Čo robiť keď myslíš na samovraždu

Introvert

Nikto sa nezabije len tak zo dňa na deň. Predchádza tomu fáza rozhodovania, až kým sa neminú všetky možnosti. Kým neostane žiadne iné riešenie, žiaden iný útek.

Po samotnej smrti pritom nikto skutočne netúži. Ľudia, ktorí ju spáchali sa len chceli zbaviť bolesti. Samovražda im pripadala znesiteľnejšia než to, čo prežívali. Bola pre nich vykúpením.

Priniesla im istotu, ktorá bola atraktívnejšia než nekonečná bolesť z neistoty. Možno sa trápili, že ich na tomto svete nikto nevidí. Boli osamelí a samých seba zúfalo presvedčili, že po smrti si ich už určite všimnú.

Väčšina ľudí akt samovraždy nedokáže pochopiť. Je to normálne, keďže pud sebazáchovy je u človeka naozaj silný. V normálnom duševnom stave sa nikto len tak nezabije. Tieto myšlienky sa začnú objavovať až vtedy, keď je dlhšiu dobu na dne.

Vtedy je nesmierne dôležité podať pomocnú ruku alebo o ňu požiadať.

Moja skúsenosť s myšlienkami na samovraždu

Nad samovraždou som premýšľal dvakrát v živote. Prvýkrát na začiatku strednej školy. Nezapadol som do kolektívu a nechápal som, prečo musím byť stále iný. Spolužiaci sa mi vysmievali a doma nás psychicky týral opitý otec.

Deň po dni som to vydržal a nakoniec to našťastie prestalo. Ubehlo viac než 10 rokov a za ten čas som spoznal samého seba. Aktívne som sa venoval sebarozvoju a považoval som sa za psychicky odolného človeka.

Nikdy by som si nepripustil, že ešte niekedy pomyslím na samovraždu. No napriek tomu som sa znova ocitol na dne. Bol som v depresii, osamelý a tieto myšlienky sa vrátili.

Začal som si o samovražde čítať, pretože ma zaujímali skúsenosti iných. Chcel som vedieť, čo zažívajú ostatní. Či sa to náhodou nezhoduje s mojimi myšlienkami a pocitmi.

A práve tie zahraničné blogy a fóra mi dodali nadhľad, ktorý som stratil.

Pochopil som, že všetci máme tajomstvá, o ktorých nehovoríme, lebo sú zahanbujúce. Obzvlášť tie najtmavšie ako depresia či samovražedné myšlienky.

Ja som nezažíval nič unikátne. Nebol som v tom sám. Bol som len na dne a pre tmu som nevidel cestu von. Skúsenosti ostatných však priniesli do mojej temnoty prvé lúče svetla. To stačilo na to, aby sa mi prinavrátil pud sebazáchovy. Stále som mal depresiu, ale už som vedel, že chcem žiť.

Naďalej som pokračoval v nasávaní informácií o samovražde, ale tentokrát preto, aby som túto voľbu lepšie pochopil. To je dôvod, prečo píšem tento blog.

Viem, že aj to najmenšie svetielko prerazí najväčšiu tmu.

Keď myslíš na samovraždu tak si pripomeň toto

Nezabiješ len seba, ale aj svojich blízkych. Duševne. Budú si to vyčítať, budú mať stovky otázok a nikdy nedostanú žiadnu odpoveď. Ty sa zbavíš svojej bolesti, ale odovzdáš ju ľuďom, ktorí ťa milujú.

A nemysli si, že ťa nikto nemiluje. Láska má mnoho podôb a ty vo svojom stave možno len nevidíš tú, ktorú potrebuješ. No ľudia ťa milujú a napriek všetkému si hodný/á lásky. Si dostatočný/á, hoci tomu teraz neveríš.

Zamysli sa, či len príliš nepreceňuješ svet a nepodceňuješ seba. V skutočnosti máš na viac, než si myslíš. Máš dary, ktoré stoja za zdieľanie a tí správni ľudia ich ocenia.

Nič, čo zažívaš, nie je unikátne. Zažilo to kopec ľudí a prekonali to, takže v tom nie si sám. Každý jeden človek na zemi máva ťažké dní a ak trvajú príliš dlho, tak je prirodzené, že sa môžu preklopiť do depresie.

Tiež si uvedom, že pri samovražde máš len jeden pokus. Ak si sa mýlil/a, tak na to už nikdy neprídeš. Koľkokrát si si už poďakoval/a za svoju nečinnosť, keď ti pomohol iba čas? Keď sa z neriešiteľného problému vykĺbilo riešenie? Keď to nakoniec nebolo až také zlé, ako sa v daný moment zdalo.

Koniec koncov nikto nevie, či smrťou naozaj utečieš. Kto vie, čo je po smrti? Čo ak tvoje vedomie pretrvá v inej forme, než v tej fyzickej?

Ako sa zbaviť samovražedných myšlienok?

Stav, v ktorom sa chceš zabiť sa zo dňa na deň nezmení na radosť zo života. Najprv sa musíš vrátiť do neutrálu, do nulového bodu.

Na to potrebuješ každý deň urobiť aspoň jeden krok vpred. To stačí. Polož si otázku, ktorú jednu vec by ti stačilo urobiť, aby si bol/a spokojný/á s dnešným dňom? Cvičenie, písanie denníka, rozhovor s blízkym, práca?

Samozrejme, čím viac toho urobíš, tým lepšie. Pointa je však konzistentnosť. Ak to v jeden deň prepáliš a ďalší týždeň neurobíš nič, tak to nebude fungovať.

Môže sa to zdať zanedbateľné, ale už len zopár zmien v životospráve urobí zásadný rozdiel. Dostatok spánku, tekutín a reálne jedlo, nie junk food. Ak do toho vtesnáš aj trochu pohybu, tak si pomôžeš minimálne o polovicu.

Niekedy stačí jeden rozhovor s racionálnym človekom. To je to najmenej, čo môžeš spraviť. Nemáš predsa čo stratiť. Vyrozprávaním sa na chvíľu utečieš z väzenia vo vlastnej hlave.

Ak nikoho nemáš, tak sa obrať na odbornú pomoc. Dnes je dostupná všade a zadarmo, napr. IPčko. Nemusíš telefonovať, môžeš si len písať.

Skúšaj chodiť medzi ľudí, ale na miesta, kde je riziko odmietnutia najmenšie. Ideálne niekde, kde zúčastnených niečo spája, napr. fyzická aktivita alebo iné hobby. Prospeje ti, keď svoju pozornosť na chvíľu nasmeruješ inam.

V krajnom prípade sľúb niekomu blízkemu, že sa nikdy nepokúsiš zabiť. Ak ti na tebe zatiaľ nezáleží, určite ti záleží na niekom inom a nechceš mu predsa ublížiť. Povedz mu o tom, daj mu prísľub a čas sa postará o zvyšok.

Akokoľvek ťažké obdobie raz prejde. Rovnako aj šťastné obdobie. To je život. Vždy to bude na hojdačke, preto si treba dobré časy užiť, byť za ne vďačný a tie zlé jednoducho prežiť.

Z času na čas sa však obzri za seba. Ku cieľu je ešte ďaleko, no uvidíš koľko si už prešiel/a.

Share This