Je len malá hŕstka ľudí, ktorí vedia, čo so životom. Nie v zmysle snívania o ideálnom živote a nereálnych prianiach. Tie ma každý. Ale v zmysle, že našli svoj zmysel života. Objavili to, čo ich napĺňa a na čo majú predpoklady. Určili si to, čomu obetujú všetok možný čas, ktorý v tomto živote majú.

Zároveň si uvedomili, že dôležitejší ako cieľ, je cesta k nemu. Cesta je to, čo zhltne najviac času. Preto sa naučili byť vyrovnaní a vďační už len za to, že po nej kráčajú. Aj za cenu, že by cieľ nikdy nedosiahli.

Nie darmo sa už stáročia traduje múdrosť, že cesta je cieľ.

A potom je tu väčšia skupina ľudí, kde sa radím aj ja. Zatiaľ. Ktorej sa zlieva jeden deň do druhého. Dookola tie isté povinnosti, tie isté rutiny. Keď robíš všetko a zároveň nič. Všetko ti zaberie viac času, než si vopred naplánuješ a potom ti už neostáva čas pre seba. A ak si ho aj nájdeš, často ti už neostáva z energie.

Alebo naopak, nevieš ako naložiť s časom a tak ho len zabíjaš. Znova deň po dni, starým známym stereotypom. Nevieš čo so životom.

Ja na hrane nedostatku času a množstva voľného času balansujem posledných pár rokov. Niekedy som na jednej strane, niekedy na druhej.

Niekedy sa ocitám v bludnom kruhu povinností, kedy mi po splnení jednej pribudnú ďalšie dve. A niekedy na všetko rezignujem a nerobím nič, lebo v ničom nevidím zmysel.

Vďaka filozofii stoicizmu, ktorej som rovnako už niekoľko rokov zástancom, si vždy skôr či neskôr uvedomím jednu zásadnú vec. Že žiadne rozhodnutie je často horšie než akékoľvek rozhodnutie.

Uvedomím si, že keď stojím na mieste, tak nerastiem, ale chátram. A všetko, čo prestáva rásť, začína postupne umierať. Platí to pre rastliny, zvieratá a platí to aj pre ľudí. Pre naše telo, myseľ a dušu.

V stereotype povinností človek nerobí žiadne zásadné rozhodnutia. Vtedy na všetko jednoducho reaguje. Reaguje na základe zaužívaných vzorcov a všetkého, čo mu je známe. Takto funguje podvedome, na tzv. autopilotovi.

Stereotyp je iba o zvyku a následnom prežívaní.

O prežívaní je aj komfort, pretože je to miesto na odpočívanie. Tieto miesta nepodporujú rast, ale naopak, bránia mu v tom.

A rast je dôležitý pre každého, kto chce objaviť svoj potenciál a využiť svoj čas naplno. Pre rast sú však potrebné rozhodnutia. Nezáleží na tom či sú správne alebo nesprávne. To zhodnotíme až s odstupom času.

Akékoľvek rozhodnutia nás dávajú do pohybu. Tie nesprávne prinášajú skúsenosti a tie správne nás posúvajú ďalej. Rozhodnutia si veľakrát vyžadujú odvahu. Odvahu s niečím skončiť a uvoľniť miesto pre niečo iné, alebo odvahu niečo začať.

Odvaha je prvý krok k činom

Z hľadiska evolúcie človek nikdy nemal rád zmeny, pretože zmeny predstavovali možné hrozby. Na druhej strane vždy miloval istoty, pretože tie predstavovali prežitie. A hoci je dnes už iná doba, tisícky rokov evolúcie sa nedajú zmeniť v priebehu pár desiatok rokov.

Milujeme istoty. Takto to máme zapísané v mozgu. Dnes milujeme stabilný príjem, stabilné zázemie a svoje nemenné rutiny.

Istoty sú návykové, pretože nám vytvárajú komfortné prostredie na život. Akonáhle ich máme, nechceme o ne prísť. Uspokojíme sa s nimi, pretože emócia strachu, vyvolaná z ich straty je podstatne väčšia ako emócia nadšenia, z prípadného nadobudnutia niečoho lepšieho.

Keby dáš ľuďom na výber dve možnosti, a to, že buď hneď dostanú 50€ alebo si hodia mincu, vďaka čomu môžu dostať 100€ alebo 0€, tak si drvivá väčšina vyberie istotu. Istých 50€.

Ako povedal Nassim Taleb:

3 najškodlivejšie závislosti sú heroín, cukor a každomesačná výplata.

Komfort je v živote dôležitý, ale potrebuje byť vyrovnaný určitým druhom nekomfortu. Inak človek mäkne. Opustenie komfortnej zóny si vždy vyžaduje reálne činy. Nedá sa ju opustiť len v myšlienkach a nápadoch. Potrebujeme konať a na to potrebujeme nabrať odvahu.

Za každým, keď som nevedel čo so životom, mi chýbala odvaha. Stál som na mieste a skrýval sa za istotami. Buď som sa za nimi hnal a udržiaval si ich rutinami a stereotypom povinností. Alebo som všetko považoval za samozrejmosť a nič som si nevážil. Preto som v ničom nevidel zmysel.

Trvalo mi dlhé roky, kým som pretavil nápad tohto webu do skutočnosti. Až som v jeden deň nabral odvahu a začal som. Odvtedy som neprestal.

Od strednej školy viem, že chcem pracovať sám na seba a stále som roky v zamestnaní. Stále mi chýba odvaha urobiť zásadný krok. Od dnešného dátumu mi približne o pol roka končí pracovná zmluva a ďalej už nechcem pokračovať. Sám sebe som dal ultimátum, že už nemôžem čakať. No ako sa ten čas blíži, cítim stále väčší strach a nátlak. Viem, že najzásadnejší krok bude znova nabrať odvahu.

Len nedávno som menil podnájom. Potreboval som nabrať odvahu, aby som za sebou nechal istotu, zvyk a pohodlie. Teraz navyše platím viac, ale potreboval som túto zmenu kvôli súkromiu.

Roky som si odopieral užívanie života a odkladal som to na vtedy, keď budem plne samostatný a zabezpečený. Až s odstupom času som si uvedomil, že takto doslova zabíjam svoj čas na tomto svete. Potreboval som nabrať odvahu, aby som to zmenil. Toto leto som bol preto menej online a viac som žil vonku. Chodieval som na výlety a túry po Slovensku tak často, ako sa len dalo.

Pravidelne som si uberal zo spánku, aby som mohol stíhať všetko, čo chcem. Nedarilo sa mi to, ale zato sa mi darilo byť vystresovaný, nervózny a podráždený. Znova som potreboval odvahu, aby som s niektorými vecami sekol. Aby som si pripomenul, že sa nedá robiť všetko. Aby som si pripomenul, že ak chcem niečo pridať, musím aj niečo odobrať. Potreboval som odvahu, aby som uprednostnil spánok aj za cenu, že niektoré dni budú jednoducho prázdne a neproduktívne.

Odvaha mi v živote pomohla vždy, keď som nevedel čo so životom.

Keď máš pochybnosti a strach, pripomeň si toto

Je to normálne. Aj najodvážnejší ľudia na svete majú strach. Každý, kto niečo reálne robí má z času na čas pochybnosti. Kto tvrdí opak, klame. Sú to prirodzené emócie. Nesnaž sa ich potlačiť a netvár sa, že neexistujú.

Pochybnosti a strach sú práve zdravý ukazovateľ, že je to pre teba dôležité a má to svoj zmysel. Inak by ti to bolo ľahostajné. Ber ich ako nevyhnutný faktor, nie ako prekážku.

Môžeš si položiť otázku: „Čo najhoršie by sa mohlo stať?

Mne však ďaleko lepšie funguje trochu iná otázka. Vždy, keď mám pochybnosti a strach, sa seba spýtam:

„Čo sa stane ak neurobím nič a nič nezmením? Kde takto budem o mesiac, rok či desať rokov?“

Verím, že horšie ako niečo skúsiť a zlyhať, je neskúsiť vôbec nič a neskôr v živote to ľutovať.

Vlastná skúsenosť ma tiež naučila, že ideálne podmienky nebudú naozaj nikdy. Vždy, keď som sa odhodlal s niečím začať, som prekvapil samého seba, aké je to ľahké.

Predtým som si v hlave premietal tie najhoršie scenáre a koľko práce ma čaká. A tak som všetko odkladal na neskôr. No keď som začal, všetko zrazu zmizlo. Zrazu bolo všetko jasnejšie a každý, predtým obrovský problém sa rozbil na niekoľko drobných, ktoré som ľahko vyriešil.

Ideálne podmienky sú vždy len tu a teraz.

Tak aj ty naber odvahu a skúšaj nové veci. Neboj sa zmeny. Možno objavíš svoju vášeň, možno spoznáš svojho osudového partnera. Možno si uvedomíš svoje predpoklady a zmysel života. Nikdy nevieš čo, kde a kedy nájdeš a to je na tom to najkrajšie.

V neposlednom rade – memento-mori. Nezabúdajme, že všetci raz zomrieme. Nie je dôvod nemať odvahu žiť po svojom.