V aute som ho čakal už dobrú pol hodinu. Keď sa konečne vracal, niečo mi na ňom nesedelo. Otvoril dvere a videl, že som nasratý. Pošepkal, že tu musíme prespať. Ubezpečoval ma, že sa zabavím a nakoniec budem rád.
Vystúpili sme z auta a išli sme ku chate. Hudba bola každým krokom hlasnejšia. Došli sme až k drevenej verande a vtedy som zastal. „Počkaj, rozmyslel som si to.“ Spýtal som sa ho, kde vlastne sme, že si zavolám taxík. Siahol som do vrecka a v tom som si spomenul, že mobil ostal doma v nabíjačke.
Nervozita zo mňa sálala a tak mi podal svoj mobil. Volám taxík, no nepočujem vytáčanie. Nie je tu signál. Nechápal som to. Boli sme v lese ani nie 15 kilometrov za mestom. Z chaty viedla približne 5 kilometrová lesná cesta k hlavnej štvorprúdovej ceste, po ktorej sme prišli z mesta.
Nechcelo sa mi blúdiť po tme a stopovať až domov. Neostalo mi nič iné, len zostať na noc.
Ocitol som sa na oslave, kde bolo asi 30 ľudí. Zabávali sa už dobrých pár hodín, takže boli značne podgurážení alkoholom.
Neveril som, ako som sa sem dostal. Ešte nedávno som ležal doma v posteli a pozeral seriál. Liečil som sa z chrípky a doberal posledné antibiotiká.
Kamarát ma na facebooku prosil, aby som sa s ním išiel na chvíľu povoziť v aute. Potreboval sa vyrozprávať a sľúbil mi, že to bude len na chvíľu. Po ťažkom premáhaní som súhlasil a obliekol sa. On už čakal dole. Určite vedel, že ma prehovorí. Sadol som k nemu do auta a len tak sme sa vozili po nočných uliciach mesta.
Rozprával mi o svojich súkromných problémoch a ja som ako vždy pozorne počúval. Rozprával a rozprával, ja som počúval a snažil sa čo najlepšie poradiť.
Prešla skoro hodina a chcel som ísť domov. Taká bola dohoda. Začal mi hrať na city, aby som ostal ešte chvíľu. Vravel, ako sa mu so mnou super rozpráva. V duchu som sa pousmial, veď viedol monológ. Možno len chcel povedať, ako sa mu super rozpráva. Ja som iba počúval.
Prehovoril som ho, že som ešte chorľavý a chcem ísť domov. V tom mu zavolali jeho kamaráti, ktorí oslavovali v chate. Chceli, aby im kúpil a priviezol alkohol, lebo im už dochádza.
Odľahlo mi a bral som to ako super načasovanie. Povedal som: „fajn, môžeš ma odviezť domov a potom choď za nimi“. On však odbočil k obchodu. Trval na tom, že je to po ceste. Chcel, nech idem s ním, bude to len na otočku a ešte aspoň chvíľu pokecáme.
Cítil som sa vyčerpane nielen fyzicky, ale aj psychicky. S potláčanou zlosťou som súhlasil, ale prízvukoval som tú rýchlu otočku.
Vyrazili sme k chate. Cesta bola tmavá a tichá. Okrem stromov sme nevideli nič. Vedel som, že sa blížime k cieľu, keď bolo z diaľky počuť hudbu a postupne sa objavovalo svetlo.
Zaparkoval asi sto metrov od chaty, vzal z kufra krabicu s alkoholom a išiel ju odniesť. Ja som čakal v aute a ešte som mu kričal, aby sa ponáhľal.
Po polhodine vyšiel von a priznal sa, že už niečo vypil a nemôže šoférovať…
Zostávame v chate nocovať
Vošli sme dnu a moja energia spadla z nuly ešte nižšie. Vyhŕkli na mňa samé neznáme tváre. Začali sa so mnou zoznamovať. Ženy ma objímali. Muži mi podávali ruku. Z každej strany mi niekto niečo hovoril a ja som nevedel, koho počúvať skôr. Nevedel som, ako mám reagovať, tak som sa spýtal, kde je wc. Zavrel som sa tam maximálne vyčerpaný a bezradný. „Ako tu vydržím do rána?“
Nemôžem ani piť, aby som sa uvoľnil. Beriem antibiotiká. Predstavoval som si, že by som radšej uvítal, keby bol v chate vrah s motorovou pílou. Mohol by som pred ním utekať a nikto by mi to nemal za zlé.
Po niekoľkých úvahách som vyšiel z wc v nádeji, že si nájdem miesto niekde na kraji a nebudú si ma všímať.
Môj kamarát aj zabudol na to, že prišiel so mnou a bavil sa, akoby musel dobehnúť, čo zmeškal. Všetci boli v spoločenskej miestnosti spojenej s kuchyňou a ja som si obsadil stoličku na konci kuchyne.
Postupne sa pri mne pristavovali ľudia a mne sa motal jazyk aj bez toho, aby som niečo vypil. Asi desiatim ľuďom v rade som vysvetľoval, že nemôžem piť, pretože beriem antibiotiká. Rozmýšľal som, že si spravím ceduľu.
Chvíľu som mal pokoj a potom to prišlo. Prisadol si ku mne oslávenec a pýtal sa ma, kto som. Pýtal sa, prečo tu sedím tak sám. Dotiahol ma k ostatným do centra diania. Dokonca všetkých zavolal, aby im oznámil, že tu máme nového parťáka.
Sedel som tam v strede miestnosti a všetky oči smerovali na mňa. Niekto skríkol, nech sa predstavím. Niekto, nech s nimi vypijem. Pripadal som si ako na pohovore.
Snažil som sa niečo povedať, no vždy ma niekto prekričal. Jedna otázka prehlušila tú druhú a namiesto mňa odpovedali ostatní, lebo im to prišlo vtipné. Všetci sa navzájom rozprávali a ja som to len v tichosti sledoval.
Želal som si byť neviditeľný. Keď sa medzi nimi rozprúdila debata, podarilo sa mi vytratiť von na vzduch. Sám som bol len pár minút. Prišli ku mne dve baby a pýtali sa ma, prečo som tak ticho. Pýtali sa, čo mi je. S energiou som bol tak na dne, že som sa nezmohol na nič len to, že „sa necítim dobre“.
Minúty sa vliekli ako hodiny a nad ránom sa všetci konečne pobrali spať. Všetci sme spali v jednej miestnosti. Ja som bol na jednej posteli s ďalšími dvoma ľuďmi, no nespal som ani minútu. Vždy niekto z izby vychádzal a prichádzal. Vždy sa niekto budil alebo rozprával.
Ráno som ako prvý vyšiel von a zaspával som na nohách. Cítil som sa horšie ako keby som celú noc pil. Tešil som sa však na to, že už pôjdeme domov.
Budil som kamaráta s ktorým som prišiel, ale ten bol stále mimo, v dozvukoch minulej noci.
Nikomu sa nechcelo vstávať a tak som čakal a čakal. Za ten čas som preskúmal celú chatu a jej okolie. Raz, dvakrát, trikrát. Nemal som čo robiť.
Ľudia konečne vstávali a ja som išiel budiť kamaráta. Teraz som ho prehováral ja, aby sme už išli. Horko ťažko vstal, no súhlasil. Pomaly sme sa chystali, keď zrazu niekto zahlásil, že si urobíme guľáš. Myslel som, že ma porazí.
Naliehal som, nech ideme, ale presvedčili nás ostatní. Tak som ďalšie dve hodiny čakal, kým bude guľáš hotový. Za ten čas sa pri mne postupne zastavovali ľudia a niektorí z nich si ma vôbec nepamätali. Znova sa ma pýtali, kto som a čo tu robím. Zase mi napadla tá ceduľa.
Zjedli sme guľáš a išli sme sa rozlúčiť. Lúčili sme sa asi hodinu. K autu sme išli rýchlosťou jedného metra za 5 minút. Kamarát sa pri lúčení vždy zakecal.
Sadli sme si do auta a mne sa uľavilo. Nevedel som sa dočkať, kedy tá 15 minútová jazda prejde a ja budem konečne doma.
Vyložil ma pred bytovkou, odmerane som sa mu pozdravil a išiel som do vchodu. Nikdy som sa netešil na svoju posteľ tak, ako teraz.
Vošiel som do bytu, vyzul sa a oblial ma studený pot. Vidím cudzie topánky a kabáty.
Hneď ku mne prišla mama a s nervóznym tónom sa spýtala, kde sa flákam. Už bolo na čase, že som sa ukázal. Povedala nech sa rýchlo vyzujem a pridám sa k ním. Návšteva u nás bola už pár hodín a tak prebrali všetko podstatné aj nepodstatné. S mojim príchodom prišla nová téma.
Sadol som si a znova boli všetky oči na mne. Pýtali sa ma kde som bol a ako bolo. Pýtali sa ma čo je nové. Nefungoval mi už mozog. Ani neviem, čo som odpovedal.
Tváril som sa, že počúvam, no počul som len šum. V duchu som sa modlil, aby už odišli.
Nastalo ticho a návšteve napadlo, že zavoláme ich synovi, ktorý žije v zahraničí. Ako malé deti sme sa spolu hrávali a odvtedy sa vidíme len raz ročne, na Vianoce. Vraj ma určite zaujíma, ako sa má a poteší sa aj on.
Tak sme zapli skype a volali. Pozdravili sme sa, navzájom sa spýtali ako sa máme a nastalo ďalšie ticho. Všetci sme čumeli do obrazovky a hľadali slová, ktoré by sme vyslovili.
Po pol hodine sme hovor ukončili a návšteva sa pomaly pozbierala preč. Išiel som do izby a zvalil sa na posteľ. Vytiahol som z nabíjačky mobil a hneď ma prebralo. Mal som zmeškané hovory od šéfa a správu, aby som mu zavolal hneď ako to prečítam.
Chytila ma panika a zo strachu som zapol letový režim. Telefonovanie nezvládnem. Dnes už nie. Zavolám mu zajtra a vyhovorím sa, že mi bolo zle. Som naozaj vyčerpaný. Nechcem vidieť ľudí aspoň niekoľko dní.
Potichu sa pýtam samého seba, „môže to byť ešte horšie?“
Môže.
Nejde internet.