Niekedy mám pocit, že mám schizofréniu. Viacero ľudí ma vníma úplne inak. Pre niekoho som zhovorčivý, pre iného tichý. Pre niekoho som bláznivý, pre iného seriózny a pre ďalšieho čudný.
Mám rád túry, preto prijímam každé pozvanie na turistiku. Chodievam prevažne s extrovertmi a keďže máme spoločnú tému, tak sa s nimi rád rozprávam. Berú ma za jedného z nich. Nevidia však to, že po túre už potrebujem byť sám, lebo som vyčerpaný aj mentálne.
Venujem sa jiu jitsu a na tréningoch som tichý a pasívny, preto ma tam vnímajú ako hanblivého. Nevidia však to, koľko síl ma stojí prekonať sa, aby som tam vôbec došiel, keďže mám problém so sebavedomím a strach z konfliktov.
V práci ma vnímajú ako seriózneho človeka, lebo som priamy a vecný. No nevidia, že keď na mňa smeruje pozornosť, tak ma zväzujú kŕče a pochybnosti.
Väčšina ľudí vidí len časť môjho ja. Nevidia ten zvyšok, ktorý je ukrytý vnútri. A neskrývam ho vedome z vypočítavosti. Deje sa to automaticky.
Takto jednoducho funguje introvertná osobnosť.
My sa nevieme otvoriť tak ľahko ako extroverti. Nie všeobecne. My to dokážeme len individuálne pred ľuďmi, s ktorými už cítime spojenie.
To je náš údel, ktorý nám sťažuje spoznávanie nových ľudí. Zároveň je to však aj dar, pretože nás chráni pred tými nesprávnymi ľuďmi.
Prečo na introverta prvý dojem neplatí?
Ľudia si človeka zaradia už po prvej skúsenosti podľa toho, ako na nich pôsobí. Ak je práve komunikatívny, veselý alebo hanblivý, tak uveria, že je taký vždy.
Ani nad tým nerozmýšľajú. Robia to automaticky, keďže náš mozog stále vyhodnocuje všetko nové podľa starých skúseností. A nie je na tom ani nič zlé, pokiaľ sa na ten prvý dojem nezafixujeme.
Ak sa naňho upneme, prestaneme si všímať všetko ostatné. Pri ďalšom spoznávaní potom hľadáme len to, čo naše presvedčenie potvrdí. Stredom nášho vnímania sa stane nálepka, ktorou sme človeka označili.
Keď raz niekto pôsobil hanblivo, tak v ňom túto hanblivosť hľadáme aj naďalej. No keď ju tam nenájdeme, tak spozornieme, lebo toho človeka zrazu nespoznávame.
O to viac ak si prvý dojem zameníme s intuíciou. Nie je to však to isté.
Prvý dojem je len prvý pocit založený na povrchnom pozorovaní. Naopak intuícia pramení hlbšie, v našom vnútri. Na jej vyformovanie potrebujeme podstatne viac vnemov, informácií a hlavne času.
V žiadnej z oblastí života sa neuspokojíme s tak málo informáciami ako pri škatuľkovaní ľudí. Ani mobil či auto si nekupujeme podľa jednej fotky. No pri ľuďoch nám stačí ten prvý dojem. Robíme to tak preto, lebo nám to už veľakrát vyšlo.
Neraz sa nám potvrdilo, že ako na nás niekto pôsobil, taký aj skutočne bol, keď sme ho lepšie spoznali. Náš mozog miluje jednoduché riešenia, preto nás v tom vzorci podporuje. Niekedy má pravdu, ale nie vždy.
Extroverti sú navonok všeobecne ľahko čitateľní. Nepotrebujú veľa času na to, aby odhalili svoju osobnosť. Prvý dojem teda nebýva úplne nepresný.
S introvertmi to je ale komplikovanejšie. My svoju osobnosť odhaľujeme postupne podľa vzájomnej dôvery. Nie je to falošné, lebo sa nehráme na niekoho, kým nie sme. My odhalíme len toľko, koľko cítime, že je pre nás v danej chvíli bezpečné.
Naše vnútro je naše najzraniteľnejšie miesto a preto si ho strážime.
Extroverti utekajú k ostatným ľuďom a svoje ťažkosti prekonávajú socializáciou. Vonkajší svet im vylieči ten vnútorný.
My ale utekáme k sebe. Sme introspektívni, takže sa prirodzene obraciame na svoje vnútro. No keď nás niekto zraní, tak už nemáme kam utiecť. Z nášho útočiska sa stane zdroj bolesti, lebo nám ju vždy pripomenie. Neutečieme pred svojimi pocitmi a myšlienkami a to je pre introverta najhorší pocit.
Prvý dojem je len náš ochranný štít. Nemusí mať nič spoločné s našou pravou osobnosťou. Tá sa skrýva hlbšie a aby sme ju úplne odhalili, potrebujeme viac času.
Ako skutočne spoznáš introverta?
Sám som pre ľudí niekedy ťažkým orieškom a vôbec im to neuľahčujem. Som tichý, nedávam najavo emócie a takmer nič neiniciujem. Socializácia mi berie energiu a preto som pri ľuďoch selektívny. Najviac ma vyčerpávajú cudzí ľudia a tak sa radšej držím tých, ktorých už poznám.
Začiatky sú pre mňa najťažšie, no uvedomujem si, že aj so mnou to je vtedy najťažšie.
Našťastie existuje pár princípov, ktoré uľahčia spoznávanie introverta. A tiež pár pripomienok pre nás introvertov, aby sme to ľuďom nezabúdali uľahčovať aj my.
Ako introvertovi uľahčíš spoznávanie?
Pre mňa je najdôležitejší úprimný záujem. Prekuknem falošné správanie a to ma vždy ešte viac uzavrie do seba. Ak ma ale niekto naozaj počúva, neuhýba pohľadom a venuje mi svoju pozornosť, je to pre mňa zelená, aby som to opätoval.
Najrýchlejšie ma otvára úprimnosť. Tú vycítim rovnako ako faloš a keď je ku mne niekto úprimný, aj ja zhodím formálnu masku. Potom už potrebujem len svoj čas na vybudovanie dôvery.
Na začiatku, kým mi ešte chýba odvaha, ocením každé malé postrčenie. Zároveň si vážim, keď je rešpektovaný aj môj priestor pre seba.
Takto sa človek stane súčasťou môjho okruhu blízkych ľudí. A v prípade mnohých introvertov ten okruh nebýva veľký, takže si toho človeka vážim o to viac.
Ako by mal introvert ľuďom uľahčiť spoznávanie?
Introverti by mali byť úprimnejší. Nemusíme prezrádzať nič z nášho osobného života, no stále môžeme objasniť aspoň naše správanie a pocity.
Prečo robíme, čo robíme. Prečo pôsobíme, ako pôsobíme.
Niekedy nevnímame, lebo sme pozornosťou vo svojej hlave. Neodpisujeme alebo nedvíhame telefón, lebo sa necítime na okamžité riešenie vecí. Vtedy sa nemusíme zamotávať do klamstiev. Tie nás len viac vyčerpajú, lebo ich treba živiť.
Lepšie je povedať pravdu. Aspoň čiastočnú.
- bol som zamyslený
- musím si to premyslieť
- daj mi minútku, hodinu, deň…
- teraz potrebujem čas pre seba
- som unavený, nemôžem.
Na začiatok stačí, že tomu človeku dáme aspoň nejakú informáciu. Kúpime si ňou čas, keď sa nám práve ťažko vyjadrujú naše pocity a myšlienky. Rozvinieme ju neskôr, keď ju v sebe spracujeme.