Vždy čakám, kým budem pripravený.

Za doménu a hosting tohto blogu platím od roku 2016. Začal som sa mu venovať až v roku 2019.

Po strednej škole som nebol pripravený ísť na výšku, tak som vynechal jeden rok. Po prvom semestri som ju aj tak nechal.

Všetko musím mať vopred naplánované.

Keď ma niekto niekam spontánne zavolá, odmietnem. Odmietol som ísť brigádovať do Anglicka, lebo som sa musel rozhodnúť a zbaliť zo dňa na deň. Prišiel by som na hotové a nič by som nemusel riešiť, no nemal som svoj čas na prípravu.

Dva roky som cvičil len doma alebo vonku na workout ihrisku, lebo som nebol pripravený chodiť do posilňovne medzi ľudí.

Už pár rokov čakám, pokiaľ budem dostatočne finančne zabezpečený, aby som konečne mohol zobrať hypotéku a osamostatniť sa.

Pripísal som by som to svojej introvertnosti, ale nie je to úplná pravda. Na jednej strane som si vždy všetko uvedomoval, no na druhej strane som s tým nevedel nič robiť.

Možno som extrém, no viem, že nie som jediný.

Ja aj mnohí ďalší ľudia zahadzujú more času čakaním. Čakáme na zajtra, na piatok, na nový rok, na lepšiu príležitosť, kým budeme pripravení…

S mojim problémom neustáleho čakania som sa dočkal bodu, kedy som bol pripravený ho naozaj začať riešiť.

Život je séria problémov. A každý problém, s ktorým som bojoval som prekonal svojpomocne. Či už je to nízke sebavedomie alebo sociálna fóbia. Som jednoducho samouk.

Riešenie, alebo skôr uvedomenie som našiel u jedného z mojich obľúbených autorov – Ryan Holiday.

Myšlienka, ktorá mi otvorila oči

Keď sa vkuse pozeráš na budúcnosť, uteká ti prítomnosť a to je to jediné, čo máš v rukách. Nikto nemá istý 100-ročný život.

Neobetuj prítomnosť pre neistú budúcnosť. Môžeš 20 rokov šetriť peniaze, aby si mohol cestovať po svete, no čo ak dostaneš rakovinu? Keď čakáš, pokiaľ budeš pripravený, prečkáš celý život.

Pripravenosť je len ilúzia.

Mladosť nie je večná. Ani produktívny vek nie je večný a v starobe sa sny plnia ťažšie. Čakať na vytúžený dôchodok je hlúpe.

Ľudia si myslia, že musia prežiť týždeň, ktorý neznášajú, aby sa dočkali víkendu, ktorý milujú. No koľko ideálnych dní potom takto v roku prežijú? Stojí za to mať z celého roka väčšinu dní znechutených a zlých? Len aby sme mohli mať pár dní úžasných niekde na dovolenke?

Nedá sa mať každý deň výnimočný. Takýchto je len pár a to ani nie je cieľ. V živote je najdôležitejšia udržateľnosť, nie extrémy jednou či druhou cestou.

Poznám ľudí, ktorí sa denno-denne v posilňovni rozbíjajú a sypú doslova všetko. No je to udržateľné? Ako asi budú vyzerať o 20 rokov, keď im telo vystaví účet?

Cieľ je mať väčšinu dní z roka nastavených tak, aby sme s nimi boli spokojní. Rozmýšľaj nad tým, ako chceš, aby vyzeral tvoj bežný deň, tak, aby sa to dalo uplatniť pre väčšinu dní v roku.

Premrhávame obrovské množstvo času a pritom väčšinou stačí len začať. Veľakrát sa mi potvrdilo, že keď som s niečím začal alebo sa pre niečo odhodlal, bolo to prekvapivo ľahké. Dokonca som ľutoval, že som nezačal skôr.

Celý rok v mojej prvej práci som mal nižší plat, ako bola minimálna mzda. Po roku som sa odhodlal sťažovať šéfovi, že sa mi to nepáči a po rozhovore mi plat zvýšil. Bolo to tak jednoduché. Cítil som sa ako debil, že som premrhal rok.

Spokojné dni = spokojný život

Snažím sa byť spokojný so svojimi bežnými dňami, pretože tie tvoria život. Nepozerám už na budúcnosť. Koncentrujem sa na prítomnosť, deň po dni.

Každý deň si plánujem tak, aby som s ním bol na jeho konci spokojný.

Samozrejme udržateľne. Nedá sa každý deň skákať z padáku, rozbiť sa v posilňovni a prepiť celú noc. Nechci žiť každý jeden deň tak, ako keby bol posledný, lebo raz bude.

Ráno si vždy dávam otázku:

„Čo je jedna vec, ktorú keď spravím, tak ten deň bude stáť za to a budem so sebou spokojný?“

Nemusíš robiť veľa, ale musíš robiť niečo.

Každý deň stačí spraviť hoci len jednu vec, ktorou vyhráš deň. Aj keby si nič iné nespravil, máš aspoň túto vec a ten deň nebol zbytočný.

Môj ideálny bežný deň tvorí niekoľko návykov, ktoré nevyžadujú veľa času, no prinášajú mi spokojnosť. Keď tieto návyky absolvujem, mám vyhratý deň a som so sebou spokojný.

Prestal som s cvičením, no na zdraví mi záleží. Raz denne sa otužujem sprchovaním s ľadovou vodou, alebo vo vani s ľadom. Pred spaním sa venujem 15 minút strečingu celého tela. Doma mám hrazdu a vždy keď okolo nej prejdem, spravím sériu zhybov. A snažím sa všade chodiť pešo.

Hodinu denne si vyhradím na čítanie alebo inú formu vzdelávania. A aspoň hodinu denne na písanie, buď blogu alebo pokusov o knihu.

Všetko ostatné, čo sa mi za deň podarí stihnúť je len bonus.

Čo robím, keď chcem niečo začať, ale odkladám to a čakám, kým budem pripravený?

Prinútim sa na skúšobnú dobu.

Funguje to skvele. Pretože aj keď ide o niečo, do čoho sa mi naozaj nechce, viem, že je to dočasné.

Stanovím si napríklad hodinu denne po dobu týždňa, čo musím dodržať a robiť to. Po uplynutí skúšobnej doby zhodnotím, aký som mal z toho pocit. Či pokračovať alebo nie.

Väčšinou pri tom ďalej ostanem. Len pár krát sa mi stalo, že som bol rád, že skúšobná doba konečne skončila a mohol som to nechať.

Skúšobnú dobu si nastavujem podľa uváženia. Niekedy stačí niečo skúsiť len na hodinu a človek má viac jasno. Pretože začať je vždy najťažšie.