Rok 2024 mal byť mojim rokom „getting shit done“. Vstúpil som doň s akčným plánom a naozaj som ho dodržiaval.
Každý deň som čítal a otužoval. Pravidelne som písal a cvičil. Hneď v januári som po štvrtýkrát absolvoval trojdňový seminár od Tonyho Robbinsa – Time to Rise. Nakopol ma, aby som sa konečne prihlásil na môj prvý platený event od Tonyho a to Unleash the Power Within.
Event bol jeden z najdivokejších zážitkov v mojom živote a vďaka nemu som vnútorne veľmi vyrástol. Ešte niekoľko týždňov po skončení ma nabíjal energiou.
Bol som odhodlaný, že teraz skutočne zmením svoj život. Dni som začínal meditáciou vďačnosti – priming a končil ich plánovaním ďalšieho dňa. Bol som so sebou spokojný a aj moje okolie si všimlo, že pôsobím viac pozitívne.
Po viac než roku pauzy som sa pustil do písania druhej verzie knihy. Vďaka informáciám z eventu UPW som lepšie pochopil svoje limitujúce presvedčenia z detstva. Pochopil som odkiaľ pramenia moje komplexy a ako fungujú vzorce ľudského správania.
Konečne som mal jasno v tom, čomu som sa roky vyhýbal. Cítil som sa ľahko a nažive. Ten pocit však ani poriadne nedoľahol a moja spokojnosť odišla.
Tým, že som v sebe vyriešil niektoré problémy, som uvoľnil priestor ďalším. Takým, o ktorých som predtým ani netušil. Zrazu som spochybňoval presvedčenia, ktorým som doposiaľ pevne veril.
Rozmýšľal som nad tým, či sa naozaj chcem živiť písaním alebo sa mi len páči predstava spisovateľského života, aká býva vyobrazená vo filmoch. V realite väčšina kníh nezarába. A ja predsa potrebujem peniaze. Chcem byť zabezpečený, mať väčší byt, nové auto a veci, po ktorých túžim.
V tomto bode som sa prvýkrát stratil. Nakoniec som urobil to, čo je ľudskej povahe prirodzené a vzdal som to.
Odkráčal som do rutiny bežného života. V tom čase som si vážne zranil krk na jiu jitsu a musel som s tréningmi nadobro prestať. Zopár týždňov som sa nevedel venovať žiadnej fyzickej aktivite. Mohol som sa len prechádzať a to mi na psychike vôbec nepridalo.
Iskierku nádeje vo mne vzplanula bývalá priateľka, keď sme sa náhodne skontaktovali. Zhodli sme sa, že by bola škoda, keby sme aspoň neostali kamarátmi, keďže sme si tak dobre rozumeli. Stretávali sme sa a vo mne postupne ožili všetky spomienky.
Dokonca som si pripúšťal, že by sme sa k sebe mohli vrátiť. Možno si to pripúšťala aj ona. Celé toto obdobie bolo ako na hojdačke a samozrejme, že to nakoniec nedopadlo dobre. Obaja sme sa sklamali, hoci jeden z nás viac než ten druhý.
Mne sa potvrdilo, že ex partneri jednoducho nemôžu ostať v kontakte ako kamaráti. Po roku a pol single života som začal byť veľmi osamelý.
Chýbal mi vzťah a vedel som, že už som naňho pripravený. Zoznamky som striktne odmietal, lebo pripadali mi príliš povrchné. Chcel som niekoho spoznať v reálnom živote.
Bol som na festivale, na koncertoch, na viacerých párty, na svadbe. Všade som sa snažil byť otvorený a baviť sa. Mentálne ma to vyčerpávalo, ale nikdy som nepozeral na zajtrajšok. Jednoducho som sa hodil do centra diania a splynul s davom.
Spoznal som niekoľko žien, tancoval s nimi, flirtoval a skúsil som sex na jednu noc. No na konci dňa mi ostali len výčitky. Mal som zo seba zlý pocit. Pochopil som, že toto vôbec nechcem.
Priznal som si niečo, čomu som nikdy neveril. Že vekom je stále ťažšie nájsť vzťah a hlavne touto cestou.
Dal som šancu zoznamke. Stiahol som si Tinder a po 3 dňoch obkukávania som napísal prvej žene. Hneď sme si sadli a písali sme si do rána. Na ďalší deň sme sa stretli a odvtedy sme sa stretávali každý deň.
Pobláznili sme sa do seba a za krátky čas sme nazbierali stovky hodín spoločne stráveného času.
Zistili sme, že si vo viacerých veciach veľmi vyhovujeme, ale postupne aj to, že sme v mnohých veľmi odlišní. Inokedy by som to vnímal negatívne, ale tentokrát to beriem ako dobrú vec, pretože spolu otvorene komunikujeme. Ja spoznávam jej svet a ona zasa môj a navzájom sa od seba učíme. Cítim, že to môže byť ten pravý vzťah.
Cestu úprimnosti som sa snažil raziť s každým človekom. Neraz mi úprimnosť otvorila dvere ku hlbokým debatám a témam, ktoré by inokedy ostali uzavreté. Teraz sa prvýkrát otočila proti mne.
Pár ľudí z môjho blízkeho okolia ju zneužilo, čím ma postavili do veľmi nepríjemných situácií. Cítil som krivdu. Ranilo ma to o to viac, že to prišlo z čista jasna. Následne som však nabral odvahu a odstrihol ich zo svojho života.
Pripomenulo mi to, že vo svojom okruhu ľudí nepotrebujem mať každého len preto, že ho poznám. O to viac si vážim môj úzky okruh kamarátov, s ktorými sa mi cez spoločné túry a herné večery ešte viac utužili vzťahy.
Na konci roka som sa stratil aj v práci. Už dlhšiu dobu som sa v nej nikam neposúval. Ani finančne a ani pracovne. Spozoroval som so tak, že som sa začal viac flákať. U mňa je to znamenie, že stagnujem a vnútorne trpím.
Na jednej strane je komfortné dostávať rovnaké peniaze za polovičný výkon. Ale na tej druhej nechcem dopadnúť ako človek, ktorý ostane X rokov v jednej stereotypnej práci len preto, že sa radšej drží istoty.
Rozhodol som sa zmeniť prácu. Chcem rásť a tak sa usilujem sa o lepšiu pozíciu než som mal doteraz. Dal som si záležať na životopise a sprievodných textoch, čo prinieslo svoje ovocie. Absolvoval som zopár pohovorov. Niektoré z nich mi však nastavili zrkadlo.
Čím väčšie boli nároky a zodpovednosť, tým viac som o sebe pochyboval. Ozval sa vo mne tzv. syndróm podvodníka. Pýtal som sa samého seba, či si len znova niečo nenahováram a v skutočnosti do sveta veľkých hráčov nepatrím. Na moment som prestal s hľadaním.
Doprial som si časový odstup a to mi pomohlo prinavrátiť perspektívu. Uvedomil som si, že mám roky skúseností a vzdelávam sa aj mimo práce. Viem, že na to mám a jediné čo ma brzdí je to, že sa neviem predať. To je jeden z mojich cieľov na rok 2025.
3 lekcie, ktoré si nesiem z roku 2024
1. Problémy sú jednou zo životných istôt. Budú tu vždy. Nikdy nezmiznú a má ich úplne každý. Keď vyriešim jeden problém, tak skôr či neskôr príde druhý a tak to jednoducho funguje. Preto už problémy nevnímam ako niečo, čo by sa mi nemalo diať. Pozerám na nich ako na výzvu. Vďaka každému problému môžem byť lepší v ich riešení.
2. Nechcem prestať s písaním. Zatiaľ je to pre mňa jediná aktivita, pri ktorej strácam pojem o čase a dostávam sa do stavu flow. Chcem písať pre svoje mladšie ja. Verím, že dar preňho môže byť darom aj pre tisíce ďalších ľudí.
3. Vždy som sa chcel učiť na chybách ostatných. Chcel som robiť správne rozhodnutia na prvý pokus. No to sa nedá vždy. Naučil som sa, že ak chcem niečo pochopiť, tak to niekedy musím najprv prežiť. Aj za cenu, že to bude bolieť.