to najhoršie, čo sa dá spraviť, je človeka do niečoho nútiť. Musí to chcieť sám.
Ja som so sociálnou fóbiou bojoval roky a aktívne som sa ju snažil prekonať. Dnes viem, že je to cesta. Táto cesta však bolí a je náročná. Tiež viem, že s vekom bude všetko lepšie, aj keď je to pasívna a dlhšia cesta.