Nebolo to tak vždy. Počas základnej a strednej školy som sa ľutoval. Môj otec bol alkoholik. Ja som bol čudák a rovesníci ma odsudzovali. Nerozumeli mi a nerozumel som si ani ja sám. Všetko som vzdal už len pri prvom najmenšom odpore. Vyplakával som. Chcel som len jediné, nech už všetko prestane. Chcel som ľahký život.

Dnes vidím všetko inak. Bola to dlhá cesta a stále po nej kráčam, ale mám už iné nastavenie mysle.

Vďaka môjmu blogu mi z času na čas niekto napíše správu a ja v nej vidím seba z minulosti. Píšu mi ľudia s prosbou o radu, ako si založiť vlastný blog. Vždy som si dal tú námahu a odpísal som dlhú správu, ako to robím ja. Napísal som rady a nástroje, ktoré využívam. Ale zbytočne. Zakaždým to bol len môj stratený čas, lebo nikto z nich do dnes nezačal.

Občas mi tiež píšu ľudia s prosbou o zdieľanie, lebo chcú začať so svojim vlastným projektom. Majú skvelé nápady a ciele, ale ešte nič nezačali. Prosia ma o promo, aby sa mohli rozbehnúť, no zatiaľ ešte nevytvorili ani jedinú bodku obsahu. Jedným krokom chcú prejsť od začiatku do cieľa.

Rád by som pomohol, ale viem, že to nie je správne. Nie pokiaľ ľudia čakajú, že všetko im príde samé od seba. Nie pokiaľ veria, že existujú skratky, lebo chcú všetko hneď.

Ja sám som tento web nosil v hlave takmer 5 rokov, kým som ho začal realizovať. Blogujem už druhý rok a pravidelne píšem články a vytváram príspevky na svojom instagrame – svet introverta.

Do blogu vkladám peniaze a nezarobil mi ani cent. No hlavne, vkladám doňho obrovské množstvo môjho voľného času.

A napriek tomu mám slabú čitateľnosť a len pár stoviek sledovateľov na instagrame. Snažím sa však nepozerať na čísla. Robím to preto, lebo v tom vidím zmysel. Cítim, že je to správne a viem, že je to krok v mojej ceste za napísaním knihy.

Môj cieľ je byť spisovateľom na plný úväzok.

Neklamem sa okolím, pravdu hľadám vo svojom vnútri

Predstav si dvoch tigrov. Dva úplne geneticky rovnaké zvieratá, ale jeden žije vo voľnej prírode a druhý v zoo. Tiger v zoo dostáva každý deň v rovnaký čas jedlo. Nemusí ho uloviť a nemusí sa ani namáhať. Má svoj bezpečný výbeh, kde je oňho postarané.

Tiger vo voľnej prírode je naopak odkázaný sám na seba. Musí pravidelne loviť, byť v pohybe a v strehu, inak neprežije.

Teraz si predstav, že tiger v zoo zrazu nedostane jedlo vtedy, kedy ho očakáva. Zrazu znervóznie a nevie, čo má robiť. Jeho prirodzené inštinkty totiž otupil komfort.

Oboch tigrov formuje prostredie, v ktorom žijú.

Rovnako je to s ľuďmi. Ľudia, ktorým je od malička všetko dané na tanieri si nikdy nevybudujú skutočnú vnútornú sebadôveru. Vybudujú si naopak vnútornú neistotu.

Vopred očakávajú, že dostanú všetko na čo si zmyslia a iba preto, že to chcú. Ak sa im to nepodarí, z neistoty začne prameniť ich odporné a sebecké správanie. Naučia sa využívať svoju otrávenosť na manipuláciu ostatných, aby dostali čo chcú. Naučia sa klamať, urážať či provokovať, aby mohli využívať ostatných.

Naopak ľudia, ktorí majú vybudovanú sebadôveru nepotrebujú nikoho manipulovať. Veria v seba a v svoje schopnosti. Vedia, že ak niečo chcú, musia pre to niečo urobiť. Uvedomujú si, že len oni sami sú zodpovední za svoj život a tak necítia potrebu využívať iných.

Osobne si myslím, že na tejto hrane najťažšie balansuje moja generácia, tzv. miléniáli. A to preto, lebo sme dospievali s rozmachom technológií. Zažili sme ešte starý, tzv. offline svet, no zažili sme aj príchod možností, ktoré naši rodičia nemali.

Zrazu vidíme, ako sa dá cestovať a ako sa dá žiť mimo zaužívaného systému. Vidíme, ako ľudia zarábajú milióny tým, že točia videa na youtube. Vidíme stovky „influencerov“, ktorí produkujú obsah s nulovou pridanou hodnotou, no napriek tomu sa im darí.

 V súčasnej dobe ľudia mäknú, pretože žijeme v komforte. Sedíme, nehýbeme sa a nenamáhame sa viac, než je nutné. Toto prostredie nás formuje k tomu, aby sme si zvykli na ľahký život.

Ja si vyberám ťažkosť. Vždy

Tak ako nás formuje prostredie nás formuje aj náš prístup. Môžeme sa prostrediu podvoliť, alebo môžeme žiť podľa svojich vlastných hodnôt a presvedčení.

Ja sa cielene vyhýbam ľahkému životu, lebo nechcem byť slaboch. Nechcem byť odkázaný na spoločnosť a ostatných ľudí. Chcem byť silný psychicky aj fyzicky, aby som sa na seba mohol vždy spoľahnúť.

V určitej ťažkosti a nekomforte vidím zmysel života, pretože len vtedy človek rastie. Všetko v živote chutí lepšie keď vieš, že si si to zaslúžil/a.

A nikto sa nerodí odolný.

Všetko si vyžaduje tréning a ten začína vždy v hlave. Ty sa musíš rozhodnúť, či zvolíš schody alebo eskalátor. Či sa zapotíš a vyjdeš hore neskôr, ale po svojich nohách a v zdraví a kondícii. Alebo sa zvezieš a ušetríš trochu času, no pohodlie ťa dobehne neskôr. Potom vložíš neúmerne času do opravy samého seba.

Keď nás niečo bolí, či už fyzicky alebo psychicky, zastaneme.

Poznám ľudí, ktorí si namotivovaní nakúpili drahú bežeckú výbavu, aby mohli začať behávať. A po prvom behu to vzdali. Po pár metroch sa presvedčili, že na to nemajú. Lebo to bolí. Poznám ľudí, ktorí sa v smútku obracajú k fľaši, pretože nedokážu čeliť vlastným emóciám.

Beh je veľakrát viac o hlave ako o fyzickom výkone. Keby som ľuďom, ktorí to vzdali po kilometri ponúkol milión eur za to, že zabehnú 10 kilometrov, určite by ich všetci zabehli.

Keby som ľuďom v depresii sľúbil, že so sebou budú znova vyrovnaní, ak emócie príjmu a dovolia si ich prežiť, tak to urobia.

Na odolnosti je najkrajšie to, že sa jej hranica posúva pri prekonaní každej ťažkosti. Slabí ľudia však nikdy neobjavia svoj skutočný potenciál. A to je obrovská strata. O to viac, že je tá cesta dostupná pre každého.

Ak máš čas, pozri si toto video na podobnú tému o adaptácii od Adama Rawa. Pre mňa je to obrovský mentor a plne sa stotožňujem s jeho názormi a filozofiou.