Budem spokojný, keď bude môj život rovnaký aj o rok? A o 2, 5, 10 rokov?
Táto otázka ma začala prenasledovať, keď som stále na niečo čakal. Na viac peňazí, aby som dokončil zariaďovanie bytu. Na správny čas, aby som bol pripravený na písanie knihy. Na odvahu vykročiť za lepšou prácou. Na randenie, kým so sebou nebudem spokojný.
Nepohol som sa z miesta, kým sa to nestalo. Môj život sa točil okolo čakania na moment, kedy to príde. Spoliehal som sa len na čas. Ničomu som nekráčal naproti.
Moje ciele boli v skutočnosti len priania a ja som sníval s otvorenými očami. Každý deň som si predstavoval, ako sa stávajú realitou a to ma ubezpečovalo, že sa splnia.
Stačí čakať, deň po dni.
Slepá naivita mi rozladila myseľ, ktorú si ľahko našli rozptýlenia. Vypĺňali mi čas, kým som čakal na ďalšiu výplatu, na väčšiu istotu a vhodnú príležitosť.
Namiesto aktívneho čítania som pasívne sledoval videá. Namiesto písania som zapol konzolu a hral hru. Sústredenú prácu som nahradil sledovaním filmov a seriálov.
Po návrate z práce mi pri týchto činnostiach bez povšimnutia zbehol deň. Nikdy mi neubiehali týždne tak rýchlo ako v tomto režime. Víkendy boli o dobiehaní spánkového deficitu.
Ak prišla príležitosť výletu alebo túry, tak som nezaváhal. Na jednej strane to boli pekné zážitky, ale na druhej som si len znova kupoval čas.
Stal sa zo mňa „yes man“. Všetkému som hovoril áno a ľuďom sa to páčilo. Mne samému však už potom ostalo iba nie.
Nájdenie balansu bolo čosi neuchopiteľné. Nedokázal som sa držať povestného zlatého stredu.
Kedysi som sa hýbal na opačnom konci a nedovolil som si strácať čas. Bol som na seba prísny, ale produktívny a aktívne som kráčal ku svojim cieľom.
Zároveň som vtedy nemal kamarátov, zábavu a rozpadol sa mi vzťah. Teraz som si na tom druhom konci užíval život a bez stresu si doprial, čo sa mi chcelo. No tiež som stál na mieste a čakal na zázrak.
Otázka z úvodu stopla aj moju snahu s týmto blogom.
Ako môžem očakávať iný výsledok, keď stále robím to isté?
Blogy píšem rovnakým štýlom. Príspevky na Instagram tvorím rovnako. S kľudným svedomím viem, že nerobím polovičnú robotu. Dávam tomu úsilie a nechýba mi ani vášeň. Nemám len výsledky, aké by som chcel.
Na túto triezvu kritiku som nemal odpoveď, čo ranilo moje ego. Tak som znova len čakal.
Čakal som, až kým sa mi toto obdobie prežívania nepresýtilo. Keď ma už rozptýlenia netešili, ale stresovali. Prišlo to po pár mesiacoch.
Celý ten čas som si na pozadí uvedomoval, že sa nikam neposúvam, ale utešovalo ma, že sa aspoň bavím. Keď zmizla aj zábava, začal som byť podráždený. Necítil som sa dobre a stále mi niečo vadilo.
Pochopil som, že táto nespokojnosť je najhorší pocit. Nie je nič horšie ako žiť život, aký nechcem.
Ako som zmenil sústredenie z rozptýlení do vnútra
Predstav si, že každý deň sleduješ, čo je nové vo svete. Každú hodinu sleduješ sociálne siete. Nechceš nič zmeškať a preto dovolíš, nech každú minútu niečo stiahne tvoju pozornosť. Keď sa náhodou začneš nudiť, tak máš v zálohe chatovanie, filmy, seriály, hry, hocičo.
Teraz si predstav, že ti to niekto zoberie.
Zavrú ťa do malej miestnosti, v ktorej je len okno a nič viac. Nie je tam telefón, internet ani žiadna elektronika. Neostane ti nič iné, než sa pozerať z okna. Chvíľu ťa to možno baví a uvedomíš si krásu spomalenia a vnímania prítomného okamihu.
No čoskoro sa v tebe začne drať na povrch všetko, čo ti vnútri utlačili rozptýlenia.
Nevydarený vzťah. Nespokojnosť z práce. Šikanovanie od rovesníkov. Zlyhania, prehry, krivdy. Zrazu uvidíš všetko jasne. Rozpomenieš si na udalosti, ktoré sa ti stali a pocity, ktoré ti vyvolali. Možno pocítiš prázdnotu v hrudi. Možno stratíš pôdu pod nohami. Možno prídu slzy. Vynoria sa ti aj pekné spomienky.
Viac ale počuť tie nepríjemné a bolestivé. Pretože to sú tie, ktoré najčastejšie zahltíme rozptýleniami, aby sme sa ich zbavili.
Nášmu podvedomiu však nestačí, že ich odsunieme z očí. Podvedomie ich potrebuje spracovať, aby ich vstrebalo ďalej alebo vytesnilo von. Naše vnútro nám ukáže správnu cestu len vtedy, keď nie je zahltené.
Náš vnútorný svet preto nemusíte hľadať. Je tu stále. Ozve sa nám hneď ako eliminujeme všetky rozptýlenia.
Ja som to vzal po hlave a všetky rozptýlenia som sekol zo dňa na deň. Udržateľnejší je však balans.
Na začiatok si na každý deň vyčleň aspoň jednu hodinu iba pre seba a svoj vnútorný svet. Nemusíš pozerať do steny, pokojne sa prejdi v prírode. Dôležité je ale byť úplne osamote. Žiadni ľudia, žiaden telefón, slúchadlá a nič čo by bránilo tvojmu vedomiu byť v kontakte s podvedomím.
Ďalší krok je stav flow, kedy nevnímaš čas, okolie a nič externé. Je to to najintenzívnejšie spojenie so svojim podvedomím. Introvert ho často zažíva pri svojej forme sebavyjadrenia.
Napr. pri tvorbe, pri prejave, pri riešení problémov. Každý to má inak a v tomto neexistujú medze. Ja zažívam stav flow pri písaní. Keď poznáš svoju formu, tak sa jej venuj aspoň dvakrát do týždňa. Za mňa je to minimálny objem pre vnútornú pohodu.
Ak ešte nepoznáš to svoje, tak skúšaj rôzne veci. To, že je to ono pochopíš hneď. ako to nájdeš.
Nikdy nepreruš šnúru 2x po sebe
Jedna z najcennejších lekcií, ktorú som na vlastných skúsenostiach naučil je udržateľnosť. Udržateľnosť v cvičení, životospráve, sebarozvoji, práci, vzťahoch.
Každý deň všetci hospodárime s časom a energiou. Ako s nimi hospodárime rozhoduje o tom, či život vnímame ako krátky alebo dlhý. Či sa posúvame alebo stojíme na mieste.
Ľudia totiž preceňujú rok, ale podceňujú 10 rokov.
Za rok sa toho dá stihnúť veľa, ale ak svoje ciele zabalíme do roka, tak často zhasnú tak rýchlo ako vzplanuli. Aj preto novoročné predsavzatia nevydržia ani mesiac. Keď si naložíme príliš veľa, tak sa skôr či neskôr niečo zlomí a úplne nás to odstaví.
Naopak 10 rokov každodenného drobného posunu sa na seba nabalí a postupne zvalcuje všetky raketové štarty a pády. Postupný progres vydrží viac vďaka pevným základom. Vydrží vďaka udržateľnosti, pretože rozbehnutý vlak minie na cestu menej energie než ten, ktorý sa stále rozbieha a zastavuje.
Na druhej strane sme len ľudia a často nás zomelie realita bežných dní. Ľahko zlenivieme, obľúbime si komfort a svoje ciele odložíme na neskôr. Dni sa potom zlejú do jedného a zrazu sa čudujeme, že sme prežili život, aký sme nechceli.
Udržateľnosť je v oboch smeroch kľúčom k spokojnému životu. Každý k nej môže pristúpiť po svojom, no pre mňa je najlepšie pravidlo toto:
NIKDY NEPRERUŠÍM ŠNÚRU 2X po SEBE!
Nechce sa mi písať? Fajn, nebudem, ale zajtra musím, aby som z toho nevypadol. Potom si môžem znova dopriať voľno. Nechce sa mi cvičiť? Fajn, doprajem si voľno a odcvičím ďalší deň.
Udržateľné tempo je to, ktoré ti prinesie život, aký chceš.
Ja som prehodnotil rozhodnutie staviť všetko na jednu kartu. Nechcem obetovať všetko ostatné. Chcem byť úspešný, ale chcem mať aj kamarátov, rodinu, zdravie a zážitky. Život je dlhý a dá sa v ňom dosiahnuť všetko, ak ku tomu pristupuješ udržateľne.
Možno to ale potrvá dlhšie, než si predstavuješ.