Vnútorný svet tvorí vedomie a podvedomie. Sú to naše myšlienky, pocity, spomienky, predstavy a túžby, ktoré sprevádza náš vnútorný hlas. Pre introverta je toto miesto útočiskom pred vonkajším svetom. Stiahneme tam svoju pozornosť vždy, keď je naša nervová sústava vyčerpaná. Čerpáme odtiaľ energiu, keď už máme dosť socializácie, hluku a rozptýlení. Dovnútra sa obraciame aj dobrovoľne, lebo tam vždy nájdeme odpovede a riešenia. Tam si spájame súvislosti a utrieďujeme skúsenosti. Tam znovu prežívame spomienky a fantazírujeme.
Pre introvertov je vnútorný svet prvé miesto, kam sa vždy prirodzene obrátime, pretože sme introspektívni. Takto funguje náš typ osobnosti a to sa nedá zmeniť. Po väčšinu času to úzke spojenie s našim vnútrom milujeme. Milujeme ho, keď je v našom živote všetko dobré lebo aspoň neutrálne. No opačne, keď sme na tom psychicky zle, hlavne dlhodobo, tak ho začíname neznášať.
Vtedy nás vnútorný svet drží v pasci, pretože pred ním neutečieme. Je v nás. Pripomína nám to, čo najviac bolí a my nemáme cestu von. Prenasledujú nás myšlienky a emócie, na ktoré nemáme odpovede.
Čo mi pomáha držať si odstup od svojho vnútra
Nedá sa byť na 2 miestach naraz. Nie fyzicky ani pozornosťou. Keď sme pozornosťou v sebe, tak nevnímame vonkajší svet. A opačne, keď sme pozornosťou vonku, tak nevnímame náš vnútorný svet.
a) Pomáha mi plánovanie.
Robím si týždenný rozvrh, ktorý sa snažím čo najviac zaplniť, aby som bol vždy niečím zamestnaný. Socializujem sa, ale po svojom. Chodievam na prednášky, akékoľvek, ktoré ma v meste zaujmú. Od biznisových až po cestovateľské. Chodievam hrávať stolové hry, ku ktorým som prišiel úplne náhodne, no je to presne tá miera socializácie, ktorú zvládam aj hodiny.
Chodím do posilňovne. Ak ešte potrebujem vyplniť svoj čas, tak chodievam na dlhé prechádzky.
b) Hovorím všetkému áno.
Všetkému, čomu by som inokedy povedal nie, teraz poviem áno. Aspoň raz, na skúšku. Takto som začal chodiť na terapiu a to by som nikdy predtým ani nezvážil.
Kedysi ma otravovalo, ak odo mňa niekto niečo chcel. Žralo ma to, že som niekomu nedobrovoľne venoval svoj čas. Teraz už na seba nepozerám. Dávam svoje ego do úzadia a poviem áno, aj keď to tak v danom momente nechcem. Snažím sa byť lepším človekom a pomáhať, aj keď to pre mňa nie je pohodlné.
Neraz mi pomohli ľudia, od ktorých som to vôbec nečakal. Boli tu pre mňa a to mi je pripomienkou, že sa aj ja musím viac zaujímať o ostatných.
Čo mi pomáha v socializácii
Neznášam prázdne reči a preto idem hneď k veci. Pýtam sa priamo to, čo ma zaujíma. Aj osobné otázky. Niekedy sa hanbím a zneistí ma prvá reakcia. Chvíľu neviem, či je druhá strana rada alebo v šoku, čo sa to pýtam. Ak niečo nie je bežné, tak človek okamžite spozornie. Vtedy sa snažím ostať ticho a čakám na reakciu. Po chvíli sa však takmer každý uvoľní a hneď prejdeme na hlbší rozhovor.
Ľudia milujú úprimnosť a skutočný záujem. Viem, že čím lepšie otázky sformulujem, tým lepšie odpovede sa mi vrátia. Verím, že keď to nie sú len prázdne slová, tak to ocení aj druhá strana.
Preto sa snažím byť ten prvý, ktorý zahodí masku. Keď som úprimný, na nikoho sa nehrám a ukážem svoju zraniteľnosť, tak sa ku mne ľudia správajú inak. Urobia to isté a potom naberá rozhovor úplne iný rozmer. Viac si rozumieme a lepšie sa spoznávame.
Na začiatku teda investujem veľa energie, ale viem, že si tým pripravujem pôdu do budúcna. Socializácia vyčerpáva každého introverta a aktívna o to viac. No keď ju potrebuješ viac než byť sám so sebou, tak zvládneš. Na sebe vnímam, ako sa kapacita môjho pohára energie zväčšuje.