Vždy, keď sa udeje veľká zmena, má väčšina ľudí tendenciu vrátiť sa k starému, čo im je dôverne známe.
No čo tá zvyšná časť?
Keď sme zostali počas covidu doma, zistili sme, že sa nám v práci a škole darí lepšie ako predtým. Doma sme sa nemuseli prispôsobovať kolegom či spolužiakom. Nikto nás neotravoval a nerozptyľoval. Neboli sme pod tlakom a mali sme priestor na nerušené premýšľanie a sústredenie. Fungovali sme vo vlastnom tempe a využívali sme svoje vlastné systémy.
Prečo extroverti doma trpeli?
Lebo sa nudili. Chýbali im stimuly, ktoré produkujú dopamín, z ktorého extroverti dominantne čerpajú energiu a potešenie. V pokoji sa pri premýšľaní a sústredení uvoľňuje acetylcholín, z ktorého zase dominantne čerpáme my, introverti.
U extrovertov vyvoláva acetylcholín po určitej miere nudu a naopak nás dopamín po určitej miere vyčerpáva.
Extroverti sa pri učení či pracovaní na diaľku nielen nudili, ale sa im aj ťažšie sústredilo. Bez im potrebných stimulov sa viac flákali. My sme však svoje stimuly mali. Nás samota stimulovala k lepšiemu výkonu. Práca a štúdium na diaľku nás nevyčerpávala tak ako keď tam sme boli fyzicky.
Svet napreduje, tak napredujme s ním
8 hodinová pracovná zmena bola zavedená v 19. storočí pre zamestnancov v továrňach. Osem hodín bol čas, pokiaľ dokázali byť zamestnanci produktívni. Pri dlhšej pracovnej zmene začínali byť unavení a robili zbytočné chyby. Zaviedol ju Robert Owen s cieľom prerozdelenia času, 8 hodín na prácu, 8 na rekreáciu a 8 na spánok. Tento koncept následne spopularizoval Henry Ford.
Dodnes sa takto pracuje všade. Súhlasím, že takýto čas môže byť pre prácu vo fabrike ideálny. Nie je však ideálny pre každú prácu. Najmä nie pre prácu s hlavou. Fyzicky dokážeme pracovať viac-menej na rovnakej úrovni aj po dobu 8 hodín. Mentálne však nie.
Fyzická kapacita je u každého človeka ďaleko vyššia ako tá mentálna. Fyzicky sa môžeme potlačiť aj keď máme pocit, že už telo nevládze. Keď sme však vyčerpaní mentálne, nedokážeme sa už potlačiť k ďalšiemu premýšľaniu a sústredeniu sa. Ak sa aj prinútime, efektivita vtedy výrazne klesá.
Každý, kto pracuje v kancelárii vie ako to funguje. Takmer nikde človek nepracuje celých 8 hodín. Myslím, že maximum sú tak 4 hodiny. Zvyšok sú prestávky na toaletu, jedlo, kávu, cigaretu, scrollovanie reelsiek a ohováranie s kolegami.
Samozrejme, nájdu sa pozície, kde aj ľudia v kancelárii pracujú 8 hodín vkuse. Ja ale verím, že z hľadiska mentálnej energie je to skôr výnimka ako pravidlo. Nehľadiac na to, že byť zaneprázdnený neznamená byť produktívny.
Dokonca aj školský systém funguje rovnako už celé desaťročia.
No to, že niečo funguje ešte neznamená, že neexistuje nič lepšie. Pracovné a školské prostredie je prispôsobené extrovertom a preto sú v ňom uvoľnenejší a všetko im ide ľahšie. No to, že niečo funguje hlasnejšej časti ľudí ešte neznamená, že my tichší sa musíme prispôsobovať.
Svet napreduje, tak prečo stále ignorujeme tú druhú polovicu ľudí? Máme toho veľa čo ponúknuť a jediné čo potrebujeme, je priestor. Priestor bez nátlaku. Priestor na premýšľanie, reflektovanie a sebarealizáciu.
Fajn príklad je dnes populárny tzv. brainstorming. Ľudia sedia v jednej miestnosti a hľadajú riešenia tak, že jeden cez druhého hovoria všetko, čo im napadne. Po čase sa už len prekrikujú a strieľajú jednu hlúposť za druhou. Možno sa medzi tým nájde aj niečo prospešné.
No takto sa len málokedy presadí introvert. My vieme nájsť riešenia a častokrát lepšie ako extroverti, ale nie v takomto prostredí. Najlepšie nápady sa vždy rodia osamote. Len osamote sa človek spojí so svojim najhlbším vedomím a podvedomím.
Brainstorming nefunguje. Pre introvertov a možno aj extrovertov by bolo ďaleko efektívnejšie dať im zadanie či problém a nechať ich na ňom pracovať osamote. Až potom sa podeliť s výsledkom.
Niektoré krajiny a firmy vo svete už potrebu napredovania pochopili. Škandinávske krajiny zavádzajú štvordenný pracovný týždeň. Všetky renomované firmy po celom svete ponúkajú svojim zamestnancom home-office. IT firmy ponúkajú flexibilný pracovný čas.
Mnohé firmy už cielene vyhľadávajú introvertov, pretože vo viacerých oblastiach sme jednoducho lepší my. Túto iniciatívu propaguje aj Bill Gates, ktorý je sám introvert.
Aj mnohé školy už otvárajú triedy s nižším počtom žiakov, aby k ním mohli pristupovať individuálne.
Prečo teda nemôžeme fungovať aj aj? Prečo nemôžeme mať prostredie prispôsobené rovnako pre introvertov ako pre extrovertov? V rámci školstva si na Slovensku zrejme ešte pár generácii počkáme. Iskierka nádeje je zopár vysokých škôl a najmä možnosť externého štúdia.
V práci si však už môžeme vyberať. Na Slovensku je stále čoraz viac progresívnych firiem, v ktorých majú introverti ideálne pracovné prostredie. Niektoré firmy majú svojich zamestnancov výlučne na diaľku, skrz home-office.
Teraz sa naskytá otázka, ktorú by položil extrovert. A čo kontakt s ľuďmi? Každý potrebuje socializáciu, veď nežijeme v jaskyni. Áno, ale introvert si rád socializáciu vyberá podľa seba, nie z donútenia.
Kolegovia sú iba kolegovia rovnako ako sú spolužiaci len spolužiaci. Nie sú automaticky naši kamaráti len preto, že sme spolu v jednej miestnosti. Väčšinou nás spája iba práca alebo škola, nič iné.
Pre introvertov takáto socializácia nie je až tak potrebná. Samotný pobyt medzi ľuďmi a interakcia s nimi nás jednoducho nenapĺňa rovnako ako extrovertov. My si s ľuďmi potrebujeme vybudovať určité spojenie a to sa jednoducho nedá robiť kvantitatívne. Spojenie máme len s tými ľuďmi, ktorých máme radi, ktorým dôverujeme a ktorým sa dokážeme otvoriť.
Socializujeme sa radi po svojom, vo voľnom čase a s ľuďmi, s ktorými chceme.
Vyššia produktivita vďaka individuálnemu prístupu
Keď je všetkom po starom, trpíme my introverti. Keď je všetko po „novom“, teda dištančne, trpia extroverti. Prečo nemôže byť štúdium a práca vecou individuálneho rozhodnutia?
Kto sa chce učiť alebo pracovať na diaľku, nech to robí tak. Kto chce byť prítomný fyzicky, nech to robí tak. Alebo to robme na striedačku. Najvyššiu produktivitu a výsledky dosiahneme vtedy, keď vyhovieme obom. Aj extrovertom aj introvertom. Nie len jednej skupine ľudí.