Obmedzenia kvôli pandémii boli pre introvertov raj. Konečne sme nemuseli nikam chodiť. Nemuseli sme sa s nikým baviť.
Aspoň to si o nás mysleli.
Pravda je to len z polovice. Nikde totiž nechodili ani ostatní. Všetci boli doma. Zrazu sme nemali možnosť uniknúť z hlučného sveta. Nemali sme kam.
Milovali sme byť doma, keď boli všetci vonku. Mali sme svoje útočisko, kde sme si dobíjali energiu vyčerpaní zo socializácie. Teraz nám chýbalo súkromie.
Niektorí introverti mali opačný problém a boli až príliš dlho bez kontaktu s ľuďmi. Po určitom čase chýba aj introvertom dávka socializácie, hoci milujeme samotu.
Preto bola táto situácia pre každého introverta iná. Niekto si ju užíval, niekto trpel a niekto len čakal, kedy sa všetko vráti k starému.
V každom prípade sme mohli z pandémie vyťažiť maximum. Máme na to predpoklad, v ktorom sme najlepší. Je to schopnosť vnímania a uvedomovania si súvislostí.
Vnímame všetko, čo sa okolo nás deje a hlavne, vnímame samých seba.
Vždy tak môžeme zmeniť náš prístup, hoci nemôžeme zmeniť vonkajšie okolnosti.
Nezabúdajme, že život sa nezastavil
Časť ľudí akoby prestala žiť, lebo sa im zmenili podmienky. Stále čakali, že bude všetko ako predtým. V živote však neexistuje tlačidlo stop. Život sa nezastaví len preto, že sa nám niečo nepáči.
Či už sa všetko vráti do starých koľají alebo nie, čakanie je v oboch prípadoch zabíjanie času. A nezabúdajme, že ho máme každým dňom menej, nie viac.
Osobne si myslím, že normálnosť nie je nič dobré alebo zlé a ani to, na čo sme zvyknutí. Normálnosť je jednoducho všetko. Je to život, ktorý sa deje bez ohľadu na nás. Neovplyvníme ho. My len všetkému dávame nálepku a význam.
Keď je vonku slnečno a teplo, je to pre nás normálne, lebo sa nám to páči. Keď fúka mrazivý vietor, je to nenormálne, lebo nám je zima. V oboch prípadoch je to len počasie, súčasť prírody.
Keby sme žili presne tak ako teraz ešte ďalších 20 rokov, bolo by to pre nás normálne. Zvykli by sme si na to a zabudli na minulosť. Milujeme, keď je všetko „staré a známe“.
Náš tisícky rokov vkorenený inštinkt prežitia nemá rád zmeny. Radikálne zmeny v nás dokonca prebúdzajú obrannú reakciu – útok, stuhnutie, útek.
Ako však povedal Herakleitos:
Jediná konštanta v živote je zmena.
A život nie je len o dobrých časoch. Nezabúdajme na históriu, ľudstvo zažilo vojny, choroby, hladomor, krízy.
Zlé časy patria k životu a vystriedajú tie dobré vždy, či už skôr alebo neskôr. Nie je to žiadne prekvapenie. Jediné prekvapenie je to, že sme stále prekvapení, keď prídu.
V poslednej dobe sme sa mali dobre a zvykli sme si na to. Zabudli sme na túto druhú stranu mince.
Naša súčasná situácia nie je o nič horšia s akou sa ľudia stretli v minulosti. Pred storočím, tesne po prvej svetovej vojne ľudstvo zasiahla doposiaľ najväčšia pandémia, tzv. španielska chrípka. Zomrel na ňu približne každý 4. človek z vtedajšej populácie.
Preto každému, kto má strach, odporúčam zaujímať sa o históriu. Čítaj staré knihy. Dajú ti perspektívu vďaka ktorej pochopíš, že nič nie je nové a nič nie je také zlé, aby nemohlo byť horšie.
Čakanie je len o prežívaní zo dňa na deň. Prispôsobiť sa znamená plnohodnotne žiť bez ohľadu na okolnosti. Funguje to všade, vo zvieracej ríši, v podnikaní. Čím skôr sa prispôsobíš situácii, tým lepšie. Kto sa neprispôsobuje, umiera.
Ako vyťažiť z pandémie maximum
Na všetko existuje milión rád, ale človek nie je robot. Nedajú sa aplikovať všetky.
Deň typu – „vstaň skoro, medituj, cvič, zdravo sa stravuj, pracuj efektívne a produktívne, venuj sa svojmu hobby, venuj sa rodine, venuj sa sebe, spi 8 hodín atď.“ je reálny možno vo filme.
Ľudia takto nedokážu fungovať dlhodobo. Nedá sa robiť všetko. Nemáme na to jednoducho čas ani energiu. Preto si uvedomujem, aké dôležité je pozorovanie samého seba, aby som dokázal rozlíšiť, čo v danom období života chcem a potrebujem.
Udržateľne zvládneme aplikovať len zopár rád. Len zopár návykov a rutín.
Kľúč teda nie je donekonečna pridávať, ale odoberať. Odoberaj až dovtedy, pokiaľ už nemáš čo odobrať, pretože zostanú len dôležité veci. Až potom môžeš aplikovať nové rady.
Nezabúdaj však na to, že keď niečo do života pridáš, musíš sa aj niečoho zbaviť. Znova, nie sme roboti.
Sám s týmto problémom bojujem roky. Vždy som chcel robiť všetko a vždy som dopadol rovnako. Buď som bol zdeptaný, vyhorený alebo som nakoniec nerobil nič a odkladal všetko na neskôr.
Mám pre teba len 2 rady. Sú to 2 veci, ktoré som aplikoval, keď sme sa ocitli v pandémii. Mimo nich fungujem rovnako ako pred pandémiou, lebo sa nechcem ovplyvňovať vonkajšími okolnosťami.
Jedna rada mi pomáha udržiavať mozog v prevádzke. Pomáha mi v produktivite a v tvorbe, aj keď sa mi nechce alebo keď narážam na stenu odporu. Druhá mi pripomína, že som nažive a dodáva mi pozitívnu energiu.
Prvoradé veci ako prvé
Možno vyspávaš do obeda, nič sa ti nechce a dni sa ti len prelínajú jeden do druhého. Možno máš toho veľa a nevieš čo skôr. V každom prípade odporúčam rovnakú vec.
Snaž sa vstávať v rovnaký čas a to každý deň. Vstávaj skoro. Napr. ja som vstával každý deň o 7 aj keď som mal home office. Nevstával som kvôli práci, ale kvôli sebe.
Ak ti to vyhovuje, pokojne vstávaj aj o 10, no vstávaj takto každý deň. Potom nasleduje rada z knihy 7 návykov skutočne efektívnych ľudí a to je prvoradé veci ako prvé (first things first). Podobný princíp opisuje aj Brian Tracy v knihe Najprv zjedzte žabu.
Ráno sa prioritne venuj tomu, čo je v daný deň pre teba najdôležitejšie. Aj keď máš kopec úloh a povinností, najdôležitejšia je vždy len jedna. Nevenuj sa mailom a čítaniu správ, keď ťa čaká napr. tvorba prezentácie.
Po zobudení máš najviac energie a čerstvý mozog, preto to urobíš najlepšie a najrýchlejšie. Či už je to 10 minútová záležitosť alebo úloha na pár hodín, ako prvé sa venuj jej.
Takto vyhráš deň, hoci už po zvyšok dňa neurobíš nič produktívne. Produktivita je o kvalite, nie o kvantite.
Ľudia si zamieňajú produktivitu so zaneprázdnenosťou. Koľko dní v práci či v škole si sa venoval drobnostiam, no v konečnom dôsledku si neurobil nič dôležité? Nepohol si sa ani o krok dopredu.
Zaneprázdnení môžeme byť aj celý deň. Produktívni len pár hodín. A ako plynú hodiny z dňa, naša energia klesá spolu s nimi. Keď neurobíš dôležitú vec ako prvú, neurobíš ju vôbec. Prípadne ju urobíš nekvalitne alebo ti to zaberie podstatne viac času kvôli únave.
Spomaľ a precíť, že si nažive
Adolf Merckle bol svojho času jeden z najbohatších Nemcov. Hodnota jeho majetku bola 13 miliárd dolárov. V roku 2008 mu nevyšla špekulatívna investícia a jeho hodnota sa prepadla na 9 miliárd dolárov. Adolf Merckle skočil pod vlak a zabil sa.
Stratil 4 miliardy, ale stále mu zostalo 9. Je to toľko peňazí, že by ich neutratil ani za 100 životov. Napriek tomu nevidel inú cestu. Prečo je toľko milionárov nešťastných?
Pretože chcú stále viac. Dosiahnu svoj cieľ a hneď v tom momente si dajú ďalší, väčší. Rovnako aj niektorí športovci. Ich jediný cieľ je zlato. Keď sa im ho podarí získať, chcú ďalšie a ďalšie. Nezastavia sa a neocenia to, čo už majú.
Žijeme tu a teraz, no koľko ľudí žije naozaj v prítomnosti? Telom áno, ale mysľou sme v minulosti alebo v budúcnosti. Buď sa za niečim naháňame alebo nás niečo drží v minulosti.
Žiť prítomným okamihom dokáže len hŕstka z nás. Je to vec vysokého uvedomenia a neustáleho pracovania na sebe.
Existuje však aj cesta medzi. Nemusíme sa snažiť žiť stále prítomnosťou. Nemyslím si, že je to cesta pre každého. Mali by sme sa ale každý deň aspoň na pár minút zastaviť a precítiť, že sme nažive. Uvedomiť si všetko to, čo považujeme za samozrejmosť.
Keď sa zastavíš, otvoríš si priestor na uvedomenie, čo je v živote dôležité a čo nie.
Moja rada, spoj sa s niečim vyšším než sme my. Môže to byť viera, môže to byť príroda, môže to byť stav flow.
Ja osobne obdivujem surfistov a ľudí, ktorí sa venujú extrémnym športom. Napr. zanietení surfisti žijú len pre ten krátky okamih spojenia, keď letia na vlnách. Zažívajú vtedy pocit slobody a života, aký si bežní ľudia ani nedokážu predstaviť.
Na túto tému ti odporúčam podcast Joe Rogana so surférom Laird Hamilton alebo Kelly Slater.
Nemáme síce oceán, ale máme hory, lesy a jazerá. Preto vždy keď môžem, idem k jazeru. Niekedy len tak hodinu sedím a pozerám na hladinu. Som v prítomnosti, počúvam zvuk vody, vtákov, hmyzu.
Milujem tiež stav prúdenia tzv. flow. Vtedy sa cítim najviac nažive. Keď sa otužujem, keď čítam dobrú knihu, keď sa mi slová píšu samé.