Nikdy som neveril na znamenia, osud alebo inak pomenované „vyššiu moc“. Za poslednú dobu sa mi ale narúša jedno presvedčenie za druhým. Zažívam situácie a myšlienkové vnuknutia, ktoré sa mi inokedy nestávali.
Možno som si ich iba nevšímal, lebo som im nebol otvorený. No teraz mám pocit, akoby som vystúpil zo svojej perspektívy a sledoval samého seba z výšky. Zhora sledujem, aké je všetko v mojom svete menšie než keď to vidím vlastnými očami. Najmä v porovnaní s vonkajším svetom.
Veľmi sa preto zamýšľam nad svojim životom a prichádzam do stavu, ktorý som už dlho necítil. Že neviem, čo mám robiť. Neviem akým smerom mám kráčať, pretože cesta podo mnou zmizla.
Spochybňujem aj svoje predošlé kroky a to zraňuje moje ego. Cítim sa stratený, no verím, že to tak má byť. Verím, že je to nevyhnutné, aby som znova vyrástol. Aby sa cesta znova objavila.
Pripomínam si, že tie neisté a ťažké obdobia v našich životoch tvoria často tie najväčšie míľniky. A vždy ich význam pochopíme až s odstupom času. Preto so svojimi rozbitými presvedčeniami nebojujem, ale hľadám v nich lekcie.
Moje prvé presvedčenie narušil efekt motýlích krídel
Keď jedna drobná vec odštartuje sled udalostí, ktoré sú postupne väčšie a väčšie.
Zálohoval som si veci z mobilu a vynorili sa na mňa fotky s bývalou partnerkou. Pozrel som si jednu, druhú, tretiu. Nakoniec som si za večer pozrel všetko z našich 6 rokov. Nevnímal som pri tom čas, iba som sa usmieval a znova prežíval spomienky. Na konci som sa rozplakal.
Spätne som sa zamýšľal nad mojimi drobnými mávnutiami krídel, ktoré postupne vytvárali väčší a väčší vietor. Videl som, aké momenty dláždili malú cestičku k rozchodu. Hneď na to ma pokúšala otázka, čo keby. Čo keby som vtedy tie malé veci robil opačne?
V mysli som na seba pozeral zhora a živo som videl situácie, ktoré boli zlomové. Pripadal som si až hlúpo, aké očividné boli. Už si to nevyčítam, keďže som to vtedy nevidel a je to za mnou. Fascinovala ma ale myšlienka čo keby. Keď som si uvedomil, aké malé zmeny v priebehu času stačili na to, aby to bolo celé inak…
Pred pár dňami som bol v rodnom meste. Bol večer a ja som sa nudil, tak som sa rozhodol, že pôjdem cvičiť. Jediná otvorená posilňovňa však zatvárala o necelú hodinu. Chvíľu som váhal, či pôjdem alebo nie, keďže niečo zaberie aj presun.
Nakoniec som išiel a za 40 minút som stihol rýchly tréning. Po ňom sa mi ešte nechcelo domov, tak som zašiel do supermarketu.
Poprechádzal som sa pomedzi regálmi, zobral pár vecí a namieril si to k pokladni. Cestou som si ešte spomenul, že chcem nejaký jogurt. A tam som v uličke narazil na svoju najlepšiu kamarátku z detstva, s ktorou sme sa nevideli dlhé roky.
Hoci sme o sebe dlho nepočuli, hneď som medzi nami cítil spojenie. Úplne mi to spravilo deň a ešte dlho som rozmýšľal práve nad efektom motýlích krídel. Bol tento sled udalostí úplne náhodný alebo nie? Ak nie, tak čo?
Kedysi som máločomu pripisoval nejakú váhu. Teraz si všímam všetky drobnosti, ktoré odštartujú ďalšie udalosti. Potom sa dlho zamýšľam, či ide len o náhodu alebo niečo, čomu mám venovať pozornosť.
Moje druhé presvedčenie narušila moja stará materialistická identita
Po rozchode ma pri živote udržiavali mini projekty a to, že som bol stále medzi ľuďmi. Navštevoval som terapiu, riešil som hypotéku a kupoval byt. Potom som sa sťahoval a zariaďoval ho. Adoptoval som si mačku a vytvoril som jej tu kráľovstvo zo škrabadiel a preliezok.
No teraz, keď už je všetko hotové, keď sa večer zastavím a všetko stíchne, tak ma znova chytá úzkosť. Neviem čo ďalej. Cítim sa dezorientovane a tak vzdialene od človeka, ktorým som kedysi bol.
Ten človek mal vždy viac povinností a záujmov ako voľného času. Mal svoje ciele a vedel, čo chce. Teraz ma ale najviac desí to, že už ním ani nechcem byť.
Vždy som sa naháňal za materiálnym zabezpečením. Stále som ešte potreboval to a to aby som bol spokojný. Vždy mi niečo chýbalo k úplnej vnútornej pohode. Teraz som kúpil svoj prvý byt. Zariadil som si ho podľa seba a vôbec sa z toho neteším. Vôbec mi na tom nezáleží.
Prestalo mi záležať na peniazoch. Všetko povrchné je pominuteľné. Zamýšľam sa nad tým, čo v živote ostane, keď ich dám preč.
Chcem sa naháňať za tým, čo ostane vnútri. Momenty a emócie. To je predsa to najdôležitejšie a tam by mala smerovať moja energia.
Moje tretie presvedčenie narušilo vystúpenie z komfortnej zóny
Všetkému a všetkým som hovoril viac nie než áno. Boli to pre mňa rozptýlenia a ja som sa chcel venovať sebe. Veril som, že ak si teraz odopriem to, čo si ostatní doprajú, budem mať viac času a energie na seba. Vďaka tomu ich predbehnem a vytvorím niečo, čo ma bude živiť. Potom sa to otočí a zatiaľ čo si oni prestanú užívať, ja ešte len začnem.
Odkladal som život na neskôr, až kým nebudem mať to, čo chcem.
Za posledné mesiace som však pri socializácii veľakrát vystupoval zo svojej komfortnej zóny. Skúšal som nové veci, spoznával nových ľudí, chodieval po výletoch. A viac som hovoril áno než nie.
Popri tom som pochopil, ako som sa ukracoval o život, pretože som rozmýšľal v extrémoch. Videl som len čiernu a bielu. Teraz už viem, že sa dá zamakať, ale si aj oddýchnuť a tiež skúsiť nejaké dobrodružstvo.
Zrazu je všetko akosi vybalansované. Síce sa už toľko nevenujem tvorbe a vzdelávaniu, ale stále si na to nájdem čas. O to viac ma to potom baví, lebo už na seba netlačím.
Viem, že stále môžem niekde pridať a inde zase ubrať, ale napriek tomu môžem robiť všetko. Hlavne ak vyhodím všetky očakávania a zbavím sa tlaku, ktorý som na seba kládol.
Uvedomujem si, že takto asi nebudem excelovať v jednej oblasti, ale aspoň nestavím svoj život na jedinú kartu, ktorá nemusí vyjsť. Aspoň ten život prežijem. Pretože najkrajšie na ňom je to, že nič netrvá večne. To pridáva všetkému váhu.
Zamýšľam sa nad tým, že možno mám skúsiť všetko, čo mi život ponúkne.
Moje štvrté presvedčenie narušilo pozitívne myslenie
Vždy som myslel na najhoršie, ale vnútri som dúfal v to najlepšie. Bol som taký negatívne pozitívny človek. Veril som, že je lepšie očakávať zlé a nechať sa prekvapiť dobrým ako opačne. Až kým som nestretol toho najpozitívnejšieho človeka na svete.
Naučila ma, že každý pohár môže byť poloplný, ale aj poloprázdny. Jedno nevylučuje druhé. Je však obrovský rozdiel ako sa na to rozhodneš pozerať. Tak prečo si jednoducho nevybrať to, čo ti dá viac, keď to stojí rovnako?
Pozitívne myslenie je obrovská studňa energie. Nabudí tvoju myseľ, otvorí ju novým príležitostiam a nakopne ju k hľadaniu riešení. A keďže náš vnútorný stav ovplyvňuje náš fyzický stav, tak ti stále dodá prílev energie.
Zatiaľ čo opačne, pri negatívnom myslení sa myseľ uzatvára a tým upadá aj naša fyzická energia. Jej trvalo roky, aby si osvojila pozitívne myslenie tak, že už nad tým nepremýšľa, lebo je jej súčasťou. Pozitívne myslenie má už hlboko v podvedomí.
Ja to chcem docieliť tiež, no v podvedomí mám ešte stále skôr negatívne myslenie. Preto sa každý deň snažím aspoň spätne premýšľať nad tým, čo som zažil a hľadám v tom to pozitívne.
Stále si pripomínam pohár s vodou, je poloplný alebo poloprázdny?
Moje piate presvedčenie narušila zodpovednosť
Hoci som bol zodpovedný voči sebe, nebol som zodpovedný voči ostatným. Zakaždým keď sa dalo, tak som sa zbavil zodpovednosti. Veril som, že to spraví niekto iný. Bolo to tak ľahšie.
No ako som si uvedomil, robí to tak každý. Každý sa radšej zbaví zodpovednosti ako by ju mal prebrať.
Predstav si, že niekto odpadne na ulici, čo urobí väčšina? Sklopí zrak a rýchlo sa vytratí preč dúfajúc, že mu niekto predsa len pomôže.
Ja sledujem občianske združenie, ktoré pomáha mačkám z ulice a vieš aký scenár sa opakuje najčastejšie? Ľudia nechajú mačatá v krabici pri kontajneri alebo niekde pohodené pri ceste. Určite z toho majú zlý pocit, ale na tú chvíľu ho potlačia, len aby nemuseli prebrať zodpovednosť. V tom lepšom prípade dúfajú, že ich nájde niekto iný.
Je ťažké prebrať zodpovednosť, pretože si to vyžaduje okamžité jednanie. Vyžaduje si to okamžité opustenie komfortnej zóny. A ľudia sú veľmi pohodlní.
Ja som mal vždy problém prebrať zodpovednosť za svoje slová a pocity pred ostatnými. Dúfal som, že ich vysloví niekto iný alebo že si ich ľudia nejak domyslia. Či išlo o vyjadrenie emócií, pochvalu alebo prosbu.
No až teraz keď ich v sebe nedržím chápem, aké dôležité je ich vysloviť nielen pre ostatných, ale aj pre mňa. Aký dobrý pocit úľavy mi to prináša.
Preto som si dal prísľub, že už nebudem mať strach byť tým, kto urobí prvý krok. Nech pôjde o čokoľvek. Viem, že tak vyrastiem ako človek a tým porastie aj moja hodnota.
Teraz síce nevidím cestu, ale kráčam. Nezáleží na tom, akým smerom, jednoducho kráčam ďalej. Nestrácam vieru lebo viem, že cesta sa znova objaví.