Ako každý pubertiak, aj ja som bol stratený. Na základnej škole som nevedel, kto som. Nevedel som, že som introvert, ani čo chcem v živote robiť.
Ovplyvňovalo ma všetko.
Obliekal som sa podľa toho, akú hudbu som počúval. Keď som počúval pomalé a smutné pesničky, aj navonok som sa tváril smutne. Akoby ma trápili všetky problémy sveta.
Keď som počúval rap, nadával som a snažil som sa byť čo najviac ľahostajný.
Počúval som rock a hral som sa na drsného frajera.
Keď som videl dobrý film, chcel som byť v koži hlavnej postavy. V hlave som si predstavoval, že som to ja a podľa toho som sa aj správal.
Svoje názory a presvedčenia som menil často. Niekedy aj každý deň či týždeň. Chcel som sa na niekoho podobať. A keď ma to omrzelo, tak som sa chcel podobať na niekoho iného. Hľadal som sa.
V deviatom ročníku na základnej som videl film Pokojný bojovník. Vyvolal vo mne niečo intenzívnejšie ako filmy čo som videl doposiaľ. Motivoval ma, ale inak.
Keď som predtým dopozeral film, ktorý ma motivoval, tak mi ešte niekoľko dní doznieval v hlave. Inokedy by som žil v bubline filmu. Predstavoval by som si, že som niečo viac a nevnímal by som realitu.
Teraz som sa necítil zasnívane. Cítil som, že potrebujem vedieť viac. Na konci filmu bolo uvedené, že je inšpirovaný knižnou predlohou od Dana Millmana – Cesta pokojného bojovníka.
Stiahol som si ju do mobilu a pred spaním som ju začal čítať. Najprv ma nebavila. Možno preto, že som nič nečítal už 5 rokov. Mal som 15 rokov a poslednú knihu som prečítal ako 10 ročný.
Ako dieťa som čítal stále, no potom som prestal. Puberta.
Prečítal som teda pár strán a potom som to nechal. Na druhý deň som na knihu zabudol. Pred spaním som si však spomenul a tak som si ju znovu otvoril. Prečítal som pár strán a zaspal som.
Každý večer som pred spaním prečítal 10 strán. Keď som došiel do polovice knihy, začala ma baviť. Dočítal som ju na jednu šupu.
Vtedy sa vo mne niečo zmenilo.
Prvýkrát som cítil, že nie som úplne stratený. Na pomyselnom oceáne sa predomnou v diaľke objavila zem. Tesne pred mojou 16-kou som začal čítať knihy a neprestal som dodnes. Nikdy neprestanem.
Knihy mi ukázali smer
Prvá kniha mi dala prvé odpovede a načrtla mi smer, akým sa mám vydať. Čím viac kníh som prečítal, tým jasnejšie som videl svoju cestu. Už som sa necítil stratený.
Dočítal som knihu Cesta pokojného bojovníka a chcel som viac. Stiahol som si aj pokračovanie – Návrat pokojného bojovníka. Tej som až tak nerozumel. Bola viac duchovná a zameraná na naše vedomie a podvedomie.
Nechcel som už čítať na mobile. Na ďalší deň som sa vybral do kníhkupectva. Akosi automaticky som došiel k sekcii motivačná literatúra. Hneď ma zaujali knihy o peniazoch.
Myslel som si, že som objavil niečo, o čom ostatní nevedia. Myslel som si, že keď prečítam pár kníh, objavím tajomstvo bohatých. Kúpil som si knihu od Napoleona Hilla – Mysli a zbohatni.
Po jej prečítaní som vedel presne, čo chcem. Byť bohatý. Čítal som knihu za knihou. Zbieral som cenné informácie a v duchu som sa presviedčal, že som lepší ako ostatní. Veril som, že zbohatnem.
Motivačné knihy mi v skutočnosti domotali hlavu. Spravili zo mňa teoretika a snílka. Hlavu mi pomotala aj ezoterika, lebo som si ju vyložil extrémne. Vtedy som na to ešte nedozrel.
Prečo sú 90% motivačných kníh vyhodené peniaze som rozpísal v samostatnom článku.
Bolo to jediné obdobie, kedy mi knihy skôr uškodili ako pomohli.
Škodil som si sám, len som o tom nevedel. Niektoré veci v živote sa dajú zhodnotiť až s odstupom času. S odstupom času si spájame súvislosti.
Knihy mi ukázali cestu a ukázali mi aj lekciu. Nestačí ich len čítať a nie je kniha ako kniha. Žiadna cesta v našom živote nie je rovná. Neexistuje priama čiara, ktorá spája štart a cieľ. Cesta je kľukatá a kopcovitá.
Keby som neprečítal desiatky nekvalitných kníh, nikdy by som nedocenil kvalitu. Nevedel by som rozlíšiť snílkovské knihy od tých reálnych.
Knihy mi zmenili život
Dnes môžem zodpovedne prehlásiť, že knihy mi zmenili život.
Vďaka knihám som sa už nesnažil podobať na niekoho iného. Z kúskov iných osobností som začal tvoriť svoju vlastnú osobnosť.
Každou prečítanou knihou som si budoval vlastný úsudok. Vlastný názor a schopnosť rozlíšenia, čo je pre mňa dobré a vhodné a čo nie.
Prečítal som veľa kníh a veľa z nich mi dávalo význam až spätne s odstupom času. Vždy, keď sa po čase vrátim ku knihe, ktorú som už prečítal, v nej objavím niečo nové.
Vždy.
Knihy sa stali mojou studnicou na odpovede. Obracal som sa k ním vždy, keď som potreboval radu a pomoc. Nevedel som, že som introvert. Naučila ma to až kniha Ticho.
Keď som potreboval povzbudiť, pomohli mi knihy ako Sila mentorov od Tima Ferrissa alebo Jemné umenie mať veci v p… od Marka Mansona.
O peniazoch a finančnej gramotnosti som sa nenaučil v škole. Naučil som sa to z kníh od Nassima Taleba, Tonyho Robbinsa a z knihy Bohatý otec, chudobný otec od R. Kiyosakiho.
Môj zmysel života mi pomohla určiť kniha Majstrovstvo.
O motivácii a ľudskom potenciáli ma naučila kniha Can’t hurt me.
O nebezpečenstve vlastného ega a životných hodnotách ma naučil Ryan Holiday.
Vďaka knihám sa zo mňa stal samouk.
Nechal som výšku a učil som sa po svojom. Knihy sú môj najväčší zdroj informácií. Vďaka knihám som pochopil, že učenie je na celý život. Pochopil som, že studňa vedomostí je nekonečná.
Čítaním kníh som si uvedomil, koľko málo viem. Aký som tupec. Človek, ktorý sa prestane učiť po skončení školy jednoducho zabil svoj potenciál.
Hovorí sa, že hlupák sa učí na vlastných chybách. Múdry sa učí na chybách druhých.
O tom sú knihy. Nedajú ti návod. Bez reálnych činov sú ti informácie na nič. Dajú ti však skratky. Dajú ti lekcie. Dajú ti nové myšlienky a odpovede.
Každý úspešný človek číta knihy. Nie je to náhoda. Knihy jednoducho menia život.
Ako si knihy vyberám a ako ich čítam
Do kníh som investoval niekoľko stoviek, možno tisícok eur. Veľa z nich sú braky, na ktoré by som dnes ani nepozrel. Sú však súčasťou mojej cesty. Odkladám si každú knihu, ktorú si kúpim.
Knihy kupujem podľa odporúčaní. Tie mám buď z kníh, ktoré som čítal, alebo z blogov, ktoré čítam. Veľa kníh som si kúpil na základe odporúčaní z podcastov Tima Ferrissa.
Keď ma kniha zaujme, dám si ju do poznámky. V poznámkach mám vždy cca 10-50 kníh. Priebežne ten zoznam aktualizujem a priebežne si knihy kupujem. Niekedy nárazovo viac, niekedy jednu raz za čas.
Nikdy si novú knihu nekupujem po dočítaní starej. Kupujem si ich priebežne, do zásoby. Vždy mám doma aspoň 20 kníh, ktoré som ešte nečítal. Viem, že raz sa k ním dostanem. Po dočítaní knihy si tak môžem vybrať, ktorú začnem ako ďalšiu.
Neviem čítať viac kníh naraz. Je to moja choroba. Keď knihu začnem čítať, musím ju dokončiť a až potom začnem novú.
Čítam vždy s ceruzkou. Podčiarkujem si myšlienky, ktoré ma zaujali. Zahýbam list strany, ak som objavil niečo obzvlášť cenné.
Po prečítaní knihy sa k nej s odstupom času vraciam. Vtedy si prechádzam to, čo som podčiarkol. Tak si informácie lepšie zapamätám.
Mrzí ma, že som nikdy nečítal príbehovky. Akosi ma to minulo. Neodsudzujem ich, práve naopak. Príbehovky sú úžasné a dôležité. Rozvíjajú predstavivosť a slovnú zásobu. Učia, ako povedať príbeh.
No keď idem čítať, vyčleňujem si na čítanie čas. Čím som starší, tým je pre mňa náročnejšie pracovať s časom. Chodím do práce, mám priateľku, chcem sa venovať písaniu, chcem sa venovať životospráve. Všetko zaberá čas a energiu. Preto si na čítanie vyčleňujem čas. Je to pre mňa rovnako dôležité ako písanie.
Radšej siahnem po knihe z kategórie sebarozvoj ako po príbehu. Som chorobný perfekcionista. Milujem príbehovky, ktoré v sebe skrývajú bohaté lekcie. Milujem Alchymistu a Malého Princa.
Avšak 90% kníh, čo čítam, je sebarozvoj.
Cesta je dlhá, možno raz úplne zanevriem na sebarozvojové knihy. Viem, že nikdy nezanevriem na čítanie.