Bol to rok, kedy som dospel. Kedy som sa stal mužom.
Hneď 1.1.2023 som si napísal ciele na celý rok a víziu, kde chcem byť na jeho konci. Nič z toho sa ale nenaplnilo a môj rok nabral úplne iný smer.
Ani trochu nebol o tom, čo som si želal, no aj tak mi dal to, čo som potreboval.
Všetko pritom začalo tak ako som si predstavoval. Po 3 ročnej pauze som sa vrátil k aktívnemu cvičeniu v posilňovni. Dostal som sa do formy.
Absolvoval som už druhý ročník týždňovej výzvy od Tonyho Robbinsa – Breakthrough. Vymenil som brokera a začal som s novou investičnou stratégiou. Prečítal som knihy o písaní od Lisy Cron a pustil som sa do druhej verzie mojej knihy.
Prvé 3 mesiace išli podľa plánu. Môjho plánu. No potom prišlo niečo, ku čomu sa schyľovalo už dlhšie, len som to nevidel. Rozchod po 6 rokoch. Ten ma zlomil a všetky moje doterajšie návyky a ciele sa rozsypali. Prestal som cvičiť, prestal som písať a prestalo mi na mne záležať. Dva týždne na to mi zomrel otec.
Bolo to doposiaľ moje najhoršie obdobie v živote.
Absencia vzťahu vo mne vyvolávala to, čo zažívajú drogovo závislí ľudia na odvykačke. Kedysi milovaná samota bola teraz mojou najhoršou nočnou morou.
Odsťahoval som sa a niekoľko týždňov som nedokázal spávať. Preplakal som celé noci. Plakal som prvýkrát od základnej školy. Nikdy som sa necítil tak osamelo a stratene.
Zvažoval som, či mám so sebou zobrať jednu z našich mačiek, pretože po rozchode nemala kam ísť. Rodina ma od toho odrádzala, ale nakoniec som si ju predsa zobral. A bolo to najlepšie rozhodnutie. Život so zvieratkom nás učí cenné lekcie o láske. O jej dávaní a prijímaní.
Začal som s terapiou, hoci som ju doposiaľ stále spochybňoval. Už pár sedení ma presvedčilo o opaku a získal som vďaka ním lepšiu perspektívu.
Zmieril som sa s rozchodom a prvýkrát som začal so skutočnou sebareflexiou. Nie na vonkajšej úrovni toho, čo robím a čo si myslím. Analyzoval som to na vnútornej úrovni, prečo niečo robím a prečo si niečo myslím.
Odkryl som svoje najhlbšie komplexy a uľavilo sa mi. Mal som v sebe kopec potláčaných emócií. Mal som v sebe nevyriešené traumy z detstva a ranené ego, z ktorého pramenilo moje zlé správanie vo vzťahu. Už som sa nebál zraniteľnosti, pretože som viac nemal čo stratiť. Čelil som pravde a to zo mňa spravilo lepšieho človeka.
Napriek tomu som bol stále osamelý, preto som potreboval viac rozptýlení. Prisľúbil som si, že budem otvorenejší a nebudem už toľko používať slovo nie. Začal som na všetko hovoriť áno.
Veľmi ma podržali moji kolegovia tým, že tu boli pre mňa. Pravidelne ma niekto z nich zavolal von so svojou partiou. Chodieval som po baroch a diskotékach. Chodieval som na túry, na prednášky a herné večery.
Socializoval som sa viac než kedykoľvek predtým a hoci ma to vyčerpávalo, tak mi to tiež pomáhalo. Spoznal som kopec nových ľudí a zopár z nich dnes považujem za kamarátov. Získal som s nimi zážitky, ktoré by moje staré ja asi nikdy nezažilo.
Vždy ma fascinovali bojové umenia, tak som sa prihlásil na jiu jitsu. Niekoľko mesiacov bol každý jeden tréning lekciou pokory. Vôbec sa mi nedarilo, nezlepšoval som sa a stokrát som to chcel vzdať. Zlomilo sa to až po pol roku, kedy som si poďakoval, že som vydržal. Ešte stále sa na tréningy neteším, ale aspoň ma už nedesia.
Začal som riešiť hypotéku a po 2 mesiacoch som sa sťahoval do svojho bytu. Od toho momentu som vôbec nepozeral na peniaze. Míňal som na veci do bytu, na výlety, kaviarne a reštaurácie. Stratil som zodpovednosť a minul som takmer všetko. Celú rezervu.
Vtedy mi to bolo jedno. Žil som prítomnosťou, slobodne a netrápil som sa nad tým, čo bude. Žil som rýchlym tempom a dni sa mi zlievali jeden do druhého. Spomalil som až v zime, kedy som prvýkrát cítil, že chcem nový vzťah.
Náhodne som stretol ženu, ktorú som spoznal ešte v lete a začali sme byť v kontakte. Rozumeli sme si a rýchlo to prerástlo do vzťahu. Bolo to však až príliš rýchle a tak, ako to vzplanulo, to aj rýchlo vyhaslo. Po mesiaci som to ukončil.
V práci za mňa potajomky našli náhradu a mňa presunuli na inú pozíciu. Bola to podpásovka a moje ego chcelo dať výpoveď, no neurobil som to. Iba som si v tichosti prisľúbil, že ma tam pri prvej príležitosti už nič neudrží. Potvrdilo sa mi, že byť zamestnancom nie je moja cesta.
V priebehu roka som sa viackrát pokúšal písať, ale nešlo mi to. Nedokázal som sa venovať blogu inak než na silu. V jeseni som sa už nevenoval ani instagramu – Svet introverta, pretože som to robil iba z povinnosti. Cítil som, že to už nemá zmysel.
Za celý rok som aj s týmto článkom napísal len 10 článkov. Prečítal som iba 5 kníh.
Čo introvert a rok 2024?
Koncom roka 2023 mi písanie začalo chýbať. A keď som sa k nemu vrátil, tak mi hneď pripomenulo, ako veľmi ma napĺňa. Teší ma, keď tvorím niečo, čo má hodnotu a dokáže to niekomu pomôcť.
S písaním chcem pokračovať aj v roku 2024. Chcem napísať knihu. Aj keď je s prílevom AI stále ťažšie tvoriť obsah, ktorý sa nestratí. Ľudia chcú rýchle riešenia a nemajú čas hľadať viac, než im AI naservíruje popod nos.
Mám stále menšiu dušičku, že sa raz písaním budem živiť. Prináša mi to však pocit naplnenia a ostatné aj tak neovplyvním.
Rok 2023 bol pre mňa o sebareflexii, o čase strávenom vo vnútri, ale aj o utekaní z reality. Rok 2024 bude viac o konaní a disciplíne. To je aspoň moje prianie.
Minulý rok mi jasne ukázal, aký vie byť život nevyspytateľný. Naozaj nič nie je samozrejmosť a to si chcem pripomínať každý deň.