Začiatkom roka mi zomrel dedo. Trápili ho zdravotné problémy ako každého starého človeka, ale nie až tak, aby sme čakali to najhoršie. Mal tuhý korienok a rokmi prekonal veľa. Všetko sa zhoršilo náhle, v priebehu pol roka. Začalo ho zrádzať telo a hlavne myseľ. Začal zabúdať a každým dňom výrazne viac ako deň predtým. Pred očami sa vytrácal nielen nám, ale aj sám sebe.

Nepamätal si, čo bolo pred minútou a niekedy si už nepamätal ani najbližších. Bolo z neho cítiť neustále napätie a nervozitu.

Svetlých chvíľ, kedy sa mohol spoľahnúť na svoju pamäť mal stále menej a menej. No počas nich na ňom bolo vidieť obrovské zúfalstvo. Vtedy si uvedomoval, že strácal samého seba.

Keď zomrel, až s odstupom času som si pospájal mnohé veci, ktoré som predtým nevidel. Uvedomil som si prvé náznaky straty pamäte. Prvé signály zmien správania. Možno keby sme ich nepripisovali veku, ale pozerali na nich hlbšie, možno by ešte žil.

Na pohrebe som nedokázal dať najavo žiadne emócie a nedokážem to ani teraz. Tak píšem.

Odvtedy si uvedomujem, že strata samého seba je to najhoršie, čo sa môže človeku v živote stať. Len my so sebou prežijeme každú jednu sekundu nášho života. Celý život máme len jedno telo a jednu myseľ.

Bez tela a najmä mysle nám nepomôžu žiadne peniaze, žiadne úspechy ani žiadne vzťahy. Bez vedomia neexistujeme.

Pre mňa ako introverta ja tento strach obrovský. Som intenzívny introvert a preto som so svojim vnútrom spojený stále. Bez mojej schopnosti vnímania, premýšľania a spájania si súvislosti by som bol stratený.

Nepoznám recept ako predísť strate samého seba. Možno ani neexistuje. Vek sa nedá oklamať a ani riziko zdravotných problémov, ktoré s ním prichádzajú.

No viem o niečom, čo dáva nádej. Písanie. Denník.

Vedenie denníka je silnejšie, než sa zdá

Som pár rokov po strednej škole a už teraz si nepamätám mená niektorých spolužiakov. Zabúdam na ľudí, s ktorými som v detstve a počas školy chodil von. Zabúdam na niektoré zážitky a momenty, ktoré ma formovali.

Počas dospievania som sa zaprisahával, že v dospelosti nebudem takí ako som vtedy vnímal starších. A teraz si uvedomujem, že som v mnohých veciach presne rovnaký. Som pohodlnejší, neriskujem, zanedbávam kamarátov a peniaze riadia mňa, nie ja ich.

Niekedy upadám do stereotypu a to ma desí najviac, pretože vtedy uteká čas ako voda.

V stereotype sa jeden deň zlieva do druhého, týždeň po týždni, mesiac po mesiaci. Ani sa nenazdáš a prejde takto niekoľko rokov. Po rokoch sa  človek zastaví a neveriacky sa pýta samého seba, kde to všetko zmizlo. Počul som to už od desiatok ľudí v stredom a staršom veku.

Život berieme ako samozrejmosť a pozeráme len na budúcnosť. Hoci som sa zaprisahával, že to nebude môj prípad, robím to tiež. Nevnímame prítomnosť a zabúdame na minulosť. Zabúdame na to, čo sme robili.

No čo je najdôležitejšie, zabúdame na to ako sme zmýšľali a akí sme boli.

Trvalo mi dlho, kým som pochopil, akú moc v sebe skrýva vedenie denníka.

Moje skúsenosti s denníkom a rada ako ho viesť

Prvýkrát som si zaviedol denník v roku 2016. Začal som extrémne a zle. Po celý rok som si každý večer do mobilu zapisoval všetko, čo som v daný deň robil. Písal som to bez emócii a bez rozvitých viet. Len v skratke, ako napr., že som bol v obchode, vonku, hral som hru, čítal knihu atď.

Po roku som si nič z toho ani raz spätne neprečítal a po nejakej dobe som všetko vymazal. Nemalo to pre mňa žiadnu hodnotu.

Potom som skúšal denník produktivity s vopred pripravenými otázkami, ktoré som každý deň vypĺňal. Znova som to robil strojovo a do dnes netuším, kde ten denník skončil.

Skúšal som aj denník vďačnosti, kde som si každý deň písal to, za čo som v bol v daný deň vďačný. To bol prvý denník, ktorý plnil svoj účel a mám ho do dnes. Počas jeho vedenia som žil viac v prítomnom okamihu a myslel viac pozitívne. Nevydržalo mi to však dlho.

Viedol som si aj tzv. cookie jar. Krabičku, do ktorej som hádzal papieriky, na ktoré som si zapisoval všetky moje úspechy a prekonané ťažkosti. Pomáhalo mi to v budovaní zdravého sebavedomia. A keď som bol na dne, pomáhalo mi to pripomenúť si, že nie som nula.

Je to úžasný koncept a funguje, no po istom čase mi už nepomáhal tak ako na začiatku.

Po tom všetkom som začal s novým denníkom a vediem si ho do dnes. Pomenoval som ho highlighty života. Každý jeden večer si doňho napíšem aspoň jednu vetu z daného dňa. Musí to byť však highlight (vrchol) daného dňa.

Veľakrát je to jediná myšlienka alebo názor. Niekedy to je to, čo som robil. Niekedy to, čo sa mi podarilo alebo nepodarilo. Niekedy to, ako sa cítim, po čom túžim, o čom snívam alebo čoho sa bojím.

Nezameriavam sa na dĺžku obsahu, ale jeho kvalitu. Niekedy mi vystačia aj tri slová a niekedy napíšem aj 10 viet. Väčšinou však napíšem niečo krátke a to prvé, čo mi napadne, aby mi to nezaberalo veľa času. Nechcem si to znechutiť a chcem, aby mi to vydržalo.

Začiatkom roka 2021 som ešte viac pochopil skutočnú silu vedenia denníka a uvedomil som si ako ho chcem viesť do budúcna. Okrem každodenného krátkeho záznamu si chcem na začiatku každého nového roka zhodnotiť ten predošlý rok.

Chcem mať možnosť si po rokoch spätne prezrieť záznam môjho života a hlavne mojich myšlienok. Rok po roku.

Rok 2020 mám zhodnotený na 4 stranách formátu A5. Za 10 minút si tak môžem kedykoľvek pripomenúť 12 mesiacov môjho života.

S pribúdajúcim vekom bude pre mňa tento druh denníka stále viac cennejší. Nestratím samého seba.

A odporúčam to každému. Zo začiatku ti možno vedenie denníka bude pripadať trápne. Možno to budeš vnímať ako niečo nudné a zbytočné. Musíš len nájsť svoju formu a vytrvať. Oceníš to až s odstupom času. A možno si hneď uvedomíš, že aj samotné písanie je forma vynikajúcej terapie. 

Zapisuj si všetko, čo za to stojí. Len ty vieš, čo to je.

Čo nemáš odvahu vysloviť vyjadríš písaním. Písanie so samým sebou je tá najúprimnejšia komunikácia so svojimi myšlienkami a pocitmi.