Pre mnohých je zmysel života rodina. Mať deti, domov a niekoho, komu na nich záleží. Je to prirodzené. Bez rodiny by sme ako druh vyhynuli.
No sú tu aj takí, ktorým to nestačí a svoj zmysel života hľadajú. Nechcú len nasledovať to, čo je schválené spoločnosťou. Chcú niečo vlastné. Chcú objaviť svoje vnútorné volanie, svoj potenciál.
Pre tých je tento článok. Aby to nevzdali skôr, než sa im to podarí. Pretože v momente, kedy sa rozhodnú hľadať svoju vlastnú cestu, ich okolie spozornie. A tlak spoločnosti neustojí každý.
Akceptuj, že musíš robiť rozhodnutia
Život nie je kruh, v ktorom sa môžeme vracať k tomu istému. Je priamka. Ide vpred a my s ním. A v každej situácii sa môžeme rozhodnúť len raz. Nemôžeme ísť naraz doprava aj doľava. Nemôžeme si naraz vyskúšať viacero možností, aby sme ich porovnali a potom zvolili tú najlepšiu.
Každá situácia v našom živote sa udeje len raz. Keď uplynie, tak sa k nej nemôžeme vrátiť a zmeniť ju. Priamka pokračuje.
Všetci kráčame do neznáma a len rozhodnutia nám postupne odhaľujú cestu. Nikdy s určitosťou nevieme, čo je pred nami, pokiaľ to nezažijeme. Často sa o niečom vopred presvedčíme, ale potom, čo to prežijeme, svoje presvedčenie zmeníme. Niekedy až odstupom času.
Preto neexistuje zlé rozhodnutie. Jediné zlé rozhodnutie je nespraviť žiadne rozhodnutie, lebo tak strácame náš čas.
Nedá sa vždy rozhodnúť iba správne. Nikto z nás nebol v budúcnosti a nikto neprežije viac než jeden život. Vo finále vyjdú naše rozhodnutia stále 50/50. A toto vedomie by nám malo prestať zväzovať ruky.
Čím viac rozhodnutí spravíme, tým skôr nájdeme svoju cestu. Neminú nás zlé rozhodnutia, ale z tých sa poučíme. Možno sa 10x popálime, ale 10x aj uspejeme. Čo nás môže dostať 10x ďalej než niekoho, kto len analyzuje.
A znova, aj zlé rozhodnutia sa môžu po čase vykresliť ako tie najlepšie v živote. Musíme ich len spraviť a súvislosti si spojíme s odstupom času.
Nevravím ale, že treba robiť hlúpe a zbrklé rozhodnutia. Máme svoju intuíciu a máme svoj úsudok. Počúvajme ich a keď nám niečo dáva zmysel alebo nás to niekam ťahá, tak to urobme.
Neriaďme sa strachom a prílišným vyčkávaním, lebo ten dokonalý okamih nikdy nepríde a život nám utečie.
Rozhodnutia ti prinesú slobodu žiť po svojom
Ja som veľký overthinker a všetko si stále všímam a analyzujem. No pochopil som, že nie vždy je na to priestor. Sú situácie, kedy sa to vyžaduje a kedy som vďaka tomu užitočnejší než ostatní. Ale po väčšinu bežných dní je to skôr prekážka, ktorá mi berie obrovské množstvo energie.
Kedysi bolo každé moje rozhodnutie doslova vedou. Kupoval som si batoh za 100€ a výberom som strávil týždeň. Často som sa na každé rozhodnutie pripravoval ešte pred samotným rozhodovaním.
Až tento rok som začal robiť rozhodnutia. Dal som si záväzok, že vždy uprednostním urobené rozhodnutie pred hľadaním perfektného rozhodnutia.
Za pár mesiacov som spravil viac rozhodnutí než za posledné 2 roky. Dokonca aj tie zásadné, ktoré by som inokedy prenášal z roka na rok. A prinieslo mi to neskutočnú slobodu.
Nemusím už držať v hlave toľko hypotéz a možných scenárov. Nesužuje ma večná otázka – čo ak? Mám čistejšiu myseľ a vďaka tomu si viac všímam prítomnosť.
Ku každému rozhodnutiu mi pomáha jednoduchá otázka:
Ktorá ľútosť bude bolestivejšia? Z toho, že to teraz spravím alebo z toho, že to vôbec nespravím?
Mňa vždy viac bolí ľútosť z toho, čo som nespravil. Pretože život sa deje len raz a daný moment už neviem prežiť znova.
Ak by som teraz potreboval nový batoh, tak si spravím hodinový research a hneď ho kúpim. Neobetujem tomu týždeň svojho času a energie.
Pomáha mi tiež memento mori – pripomínanie si vlastnej smrteľnosti. Z času na čas zájdem pozrieť na otcov hrob, ktorý mal rovnaké meno ako ja. Pri pohľade na to meno na náhrobku sa zamýšľam, že tam budem raz ja.
A to mi dáva odhodlanie, aby som žil život po svojom. Aby som do cieľa došiel prostriedkom, akým chcem ja. Aby som toľko nepozeral na ostatných.
Veď aj tak nikto skutočne nevie, čo robí. Všetci len dúfame a veríme.
4 otázky, ktoré vedú k nájdeniu svojho vlastného zmyslu života
Ja verím, že náš zmysel života nosíme dávno v sebe. Nie vždy je plne vyformovaný, ale nosíme v sebe kompas, ktorý nás k nemu dovedie. Musíme ho len objaviť.
Často nás to k nemu ťahá už od detstva, no my tomu len neveríme alebo si to vôbec neuvedomujeme.
Skús si zodpovedať tieto 4 otázky, ktoré ti odhalia tvoj smer.
1. V čom vidíš možnosti a nie prekážky?
V akej oblasti alebo činnosti pozeráš na to, prečo to bude fungovať a nie opačne, prečo to nebude fungovať? Náš mozog má tendenciu hľadať hrozby a všetko vyhodnocovať na základe minulých skúseností. Preto skôr vidíme to negatívne než to pozitívne. Pri čom to máš opačne?
Ja to mám pri písaní a tzv. mudrovaní, keď radím ľuďom medzi štyrmi očami. Pri tom si veľmi verím a viem, že sa mi skôr či neskôr podarí vytvoriť hodnotný obsah alebo radu.
2. Veríš v niečo, čo sa zdá iným na prvý pohľad nemožné?
Vieš prečo tak obdivujeme ľudí, ktorí dosiahli majstrovstvo? V hudbe, športe, umení. Pretože posúvajú limity nášho presvedčenia o tom, čo je možné. Pretože mali vieru dosiahnuť niečo, čo sa na začiatku zdalo ako nedosiahnuteľné.
V čo veríš aj keď sa to zdá šialené? Nemusí to byť situácia ani konkrétny čin. Stačí názor, presvedčenie, vízia, Nemusíš mať pravdu hneď. Stačí ak veríš, že k nej raz dôjdeš.
Ja verím, že môžem napísať niekoľko kníh a stať sa úspešným spisovateľom a mentorom.
3. V čom si nikdy nedáš poradiť?
Pri čom sa stále rozhoduješ podľa seba a nie podľa ostatných. V čom veríš najviac svojmu úsudku a intuícii? To je tvoja jedinečnosť.
Ja sa zakaždým rozhodnem po svojom v oblasti osobného rozvoja. Verím svojmu úsudku pri otázkach životnej filozofie a životosprávy. Nedám si poradiť ani v témach pri písaní.
4. Pri čom strácaš pojem o čase?
Čo ťa dostáva do stavu flow? Pri čom si ochotný/á robiť extra kroky a to bezpodmienečne?
Toto je najdôležitejší bod, pretože zmysel života nie je nikdy v cieli, ale v ceste. Je v samotnej činnosti, nech to znie akokoľvek klišé. Pripomeň si, že náš život je priamka a smeruje len dopredu.
Ak aj raz dosiahneš svoj cieľ, tak sa skutočne nič nezmení. Život sa nezastaví. Ty len stratíš motiváciu, pretože si celý čas pozeral/a na cieľ.
Identifikuj činnosť, pri ktorej nevnímaš čas. Musí to byť ale aktívna činnosť, nie pozeranie seriálov. Pretože len aktívna činnosť ťa stopercentne vtiahne do prítomného okamihu. A to je to najčistejšie spojenie so sebou samým.
Ja som ochotný robiť extra kroky ak ma niekto úprimne požiada o radu. Alebo ak cítim potrebu napísať o téme, ktorú práve riešim a rezonuje vo mne. A samotný pojem o čase strácam pri písaní a tvorbe riešenia.
Na záver si prejdi odpovede a analyzuj vzorec, ktorý sa opakuje. Možno nebudeš mať jasno hneď, ale určite objavíš smer, kam ťa to ťahá.