Som čudák.

Toto oslovenie ma prenasleduje odmalička. Už v škôlke sa mi smiali, lebo som sa nehral s ostatnými a chcel som odtiaľ čím skôr vypadnúť. Ráno som musel prichádzať ako posledný a poobede odchádzať ako prvý.

Na prvom stupni základnej školy sa mi smiali, pretože mi ako prvému začali na rukách rásť chlpy. Smiali sa mi aj pre okuliare, pretože som vyzeral ako Harry Potter.

Vtedy som sa uzavrel a začal som byť častejšie ticho.

Keď učiteľka položila otázku, vedel som odpoveď, no povedal som ju potichu. Nepočula ju, no niekto vedľa vždy áno a hlasno ju zopakoval, čím prevzal uznanie.

Bol som čudák pre spolužiakov, aj pre učiteľky. Na rodičovskom združení sa nikdy nepreberali moje známky, ale moje čudné správanie.

Na druhom stupni ma už spolužiaci poznali, no smiali sa mi aj tak.

Našiel som útechu v hudbe. Počúval som prevažne punk / rock a spevákov som bral za svojich vzorov. Chcel som sa im podobať a byť obľúbený. Obliekal som sa ako rocker. Nosil som skejterské topánky, deravé rifle s retiazkou a voľné tričko. No chudý chlapec s krátkymi vlasmi a okuliarmi v tom zrejme vyzerá smiešne.

Nálepky čudák som sa nezbavil ani na strednej škole, práve naopak. Bol som tichý a začal som sa nenávidieť, lebo som nedokázal byť ako ostatní. Nechápal som, čo je so mnou zle.

Bol som čudák, lebo som nemal frajerku, nechodil som sa von zabávať a cez prestávky som sa nezapájal do skupiniek. Radšej som so slúchadlami pozeral do mobilu a tváril sa, že som zaneprázdnený.

Čudák som bol aj na výške, lebo som sa ľuďom vyhýbal. Chalan z východu na západe. Nepáčila sa mi povrchnosť a krivé pohľady, keď som povedal, že som z východu.

Spolužiak sa ma naozaj spýtal, či pre mňa nie je šok prísť z východu na rozvinutý západ. Akoby som prišiel zo slamu do New Yorku. Cítil som krivdu a hnev.

Bol som na masmediálnej škole, kde je väčšina ľudí extrovertných. Nedokázal som sa presadiť a prehlušiť ostatných, tak som bol tichý čudák.

Aj dnes sa mi stáva, že ma ľudia považujú za čudáka. V práci, v spoločnosti aj v rodine. Niekedy si všímam krivé pohľady alebo započujem ohováranie. Môj najlepší kamarát mi otvorene vravieva, že som veľmi čudný človek. Asi je to pravda.

Som čudák a pravdepodobne ním budem po zvyšok života.

Som za to rád.

Normálnosť vymysleli ľudia

Všetko v živote je paradox. Všetko je čudné. Už len to, že žijeme je zhlukom náhod.

Všetci sa rodíme ako jedinečný človek, ktorý na svete nemá kópiu.

Ľudia však vymysleli normálnosť. Určitý vzorec, ktorý by mal každý už od narodenia nasledovať. Nasledujeme rovnaké školy, práce, domovy, záľuby.

Pokiaľ ideme s davom a nevyčnievame, je všetko v poriadku. Všetko je fajn, pokiaľ sme vo väčšine, ktorá je tá „správna“.

V opačnom prípade sme čudní.

Normálnosť je veľká škatuľa, do ktorej spoločnosť hádže každého, aj keď tam nepatrí. Väčšine ľudí to možno vyhovuje a sú prispôsobení zapadnúť do konceptu normálnosti. No vždy sa nájdu ľudia, ktorí nie. Nie preto, že by nechceli, ale preto, lebo jednoducho nedokážu ísť proti sebe.

Už len tým, že si introvert, si pre 2/3 ľudí čudák, pretože ti nerozumejú.

Stačí k tomu naša menšinová typológia osobnosti. Introvert je približne každý tretí človek, zatiaľ čo extroverti sú dvaja z troch ľudí.

Keď máš k tomu aj iné presvedčenia a hodnoty ako väčšina ľudí, si totálny čudák.

Chceš žiť v chate a nie v byte alebo dome? Si čudák. Chceš sa venovať dobrovoľníctvu, kde nezarobíš peniaze? Si čudák. Nakupuješ v sekáči a nie v najnovšej kolekcii obchodných centier? Si čudák.

Spoločnosť nám vštepuje normálnosť, no nikto nemá právo rozhodovať o tom, čo je normálne a čo nie. Nemusíme ísť s davom, keď je nám prirodzené vyčnievať.

Každý máme svoj vlastný život. A máme len jeden život. Na jeho konci sa budeme spovedať sebe a nikomu inému.

V rannom detstve sme stopercentne sami sebou. No postupne odhadzujeme všetko, čo je nám prirodzené, aby sme sa stali “normálnymi”. Postupne utišujeme svoje vnútro a počúvame vonkajšie názory a presvedčenia. Na ceste za normálnosťou strácame samých seba.

Stojí to za to? Oplatí sa žiť život podľa iných ľudí a nie podľa seba? Bojíme sa, lebo to nerobia všetci?

Každý by mal žiť život podľa seba

Každý človek je unikátny. Každý má vo svojom vnútri túžby a predpoklady, ktoré potlačila alebo ovplyvnila moderná spoločnosť. No stále tam niekde hlboko sú.

Keď máš raz kreatívneho ducha tak nemôžeš pracovať v banke a predávať úvery. Neštuduj ekonómiu, keď ťa to ťahá k prírode.

Mali by sme žiť podľa seba aj za cenu, že budeme v očiach ostatných za čudákov. Aj za cenu, že budeme jediní zo sto ľudí.

Ja som nechal výšku a stále ma to prenasleduje. Rodina mi to pravidelne vyčíta a niektorí ľudia s titulom na mňa pozerajú zhora. No konal som podľa seba, tak ako som to cítil a neľutujem to. Chcem dokázať nie len sebe, že človek môže uspieť aj bez titulu.

Bronnie Ware napísala knihu – Čo pred smrťou najviac ľutujeme a najčastejšie je to práve to, čo sme nespravili. Ľudia na sklonku života ľutujú viac to, čo nespravili ako to, čo spravili.

Vždy sa dá vrátiť k „normálu“, tak prečo aspoň neskúsiť robiť to, čo naozaj chceme a žiť podľa seba? Je dôležité aký máme zo seba pocit my, nie ostatní.

Čo ťa ako dieťa najviac fascinovalo? Aké aktivity a veci si miloval/a najviac? Vráť sa do bodu, kde je ešte každý sám sebou a nasleduje svoj vnútorný hlas. Možno ti to pomôže vidieť cestu jasnejšie.

Skús si prečítať knihu Majstrovstvo od Roberta Greena. Názov a vzhľad knihy sa podobá ezoterike, no v skutočnosti ide o veľmi dobrú knihu pre seba rozvoj. Časť knihy je venovaná tematike, ako nájsť svoje pravé ja.

Čudáci menia svet

Každý, kto v živote niečo dokázal je alebo v istom bode bol čudák. Či už je to Elon Musk, Mark Zuckerberg, Bill Gates, Gandhi, Einstein, Darwin atď..

Byť čudákom je nevyhnutné na ceste za úspechom. Musíš totiž vybočiť z cesty, po ktorej kráča väčšina a vydať sa na nevyšliapanú neprebádanú cestičku.

Ľudia sa čudákom smejú a odhovárajú ich. No čudáci menia svet a posúvajú ľudskú rasu vpred.

Čudáci nekráčajú s davom. Nasledujú svoj sen alebo cieľ, aj keď sú jediní, kto im verí.

Nerešpektujú status quo, rešpektujú seba, svoj potenciál a svoj čas na tejto zemi.

Milujem výrok Kurta Cobaina, ktorý si vždy pripomeniem, keď sa cítim menejcenne.

Byť čudákom je fajn. Keď ideš proti sebe a snažíš sa byť ako ostatní, väčšina dní stoji za prd. V živote ide o to prežiť čo najviac dní, s ktorými sme na konci spokojní.

Keď si čudák, využi to.