Koľko krát si sa snažil/a hrať na extroverta? Ja veľa.

Keď som ešte nevedel, že som introvert, trápil som sa, že je so mnou niečo zle. Úprimne som si želal, aby som bol rovnako spoločenský a zhovorčivý, ako ostatní.

Extrovertných ľudí som považoval za ideál. Obdivoval som ľudí, ktorí dokážu byť extrémne energickí.

Moja učiteľka na základnej škole bola ako na batérie. Nonstop sa usmievala, ľudí vítala objatím a s každým veselo debatovala. Jediná vyučovacia hodina s ňou ma totálne vyčerpala. A ona v svojom nasadení pokračovala na každej hodine. Dokonca aj počas prestávok, kde ju bolo vždy počuť.

Môj obdiv k extrovertom vyprchal, keď som zistil, že som introvert.

Začal som hľadať odpovede a po istú dobu som extrovertov neznášal. Štvala ma nespravodlivosť, že žijeme v extrovertnej dobe, kde sa extrovertnosť považuje za ideál. Introvertnosť je rovnocenná typológia osobnosti a ľudia ju vnímajú ako vadu alebo chorobu.

S odstupom času som dospel a uvedomil si, že som robil rovnakú chybu. Uprednostňoval som introvertnosť a extrovertnosť som považoval za niečo zlé.

Nič však nie je len čierne alebo biele.

Uvedomil som si, že tak, ako sa niekedy trápime my introverti, sa trápia aj extroverti. Tak, ako niekedy obdivujeme extrovertov, aj extroverti obdivujú nás.

Každá minca má dve strany.

Extroverti obdivujú introvertov, aj keď si to nepriznajú

Zatiaľ čo my obdivujeme ich spoločenskosť a komunikatívnosť, oni obdivujú náš pokoj, ticho a nezávislosť.

Od viacerých extrovertov som sa dozvedel, že by niekedy chceli vedieť, ako byť ticho. Počul som to od známych, vypočul som si to z cudzích rozhovorov. Videl som to na internete.

Extroverti si veľakrát neuvedomujú, kedy prekročia hranicu slušnosti a kedy toho druhého otravujú. Kedy toho povedia až príliš a kedy ľutujú, že si nezahryzli do jazyka.

Určite si počul/a vetu:

“Keď som príliš ukecaný/á, len mi daj vedieť. Daj mi vedieť, keď ťa už otravujem.”

Mnohí extroverti si to otvorene nepriznajú, no niekedy si želajú, aby mohli byť viac introvertní.

Situácia okolo korona vírusu bol toho jasný príklad. Ľudia zostali zavretí doma a nevedeli čo so sebou. Nonstop sa nudili a obracali sa na introvertov, čo majú robiť.

My introverti sme nepostrehli žiadnu zmenu. Korona čo? Veď je to náš normálny život. Akurát sme mali doma odrazu viac ľudí, než je nám príjemné.

Niektorí extroverti sa dokonca chcú pridať k introvertom. Chcú sa stať introvertmi, pretože to považujú za cool.

Moja známa je extrovert ako delo. Nedokáže byť v pokoji ani keď sedí a keď sa s niekým nerozpráva, musí si s niekým písať. Rozprával som jej o introvertnosti a zaujalo ju to. Povedala wow, to je úžasné. Mám pocit, že aj ja som introvertka. Jasné… si… v mysli si búcham ruku o čelo.

Nedá sa stať introvertom ani extrovertom, ak sa tak nenarodíš.

Typológia osobnosti je vrodená. Dá sa len formovať. Ak si introvert, budeš vždy introvert. Ak si extrovert, budeš vždy extrovert.

Hlavná myšlienka tohto článku

Prečo píšem tento článok? Píšem ho pre každého introverta, aby si uvedomil, že aj nám ľudia závidia.

Že sú ľudia, ktorí by chceli mať schopnosti, ktoré sú pre nás prirodzené.

Byť introvertom nie je zlé. Uvedom si svoj dar. Zatiaľ čo extroverti musia stále naháňať vonkajšie stimuly prostredníctvom socializácie a nekonečného konania, nám stačí len byť.

Byť sám so sebou, vo svojej hlave. Nemusíme vyhľadávať veci, ktoré nás bavia a poháňajú. Sú v nás. Vážme si svoju osobnosť.

Nepozerajme na veci len z jedného pohľadu.

Nedávajme moc ostatným ovplyvňovať to, ako sa cítime. Keď sa ťa niekto spýta, prečo si ticho, nezačni sa cítiť zle. Spýtaj sa, čo je na tichu zlé? Alebo rovnako drzo, prečo máš potrebu toľko rozprávať?

Aj extroverti nás obdivujú. Samozrejme nie vždy a nie každý. Je dôležité, z akej strany sa na vec pozeráš.

Introvertov je menej a preto je dobrý pocit byť členom klubu, do ktorého nemá vstup každý.

Akceptuj, že si introvert a nie len to, ber to ako dar. Kvality, ktoré máme my nemá len tak každý.