Extrovertnosť sa často považuje za normálnosť. Ak taký si, dobre pre teba. Ak nie, mal by si sa zmeniť.
A toto presvedčenie často narobí len viac škody.
„Fake it till you make it“
Však funguje len vo filme.
Aké je to byť introvertom v extrovertnej dobe?
V minulosti som trpel sociálnou fóbiou. Pobyt medzi ľuďmi ma desil a tak som sa im vyhýbal. Bál som sa pred nimi len byť, nie to niečo robiť alebo rozprávať. Cítil som úzkosť. Moja hlava pracovala, no telo znehybnelo.
Dnes to už tak necítim a ľuďom sa nevyhýbam. No socializácia ma stále po čase vyčerpá a vtedy potrebujem byť sám.
Je to ale ťažké vysvetliť, aby som neostal mylne vykreslený. Tak sa mi ešte stále stáva, že idem radšej s davom aj za cenu vyčerpania.
Mylné predsudky, ktoré zažívam ako introvert denno-denne
A) Strážim si svoje súkromie a neotvorím sa hocikomu len tak.
To ale neznamená, že som čudák a že niečo tajím. Nevediem dva životy. Potrebujem len svoj čas a hlavne dôveru, aby som odhalil viac z môjho vnútra.
B) „s nikým sa nebavím, som namyslený, hanblivý, divný, tichý…“. Neraz som to počul poza chrbát.
Ja sa len nepotrebujem baviť s každým, pretože na to nemám energiu. Nemusím byť s každým kamarát a mať každého rád. Je to úplne v poriadku.
No nikoho vopred neodsudzujem, pretože podľa seba viem, že knihu nerobí obal.
C) Ticho… Ľudia sa boja ticha a nevedia ho akceptovať. Radšej budú rozprávať nezmysly, len aby nebolo ticho. Nechcú byť sami so sebou.
Ja to tak ale nemám. Pre mňa je ticho komfortné a výživnejšie, než plytký rozhovor. Ja som so svojimi myšlienkami rád.
Trápne ticho podľa mňa neexistuje. Je to len fóbia modernej doby. Ticho vie povedať často viac než slová. Najprv s ním ale nesmieme bojovať.
D) Prečo si taký tichý? Ty nerád rozprávaš?
Je pravda, že viac premýšľam ako rozprávam. No nemám problém rozprávať dlho a veľa. Ale nie stále za každých okolností a hlavne nie s každým.
Ak sa neviem vyjadriť k veci alebo keď si s daným človekom jednoducho nemám čo povedať, som ticho. Bodka. Ticho mi nevadí.
Som ticho aj keď mi niekto v rozhovore neustále skáče do reči. Prečo sa nikdy nepýtame ukecaných ľudí prečo toľko rozprávajú?
E) Väčšinu času mám neutrálny výraz tváre. A priznávam, som skôr pesimista ako optimista
Neutrálny výraz ale neznamená, že som smutný, že ma niečo serie alebo že sa hnevám.
Aj keď mám neutrálny výraz tváre, v duchu môžem myslieť na tie najkrajšie veci a byť šťastný.
Tým, že svoje emócie nedám najavo navonok neznamená, že stále trpím.
F) Nie som chodiaca mŕtvola. Moja energia v spoločnosti len časom klesá.
Socializácia zo mňa vysáva energiu. Každý introvert má svoj limit kedy sa potrebuje dobiť.
Niekto začne deň pomaly a v spoločnosti jeho nálada a energia postupne graduje. Ja to mám opačne. Čím dlhšie som medzi ľuďmi, tým som vyčerpanejší.
G) Neviem byť spontánny. Často som tak vykreslený ako ten, čo nikam nechce ísť, nie je za žiadnu srandu…
Nie som stroj, aj ja mám rád zábavu, výlety, zážitky. Potrebujem len svoj čas, aby som sa na to mohol pripraviť.
Ak teda so mnou niekam chceš ísť, povedz mi to prosím vopred.
Na odľahčenie
Cieľom tohto článku nie je ukázať, aký ťažký život má dnes introvert. Nechcem pôsobiť, že som nahnevaný na celý svet.
Cieľom článku je poukázať, že nie je vždy všetko tak, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Ak si introvert, zrejme sa v niektorých bodoch nájdeš aj ty. Ak si extrovert, pravdepodobne máš ku každému bodu svoje protiargumenty a to chápem.
Chcem len poukázať na to, aby ľudia „nesúdili knihu podľa obalu“.
Skús daného človeka najprv pochopiť a neodsudzovať len preto, že hneď nie je otvorený a zhovorčivý.