Vnútorný svet tvorí vedomie a podvedomie. Sú to naše myšlienky, pocity, spomienky, predstavy a túžby, ktoré sprevádza náš vnútorný hlas. Pre introverta je toto miesto útočiskom pred vonkajším svetom.
Stiahneme tam svoju pozornosť vždy, keď je naša nervová sústava vyčerpaná. Čerpáme odtiaľ energiu, keď už máme dosť socializácie, hluku a rozptýlení. Dovnútra sa obraciame aj dobrovoľne, lebo tam vždy nájdeme odpovede a riešenia. Tam si spájame rôzne súvislosti a utrieďujeme získané skúsenosti. Tam znovu prežívame spomienky a fantazírujeme.
Pre introvertov je vnútorný svet prvé miesto, kam sa vždy prirodzene obrátime, pretože sme introspektívni. Takto funguje náš typ osobnosti a to sa nedá zmeniť.
Po väčšinu času to úzke spojenie s našim vnútrom milujeme. Milujeme ho, keď je v našom živote všetko dobré lebo aspoň neutrálne.
No opačne, keď sme na tom psychicky zle, hlavne dlhodobo, tak ho začíname neznášať.
Vtedy nás vnútorný svet drží v pasci, pretože pred ním neutečieme. Je v nás. Pripomína nám to, čo najviac bolí a my nevidíme cestu von. Prenasledujú nás myšlienky a emócie, na ktoré nemáme odpovede. A to všetko spomaľuje uzdravenie a hojenie rán.
Mne nikdy neprekážala samota. V samote som nachádzal pokoj a priestor pre seba. No teraz, po rozchode, sa to celé otočilo. Teraz nemôžem byť sám, lebo moje vnútro nestíchne. Kontakt s ním mi pripomína bolesť a hoci ho chcem ignorovať, nedá sa to. Vždy vyhrá, lebo osamote mu nestojí nič v ceste.
Preto viem, že sa od neho musím odpútať a dopriať mu čas. Rana sa zahojí len vtedy, keď sa jej nebudem dotýkať. Po čase získam lepšiu perspektívu a potom príde priestor, aby som sa dovnútra vrátil a reflektoval. Aby som si skutočne osvojil lekcie.
Čo mi pomáha držať si odstup od svojho vnútra
Riešenie je jednoduché, aj keď určite nie je ľahké. Nedá sa byť na 2 miestach naraz. Nie fyzicky ani pozornosťou. Keď sme pozornosťou v sebe, tak nevnímame vonkajší svet. A opačne, keď sme pozornosťou vonku, tak nevnímame náš vnútorný svet.
Introvert sa väčšinou usiluje o elimináciu socializácie, hluku a vonkajších stimulov, aby bol v kontakte so samým sebou. Pretože len vtedy najlepšie načerpá energiu.
Ja sa teraz snažím o presný opak. Zameriavam sa na vonkajší svet, aby som vytesnil ten vnútorný. Snažím sa byť pozornosťou vonku, medzi ľuďmi a vonkajšími rozptýleniami.
Narážam pri tom ale na problém, ktorý som nemusel riešiť 6 rokov. Socializácia mi nejde tak, ako som si myslel.
Keď bolo všetko dobré a bol som vo vzťahu, tak som ju nepotreboval. Vystačili sme si sami a maximálne sme len reagovali na pozvania. Teraz však vidím, že ak neurobím prvý krok ja, tak ho neurobí nikto. Už mi nestačí len počúvať a reagovať. Musím byť aktívny a to je pre mňa naozaj ťažké a vyčerpávajúce.
a) Pomáha mi plánovanie.
Robím si týždenný rozvrh, ktorý sa snažím čo najviac zaplniť, aby som bol vždy niečím zamestnaný. Socializujem sa, ale po svojom. Skúšal som chodiť do barov a na diskotéky, ale to nie je pre mňa. Extrémne ma to vyčerpáva, preto volím miernejšiu formu.
Chodievam na prednášky, akékoľvek, ktoré ma v meste zaujmú. Od biznisových až po cestovateľské. Chodievam hrávať stolové hry, ku ktorým som prišiel úplne náhodne, no je to presne tá miera socializácie, ktorú zvládam aj hodiny.
Prihlásil som sa na BJJ a chodím do posilňovne. Ak ešte potrebujem vyplniť svoj čas, tak chodievam na dlhé prechádzky a vždy pri tom navštívim kaviareň.
b) Hovorím všetkému áno.
Všetkému, čomu by som inokedy povedal nie, teraz poviem áno. Aspoň raz, na skúšku. Začal som chodiť na terapiu a to by som nikdy predtým ani nezvážil.
Kedysi ma otravovalo, ak odo mňa niekto niečo chcel. Žralo ma to, že som niekomu nedobrovoľne venoval svoj čas. Teraz už na seba nepozerám. Dávam svoje ego do úzadia a poviem áno, aj keď to tak v danom momente nechcem. Snažím sa byť lepším človekom a pomáhať, aj keď to pre mňa nie je pohodlné.
Po rozchode mi veľmi pomohlo zopár ľudí, od ktorých som to vôbec nečakal. Boli tu pre mňa a to mi je teraz pripomienkou, že sa aj ja musím viac zaujímať o ostatných.
Čo mi pomáha v socializácii
Neznášam small talk a preto idem hneď k veci. Pýtam sa priamo to, čo ma zaujíma. Aj osobné otázky. Veľmi sa pri tom hanbím a vždy ma zneistí prvá reakcia. Chvíľu neviem, či je druhá strana rada alebo v šoku, čo sa to pýtam.
Ak niečo nie je bežné, tak človek okamžite spozornie. Vtedy sa snažím ostať ticho a čakám na reakciu. Po chvíli sa však takmer každý uvoľní a hneď prejdeme na hlbší rozhovor.
Ľudia milujú úprimnosť a skutočný záujem.
Viem, že čím lepšie otázky sformulujem, tým lepšie odpovede sa mi vrátia. Verím, že keď to nie sú len prázdne slová, tak to ocení aj druhá strana.
Preto sa snažím byť ten prvý, ktorý zahodí masku a všetky spoločenské normy. Keď som úprimný, na nikoho sa nehrám a ukážem svoju zraniteľnosť, tak sa ku mne ľudia správajú inak. Urobia to isté a potom naberá rozhovor úplne iný rozmer. Viac si rozumieme a lepšie sa spoznávame.
Na začiatku teda investujem veľa energie, ale viem, že si tým pripravujem pôdu do budúcna. Na sebe tiež vnímam, že sa mi tak zvyšuje kapacita energie na socializáciu.
Na záver, toto je len dočasné riešenie.
Každý introvert potrebuje byť v kontakte so samým sebou rovnako ako potrebuje socializáciu. Každý by sa mal usilovať o rovnováhu. Veľký nepomer na jednu či druhú stranu nie je dlhodobo zdravý a udržateľný.
Ja teraz pred sebou utekám, no je len otázka času, kedy si poviem, že stačí. Viem, že sa do svojho vnútra vrátim. Ten čas ale musí prejsť.