Milujem staré filmy a Ameriku alebo Paríž z 20. storočia.

Vždy som fantazíroval o minulosti a prial som si, aby som sa narodil o niekoľko desaťročí skôr. Predstavoval som si, aké by to bolo, keby som tam žil v tých časoch.

Žiť v minulosti, keď bol život pomalší, ľudstvo nebolo preľudnené a neprevládal konzum. Keď ešte ľudia žili v skutočnom živote, nie na internete.

Nikdy som nemal pocit, že patrím do môjho súčasného sveta. Nie len preto, že som dosť veľký introvert, ale aj preto, že som večný snílek.

Lenže filmy nie sú úplným zrkadlom reality. Idealizoval som si minulosť, lebo som v nej videl len to dobré. A naopak, v súčasnom svete len to zlé, čo sa mi nepáči.

Myslenie zlatého veku

Až donedávna som si neuvedomoval, že som bol chytený v pasci myslenia zlatého veku. To znamená myslieť si, že by bol náš život lepší v minulosti.

Myslenie zlatého veku predstavuje to, že vidíš na minulosti len to dobré, tú špičku ľadovca. A vôbec si nevšímaš ten väčší zvyšok. Nevidíš celok.

Dobre to opisuje veľmi príjemný film Polnoc v Paríži.

Hlavná postava „Gil“ je Hollywoodsky producent, no jeho sen je stať sa spisovateľom. So snúbenicou a jej rodičmi navštívia Paríž, ktorý Gil miluje a po svadbe by sa tam chcel presťahovať.

Gil miluje Paríž z obdobia 20-tých rokov 20. storočia. Sníva o tom, aké úžasné by bolo žiť v tej dobe. Vtedy, keď v Paríži žili a tvorili umelci a spisovatelia ako  Hemingway, Fitzgerald, Elliot, Picasso…

Gil sa v noci túla ulicami Paríža, aby nasával jeho atmosféru. Stratí sa v uličkách a keď odbije polnoc, pristaví sa k nemu taxík. Ten taxík je „čarovný“ a keď doňho nastúpi, vezme ho do doby, o ktorej sníva. Osobne spozná svojich literárnych hrdinov a prežije s nimi niekoľko večerov.

Ukáže sa, že hrdinovia tej doby to videli rovnako, ako on.

Gil sa zaľúbi do istej Adriany, ktorá v tej dobe žije a randí s Picassom a Hemingwayom. Aj adriana túžila žiť v minulosti. Chcela žiť v čase Belle Époque, v tzv. zlatej ére Paríža, teda v období od roku 1874.

Dvadsiate roky 20. storočia v ktorých žila, boli pre ňu príliš rýchle, hlučné a komplikované.

Gil sa spolu s Adrianou dostali ďalším “čarovným kočom” z 20-tych rokov do zlatej éry Paríža.

Adriana bola nadšená, no predstavitelia tej doby si znova idealizovali minulosť. Pre nich bolo v Paríži najlepšie v období renesancie.

Každý chce žiť v minulosti, lebo si myslí, že bol vtedy život lepší.

Dnešná doba nie je taká zlá

Idealizujeme si minulosť, no nevidíme vojny, chudobu, hladomor, choroby. Nevidíme to, že sa ľudia dožívali podstatne menšieho veku, ako sa dožívame dnes.

Keď sa niekto narodil ako syn kováča, čakala ho rovnaká budúcnosť. Nepoznal nič iné. Život bol možno jednoduchší, ale určite nie ľahší.

Vo filmoch vidíme len ten ideálny život 1% populácie.

Ako každá doba, aj naša súčasná má svoje muchy. Je nás veľmi veľa a každý sa chce mať dobre, lebo na internete vidí, že sa to dá.

Doslova si vyžadujeme potrebu mať sa dobre, ako by to bolo naše právo. Nevnímame to už ako výsledok vynaloženého úsilia. A to nie je udržateľné. Stredná vrstva sa pomaly vytráca a priepasť medzi bohatými a chudobnými sa zvyšuje.

No stále žijeme v najlepšej dobe, kedy sa oplatí byť nažive.

Dnes sa môžeme stať hocikým. Môžeme sa venovať všetkému, čo nás baví a môže nás to aj živiť. Môžeme cestovať po celom svete. Máme milión možností.

Z pohodlia domova sa na univerzite Google a Youtube môžeme zadarmo naučiť takmer čokoľvek. Pre informácie nemusíme chodiť do knižnice. Všetko je na internete.

Technológie nám uľahčujú život. Zdravotníctvo napreduje a priemerná dĺžka nášho života rastie. Naši rodičia a ich rodičia nemali nikdy také možnosti, aké máme my.

Keď sa dnes narodíš do chudobnej rodiny, neznamená to, že je to tvoj osud po zvyšok života. Dnes máme náš život pevne v rukách a je len na nás, čo s ním spravíme.

Aj z chlapca, ktorý nepoznal svojho otca a vyrastal v chudobe sa môže stať prezident. Viď Barrack Obama.

Na našu dobu, ale aj akúkoľvek v minulosti sa musíme pozerať ako celok. Nepozerať len na dobré stránky alebo na tie zlé.

Vďačnosť

Chýba nám vďačnosť. Neceníme si to, čo máme a chceme vždy to, čo nemáme.

Veci o ktorých naši starí rodičia len snívali dnes berieme ako samozrejmosť. Stále chceme viac a keď to dosiahneme, znova chceme viac alebo niečo lepšie.

Je dobré sa aspoň na pár minút denne zastaviť a vyjadriť vďaku.

Vďačnosť je tiež úžasný liek na smútok a depresiu. Nedá sa byť vďačný a zároveň v depresii. Sám som mal problém tešiť sa z maličkostí a vyjadriť za niečo vďaku.

Takže ako na to?

Odporúčam si zaviesť denník vďačnosti.

Každý deň, ja to robím večer, si napíš aspoň jednu vec, za ktorú si dnes vďačný. A nešetri slovami.

Keď napíšeš, som vďačný za dnešný slnečný deň, je to príliš fádne.

Možno je to lepšie ako nič, no pre mňa takáto vďaka nič neznamená. Takto mi vedenie denníku nikdy dlho nevydržalo.

Minimálne pre mňa je dôležité konkretizovať.

Napr. som vďačný za dnešný slnečný deň, ktorý som strávil s priateľkou na pol dennej túre v prírode. Slnko nás príjemne hrialo, boli sme sami, bez ľudí, smiali sme sa a kochali prírodou. Toto sú momenty, pre ktoré sa oplatí žiť.

Každý deň sa nájde niečo, za čo sa dá byť vďačný. Naozaj stačí aj jediná vec. Po pár dňoch vedenia denníka vďačnosti si vybuduješ návyk a stane sa to tvojou dennou rutinou.

Stojí to za to. V ťažkých časoch je dobré si týmto denníkom prelistovať.

Život nie je taký zlý, ani súčasná doba.