Málokto sa zabije len tak zo dňa na deň. Predchádza tomu fáza rozhodovania, až kým sa neminú všetky možnosti. Kým neostane žiadne iné riešenie, žiaden iný útek. Nikto po samotnej smrti netúži. Ľudia, ktorí ju spáchali sa chceli zbaviť bolesti. Samovražda im pripadala znesiteľnejšia než to, čo prežívali. Bola pre nich vykúpením.
Priniesla im istotu, ktorá bola atraktívnejšia než nekonečná bolesť z neistoty.
Väčšina ľudí akt samovraždy nedokáže pochopiť. Je to normálne, keďže pud sebazáchovy je u človeka najsilnejší. V normálnom duševnom rozpoložení sa nikto len tak nezabije. Tieto myšlienky sa začnú objavovať až vtedy, keď je niekto dlhšiu dobu na dne. Vtedy je nesmierne dôležité mu podať pomocnú ruku alebo o ňu požiadať.
Prečo píšem o prevencii samovraždy?
Pretože introverti ju páchajú štatisticky o niečo viac než extroverti. Sme introspektívni, čo znamená, že vnímame svoje prežívanie. Nevieme svoje myšlienky a pocity na povel vypnúť.
V ťažkom období sa tak môžeme presvedčiť, že pred trápením neutečieme. Iba tou jednou možnosťou.
Začal som si o samovražde čítať, pretože ma zaujímali skúsenosti iných. Chcel som vedieť, čo pred jej spáchaním ľudia prežívajú.
Pochopil som, že všetci máme tajomstvá. Objavil som vzorec, ktorý sa pravidelne opakoval. Mnohí si mysleli, že sa to deje len im. A to je najdôležitejší poznatok. Nikto v tom nie je sám.
Na prerazenie tmy stačí aj to najmenšie svetielko.
Keď myslíš na samovraždu tak si pripomeň toto
Nezabiješ len seba, ale aj svojich blízkych. Duševne. Budú si to vyčítať, budú mať stovky otázok a nikdy nedostanú žiadnu odpoveď. Ty sa zbavíš svojej bolesti, ale odovzdáš ju ľuďom, ktorí ťa milujú.
Možno necítiš lásku, ktorú práve potrebuješ, ale láska ma mnoho podôb.
Uvedom si, že pri samovražde máš len jeden pokus. Ak si sa mýlil, tak na to už nikdy neprídeš. Koľkokrát si si už poďakoval za svoju nečinnosť, keď ti pomohol iba čas? Keď sa z neriešiteľného problému vykĺbilo riešenie? Keď to nakoniec nebolo až také zlé, ako sa v daný moment zdalo.
Koniec koncov nikto nevie, či smrťou naozaj utečieš. Kto vie, čo je po smrti? Čo ak tvoje vedomie pretrvá v inej forme, než v tej fyzickej?
Ako sa zbaviť samovražedných myšlienok?
Stav, v ktorom sa chceš zabiť sa zo dňa na deň nezmení na radosť zo života. Najprv sa musíš vrátiť do neutrálu, do nulového bodu.
Na to potrebuješ každý deň urobiť aspoň jeden krok vpred. To stačí. Polož si otázku, ktorú jednu aktivitu môžeš urobiť, aby ťa ten deň posunul o krok vpred? Cvičenie, písanie denníka, rozhovor s blízkym, práca…
Samozrejme, čím viac toho urobíš, tým lepšie. Pointa je však konzistentnosť.
Môže sa to zdať zanedbateľné, ale už len zopár zmien v životospráve urobí zásadný rozdiel. Dostatok spánku, pitný režim a reálne jedlo. Ak do toho vtesnáš aj trochu pohybu, tak si pomôžeš minimálne o polovicu.
Niekedy stačí jeden rozhovor s racionálnym človekom. Vyrozprávaním sa na chvíľu utečieš z vlastnej hlavy. Ak nikoho nemáš, tak sa obrať na odbornú pomoc, napr. cez Hedepy. Alebo zadarmo cez IPčko. Nemusíš telefonovať, môžeš si len písať.
V krajnom prípade sľúb niekomu blízkemu, že to neurobíš. Určite ti na niekom záleží a nechceš mu predsa ublížiť. Povedz mu o tom, daj mu prísľub a záväzok sa spolu s časom postará o zvyšok.
Z času na čas sa obzri za seba. Uvidíš, koľko si už prešiel.