Každý má najprv samé otázky a žiadne odpovede. Tie odpovede nám postupne dáva spoločnosť, okolie, rodina a autority. Väčšina ľudí sa s nimi stotožní a začnú podľa nich žiť.
A potom sú tu takí ako ja, ktorým tie odpovede nestačia. Nie sú pre nás prirodzené, pretože sme iní. Nevieme byť rovnako spoločenskí, otvorení a komunikatívni.
Čo považuje spoločnosť za normálne, pre nás normálne jednoducho nie je. Sami však nevieme prečo. Cítime to tak vo svojom vnútri, no nevieme to odôvodniť.
Vždy som bol iný
Pokiaľ mi pamäť siaha, vždy som bol iný ako ostatní. Už v škôlke som bol to čudné dieťa, ktoré sa s nikým nebavilo. Odmalička mi nikto nerozumel a ja som sa im nečudoval. Nerozumel som si ani sám.
Ľudia na mňa reagovali dvomi spôsobmi. Buď sa mi smiali alebo si ma radšej vôbec nevšímali.
Pritom som nikdy nechcel byť odstrčený. Chcel som niekam patriť a mať kamarátov. Preto som sa postupne naučil predstierať. Pozoroval som, čo robia ostatní a snažil som sa robiť to isté.
Mal som šťastie, lebo sa o mňa po celú základnú školu postarali iní. Vždy som sa ocitol v nejakej partii ľudí a v tichosti sa zviezol s nimi. Navonok som nedával nič najavo. Keď bola pozornosť na mne, robil som to, čo ostatní a v duchu som odpočítaval čas, kedy zo mňa pozornosť znova zmizne.
V každej partii si na mňa po čase zvykli. Brali ma za toho tichého, hanblivého a niekedy hlúpeho. No brali ma ako jedného z nich, aj napriek mojim „chybám“. A ja som bol rád, že aspoň niekam patrím.
Potreboval som niekam patriť.
Doma som už nemal útočisko. Takmer každý deň ma tam čakalo cirkusové predstavenie. V hlavnej roli vystupoval môj alkoholický otec. Robil problémy, odmietal liečbu a odmietal odísť. V jeho cirkuse sme nechcene vystupovali celá rodina. Neznášal som tie pohľady susedov, z ktorých bolo cítiť pohŕdanie a ľútosť zároveň.
Nemal som svoje súkromie a tak som bol stále vonku. Dokonca som už ani nevedel byť sám so sebou. Osamote ma zaplavovali otázky, čo je so mnou zle a prečo som iný. Myslel som si, že som jediný na svete a neveril som, že mi raz niekto porozumie. Nemal som chuť žiť.
Prvýkrát som niekam patril, keď som bol piatak na základnej. Bol som v partii, kde som bol najmladší a dostal som sa do nej vďaka detskej naivite.
Tí chlapci sa každý deň po škole stretávali v parku a ja som tam každý deň bicykloval. Vedel som o nich, poznal som ich mená, no im bola moja existencia ukradnutá.
Zlom nastal až v jeden deň, kedy som bol extra znechutený zo života. Bezcieľne som sa vozil po parku, ani som nesledoval kam idem.
Ako som ich tesne míňal, jeden z nich na mňa zakričal, nech sa mu dám povoziť. Okamžite ma to prebralo. Váhal som, či si robí srandu alebo to myslí naozaj, no napriek tomu som sa otočil a požičal mu bicykel. Sadol som si na lavičku k ostatným a čakal, kým mi ho vráti. Ostatní sa ďalej rozprávali, akoby som tam ani nebol. Fascinovane som ich počúval až som úplne zabudol na bicykel aj na svoje problémy.
Od toho dňa som za nimi chodil každý deň. Každý deň sa stretávali v parku a nech sa potom išlo kamkoľvek, nasledoval som ich. Držal som sa v ich závese a všetko som pozoroval. Pozoroval som, čo robia, počúval, čo rozprávajú a smial sa, keď sa smiali oni.
Nevyháňali ma, no nebrali ma ani za jedného z nich. Nie zo začiatku. Bol som však neúnavný a po čase si ma obľúbili. Možno preto, lebo tiež zistili, že ma môžu využívať. S radosťou som robil to, o čo ma požiadali. Chodieval som im do obchodu. Požičiaval som im peniaze, aj keď mi ich nikdy nevrátili. Snažil som sa im zapáčiť. Vtedy som to nevnímal ako teraz, pretože ma poháňala zvedavosť a úprimná radosť.
Pred spolužiakmi som sa cítil výnimočne, keď som sa ako piatak zdravil s deviatakmi. Po škole som bol každý deň do večera vonku. Niektoré víkendy som bol vonku až do rána. Všetkých nás spájala nefunkčná rodina. Rodičom bolo jedno, kde sú ich deti. Veľakrát ani nevedeli, že nie sú doma.
Chodievali sme na miesta, kde nechodil nikto. Skúmali sme opustené budovy, neďaleký les a všetko, kde hrozilo nejaké nebezpečenstvo. Vždy som mal strach až sa ušami, ale išiel som aj tak. Nechcel som, aby si o mne mysleli, že som slaboch.
Mojim nočným domovom sa stali lavičky na opustenom parkovisku. Presunuli sme sa tam vždy, keď všetko stíchlo až tak, že bolo počuť len cvrčky a zvuk starých nočných lámp.
Domov a školu som neznášal a mysľou som bol stále inde. Preto som sa vždy tešil vonku. Len tam som sa cítil dobre. Po roku som sa však prvýkrát naučil, že nič netrvá večne. Všetci odišli na strednú a táto partia sa rozpadla. Ja som znova ostal sám.
Kým by som sa dostal na strednú aj ja, oni by ju už skončili. Moje dni boli naplnené prázdnotou a pomaly sa prelínali do týždňov. Tých týždňov našťastie nebolo až tak veľa.
V šiestom ročníku som si začal rozumieť s novým spolusediacim a s ďalšími dvomi spolužiakmi, ktorí sedeli v lavici za nami. Vytvorili sme novú partiu. Všetci sme boli tak trocha čudáci, aj keď ja som bol znova najčudnejší. Bol som najtichší. Každý z nás okúsil šikanu a výsmech a to nás spájalo. Spájali nás tiež hry. To bolo to jediné, o čom sme sa vkuse rozprávali.
Držali sme spolu a ja som znova cítil, že niekam patrím. Celú základnú školu ma potiahli. S ostatnými spolužiakmi som sa nevedel baviť, tak som sa viezol v ich tieni.
Veľakrát som mal pocit, že som na nich odkázaný a preto ma pravidelne zaplavovali výčitky. Pripadal som si ako taká kotva.
S prechodom na strednú sa naplnili moje najhoršie sny. Každý z nás odišiel na inú školu a ja som ostal sám, v neznámej škole, s neznámymi spolužiakmi. Možno to bola príležitosť začať odznova, ale ja som ju zahodil. Fungoval som podľa starých vzorcov.
Od prvého dňa som bol utiahnutý a s nikým som sa veľmi nebavil. Cítil som na sebe tie pohľady nepochopenia. Deň po dni sa v triede formovali skupinky a mne sa v žiadnej neušlo miesto.
Nie žeby ma odstrkovali, ja som sa odstrkoval sám. Nevedel som zapadnúť lebo som nevedel, kto vlastne som.
Skoro celý prvý ročník som chodil poza školu. Mal som svoju rutinu. Do 10:00 som sa zdržiaval v parku, potom som sa na hodinu či dve zašil do nejakej kaviarne. A nakoniec som sledoval tréningy hokejistov na štadióne, prípadne som sa len tak prechádzal po okolí.
Neučil som sa a moje známky sa zhoršili o 2-3 stupne oproti základnej škole. Doma mi navrhovali návštevu psychológa, ale všetko som odmietal. Každou zlou skúsenosťou som sa len viac uzatváral do seba.
V druhom ročníku ma už všetci navonok poznali a tak si na mňa zvykli.
Už som síce nemal kŕče v bruchu pred každou cestou do školy. Ale stále som bol zo seba nešťastný. Mojim útočiskom bola hra Runescape, filmy a knihy, ktoré som začal čítať čoraz častejšie. Každú sekundu voľného času som utekal z reality.
Postupne som spal menej a menej, len aby som mohol tráviť čas po svojom. Do neskorej noci som hrával hru alebo som pri malej lampe čítal knihu. Príchod nového školského dňa som odkladal tak, ako sa len dalo.
Nečudujem sa, že mi stále vraveli: „trochu života do toho umierania“. Možno som fakt vyzeral ako zombie.
Zlom v mojom chaose nastal vtedy, keď som narazil na knihu o introvertoch s názvom Ticho. Zaujala ma svojim opisom a recenziami, tak som ju hneď kúpil. A čítal som ju s otvorenými ústami.
Doposiaľ som netušil, kto je introvert. Tak ako si to myslí veľa ľudí, aj ja som si myslel, že je to nejaká forma diagnózy ako autizmus. Ani vo sne by mi nenapadlo, že slovo introvert mi zmení život. Jedno slovo, rozumne vysvetlené a podložené faktami, nie tak, ako ho interpretuje spoločnosť.
Každou prečítanou stranou sa mi vypĺňali otázky, ktoré ma prenasledovali od detstva. Cítil som nesmiernu úľavu. Prvýkrát som v živote uveril, že som v poriadku a že so mnou nie je nič zlé. Prvýkrát som uveril, že v tomto svete mám svoje miesto. Potreboval som sa len nájsť. A našiel som sa.
Som introvert.