Stmievalo sa a oboch nás čakalo skoré ranné vstávanie, tak som ju odprevadil domov. Po ceste sme sa rozprávali a ani sme si neuvedomili, že už 10 minút stojíme na mieste. Pred jej vchodom. Ešte chvíľu sme pokračovali v debate. Vchodové svetlo sa zapínalo a vypínalo tak často, že nám to liezlo na nervy. Radšej sme vošli dovnútra a sadli sme si na schody. Sedeli sme nehybne, aby spínač svetla nebudil pozornosť susedov. Rozprávali sme sa. Odrazu sa vonku rozvidnievalo a my sme si uvedomili, že je takmer ráno. Nemalo už cenu ísť spať, ale nevadilo nám to. Neboli sme unavení. Boli sme plní energie.

Poznáš ten pocit?

Keď sa s niekým rozprávaš do neskorej noci? Keď sa začína tvoj vytúžený výlet? Keď si na koncerte medzi stovkami ľudí? Keď cvičíš alebo športuješ? Keď sleduješ západ slnka. Keď pozoruješ hviezdy. Keď tvoríš.

Necítiš stres. Nemyslíš na svoje problémy a povinnosti. Nemyslíš na prácu alebo školu. Nemyslíš na všetky tie veci, ktoré si za život nahromadil/a.

Cítiš sa energicky. Cítiš sa živo. Pomyslíš si, aké by to bolo, keby to tak mohlo trvať večne…

V skutočnosti nie je na danej situácii nič unikátne. Všetko je obyčajné.

Hocikedy ideme na výlet v našom okolí. Hocikedy si zapneme koncert na internete. Hocikedy sa hýbeme. Každý deň sa s niekým rozprávame. Každý deň zapadá slnko a rovnako každú noc vidno hviezdy. Každý deň niečo riešime alebo tvoríme.

A to všetko sa odohráva aj bez nášho vedomia.

No keď sa na tieto obyčajné veci pozeráme cez prítomný okamih, tu a teraz, zrazu ich vidíme inak.

Vidíme ich jasno. Vidíme v nich zmysel. Cítime sa živo, lebo už pre nás nie sú obyčajné.

Prítomnosť má najväčšiu hodnotu

Väčšinu času žijeme v minulosti alebo budúcnosti.

Buď analyzujeme, čo bolo. Trápime sa nad tým, čo sme spravili alebo vôbec nespravili. Alebo sa ponáhľame a skáčeme z jedného cieľa na druhý.

A prehliadame ten jediný moment, ktorý je skutočný. Tu a teraz.

Minulosť sa nedá vrátiť a zmeniť. Budúcnosť sa nedá predpovedať. Nie je ani istá, pretože všetci raz zomrieme. Nevieme len kedy.

Istá je iba prítomnosť a to je jediný moment, nad ktorým máme kontrolu.

Komik Dave Chappelle dostal v roku 2003 priestor v televízii na svoju komediálnu show. A jeho skeče boli tak obľúbené, že sa show stávala najsledovanejšou na televíznej stanici.

Dave bol na vrchole slávy a TV stanica mu ponúkla 50 miliónový kontrakt na predĺženie zmluvy. On ho však odmietol a odkráčal zo scény. Ďalších 10 rokov o ňom nikto nepočul. Odišiel, pretože sa z jeho práce vytratilo všetko, prečo ju miloval.

S rastúcou sledovanosťou cítil stále väčší tlak, aby tvoril viac a rýchlejšie. Zároveň už nemal takú slobodu v tvorbe. Nemal ani priestor na improvizáciu. Všetko bolo nalinajkované. Všetko bolo už iba o číslach. A tak skončil.

S humorom však neprestal. Tých 10 rokov mimo scénu sa mu venoval naďalej, ale robil ho podľa seba. Tvoril ho uvoľnene, bez obmedzení a vystupoval kedy chcel a kde chcel.

10 rokov robil to, čo ho bavilo. Zlepšoval sa v tom a získaval cenné skúsenosti. Po 10 rokoch sa vrátil na scénu a ukázalo sa, že nič nezmeškal. Naopak, stal sa ešte úspešnejším, než keby vtedy prijal ponuku. Sláva a peniaze si ho našli samé ako vedľajší produkt jeho tvorby.

Dave mal niečo, čo mnohí bohatí a úspešní ľudia nikdy mať nebudú. Mal dosť. Odmietol vymeniť nešťastne prežitú prítomnosť za vidinu budúcnosti.

Keď si uvedomíš, že ti nič nechýba, začne ti patriť celý svet.

Prítomný okamih nám pripomína, čo všetko môžeme mať, keď si ustúpime z cesty.

Keď si nebudeme brániť sami tým, že lipneme nad minulosťou alebo že sa sústredíme na budúcnosť.

Nemusíme čakať kým budeme bohatí a pripravení, aby sme mohli robiť to, čo nás baví.

Niekedy stačí malá zmena myslenia. Môžeme si predstaviť, že už máme všetko to, čo chceme a za čím sa ženieme. Len ešte nedošiel ten čas. Ešte sa naše sny a túžby nestretli s prítomnosťou.

Dosiahnutie cieľa nie je predsa nikdy tak uspokojivé ako cesta, ktorá tam viedla. Nie z dlhodobého hľadiska. Síce sa chvíľu tešíme, ale radosť po čase vyprchá.

Keď pretrhneme cieľovú pásku tak sa nič nezmení. Pomyslíme si, to je ono? To je všetko? Za týmto sme sa tak dlho a ťažko hnali?

A tak radšej začneme hľadať ďalší cieľ. Znova v budúcnosti.

Hľadáme cestu a pritom si neuvedomujeme, že už na nej stojíme.

Ako žiť viac v prítomnom okamihu?

Keď si chceme vychutnať našu cestu životom, musíme si ju uvedomovať. Musíme si uvedomovať samého/samú seba. A to dosiahneme tak, že sa naučíme žiť viac v prítomnom okamihu.

Nedá sa v ňom však byť vždy. Takto život jednoducho nefunguje. Aj minulosť je dôležitá kvôli spomienkam a skúsenostiam. A budúcnosť je dôležitá kvôli cieľom, snom a plánovaniu.

No do prítomného okamihu sa môžeme dostávať celkom pravidelne. Minimálne párkrát denne. Práve tieto malé prítomné okamihy tvoria život.

Malé veci tvoria tie veľké.

Tak ako na to?

Prinavráť si zvedavosť.

Pozeraj sa na svet zvedavými očami, pretože zvedavosť nás drží v prítomnom okamihu.

Pozeraj sa na svet očami umelca. Pozeraj na veci ako fotograf alebo maliar. Pozeraj na ľudí a situácie ako spisovateľ. Hľadaj neviditeľné veci, ktorí ľuďom unikajú. Objavuj neobyčajnosť obyčajných vecí. Všímaj si maličkosti.

Znovu objav to dieťa, ktoré je v tebe niekde zavalené pod ťarchou dospelého sveta. Deti sú zvedavé a preto sú takmer všetok čas v prítomnom okamihu.

Objav to, čo ťa fascinovalo v detstve. A znovu sa tomu venuj. Skúšaj tiež nové veci, pátraj, hľadaj odpovede. Keď v tebe niečo vyvolá zvedavosť, je to prvý signál, že si na správnej stope.

Vytváraj.

Všetko čo vidíš, počuješ, zažiješ je materiál, ktorý môžeš použiť vo vlastnej tvorbe. Neboj sa niečo vytvoriť. Je to ľahšie, než sa zdá. Stačí len začať. Stačí to nevzdať po prvých minútach a nápady sa ti začnú vyostrovať samé.

Vytváraj fotografie, maľby, príbehy. Rob ich pre seba. Nie kvôli výsledkom, ale pre tú samotnú činnosť tvorenia.

Tvorba je jedna z mála činností, pri ktorej sa dokážeme dostať do stavu flow. To je keď vôbec nevnímame čas a sme plne ponorení do toho, čo robíme. A flow je iba v prítomnom okamihu.

Dopraj si fyzickú aktivitu.

Keby sme sa narodili pred 100 rokmi, náš život by bol oveľa, oveľa ťažší. Dnes sa takmer doslova stávame „alienmi“. Ochabujú nám telá a zväčšuje sa nám mozog.

Fyzická aktivita je pre nás v dnešnej dobe nevyhnutnosť. Pretože bez zdravia a fyzickej sily je v živote všetko ťažšie. Bonus je ten, že sme počas nej vždy v prítomnom okamihu.

Skrz nekomfort a bolesť vnímame samých seba. Vnímame okolie a vnímame každú jednu sekundu.

Najťažšie je znova iba začať a vytvoriť si nový návyk. Keď si vytvoríš momentum, vezieš sa na ňom.

Daj si záväzok, denne aspoň pár minút fyzickej aktivity. Daj si tak jednoduchý záväzok, ktorý proste neporušíš. Postupne ale podľa pocitu pridávaj. Minimum sú prechádzky.

Nebuď pasívne online, buď aktívne offline.

Pozeranie filmov a scrollovanie sociálnych sieti nie sú prítomný okamih. Sú to pasívne činnosti. Pozeraj menej do obrazovky a buď viac offline.

Viac čítaj. Čítanie je aktívna vec. Vyžaduje si aktívne sústredenie a zapájanie viacerých zmyslov, pretože s knihou máš fyzický kontakt.

Buď viac v spojení s reálnym životom. Tráv viac času vonku, v prírode. Alebo s ľuďmi, ktorých miluješ. Buď viac v hmatateľnej prítomnosti.

Zbav sa vecí, ktoré nepotrebuješ a nevyužívaš.

V online aj v reálnom svete. Naozaj potrebuješ všetky sociálne siete? Potrebuješ sledovať každého? Všetky média? Na jednej strane ti tieto veci berú kopec času. Zodpovedz si, čo ti na tej druhej strane dávajú?

Veci, ktoré vlastníš, budú nakoniec vlastniť teba.

Fight Club

Uprac si aj v reálnom svete. Vyhoď, daruj alebo predaj všetko, čo len prekladáš z miesta na miesto. Čo si nepoužil/a viac ako rok.

Uľaví sa aj tvojej duši a získaš väčšiu radosť zo života. Uvidíš, funguje to. Navyše, upratovanie je činnosť, pri ktorej si v prítomnom okamihu.

Kto je vďačný nemôže byť nahnevaný.

Vďačnosť alebo hnev? Rozhodni sa ako zareaguješ, pretože vybrať sa dá iba jedno. A vždy sa dá vybrať jedna či druhá možnosť. Len ty rozhoduješ aká. Vždy môžeš byť za niečo vďačný/á.

Keď vyjadríš vďaku, tak spomalíš a uvedomíš si prítomný okamih.

Pozri na svoj symbol.

Je ľahké dostať sa do prítomného okamihu, keď si uvedomujeme samých seba. Niekedy nás však situácie pohltia tak, že sme myšlienkami všade, len nie v prítomnosti.

Práve preto je dobré mať svoj symbol. Mincu, náramok alebo hocičo, čo máš vždy pri sebe. Niečo, čo ti pripomenie prítomný okamih, keď sa na to iba náhodne pozrieš.

Pripomenie ti to, že máš spomaliť a vrátiť sa do prítomnosti. Vtedy si dopraj aspoň 5 hlbokých nádychov a výdychov niekde osamote.

Prevezmi zodpovednosť.

Ak pozeráš na ostatných. Ak čakáš čo urobia. Ak ich za všetko obviňuješ. Dávaš im do rúk zodpovednosť za tvoj prítomný okamih. Týmto im dávaš aj kontrolu nad tvojim životom.

Nezáleží na tom, či ti bolo ublížené alebo ukrivdené. Je to tvoj život a preto zaň musíš prebrať zodpovednosť. Tak čo s tým môžeš urobiť tu a teraz?

Rozdeľ to na najmenšie možné kroky a začni postupne, jeden po druhom. Aj keď nemáš chuť žiť. Aj keď máš depresiu. Začni tak, že sa skús dostať do prítomného okamihu.

Život dáva zmysel iba v ňom.