Niekedy premýšľam, či je niečo zlé so mnou alebo s ostatnými ľuďmi. Prečo sú niektorí ľudia tzv. bez hanby a je im maximálne jedno, čo si o nich myslia ostatní. Majú veľké sebavedomie a neboja sa byť stredobodom pozornosti. Pre svoju pravdu sú ochotní vyvolať konflikt.

A potom som tu ja a mnohí introverti.

Trápime sa nad tým, čo si o nás myslia ostatní. Aj keď to nedáme najavo, vnútri cítime neistotu. Predstavujeme si najhoršie možné scenáre. Premýšľame, či sme spravili niečo zle, či zle vyzeráme alebo či sa strápňujeme.

Často nám chýba zdravé sebavedomie a preto sa podhodnocujeme. Ostatným ľuďom pripisujeme vyššiu hodnotu ako sami sebe.

Niekedy sa cítim ako malá myš, ktorá žije v dome plnom mačiek. Mám pocit, že som korisť obklopená predátormi a tak sa skrývam a krčím, aby ma vôbec nevideli.

Keď ideme s priateľkou na piknik, neviem sa uvoľniť. Cítim sa nesvoj a stále pozerám po ostatných. Zisťujem, kde sú ľudia a či nás sledujú. Keď sa pri mne niekto zasmeje hneď si myslím, že sa smeje zo mňa.

V kaviarni sa neviem s kamarátom porozprávať bez toho, aby som cítil dostatočné súkromie. Keď niekto sedí pri vedľajšom stole tak sa trápim, či ma počuje a čo si o mne myslí.

V menšej miere za to môže naša introvertnosť.

Mozog introvertov je aktívnejší ako mozog extrovertov tým, že za sekundu spracováva viac informácií.

Navyše sme všímaví a často nad všetkým nadmerne premýšľame. Ľahko to teda vyústi do štádia, kedy sa začneme trápiť nad tým, čo si o nás myslia ostatní.

V tej väčšej miere si za to však môžeme sami. Je extrém byť úplne bez hanby a rovnako tak je extrém sa neustále trápiť nad tým, čo si myslia ostatní.

Zdravá cesta je niekde v strede.

Každého človeka zaujíma len jeho vlastný život

Raz som sa na verejnosti pošmykol na schodisku a zletel ním dole. Videlo to asi 20 ľudí, ktorí kráčali okolo. V hlave som si ten pád opakoval asi tisíc krát a trápilo ma, čo si o tom museli myslieť ostatní.

No fakt je, že som to mal v hlave len ja.

Ľudia sa možno zasmiali a možno na to mysleli ešte 5 minút po tom, čo sa to stalo. Potom na to určite takmer všetci zabudli.

Ľudí zaujíma ich vlastný život, nie život ostatných. Každý má vlastné starosti a problémy, ktorým venuje svoju pozornosť.

Všetci to poznáme na vlastnej koži. V hlave si nepripomíname trapasy ostatných ľudí, ktorých sme boli svedkami. Nepremýšľame ďalej nad tým, čo sme si o niekom v určitej situácii mysleli.

Daná situácia, moment, chvíľa skončí a my ideme ďalej. Na všetko v krátkom čase zabúdame.

No keď sa stane trapas nám, máme ho v hlave stále, pretože sa nás týka. Keď sa nás niečo týka, sme zaujatí a preto máme na vec skreslený pohľad. Nepozeráme na to z väčšej perspektívy.

No znova, každého zaujíma len jeho vlastný život.

Z logického hľadiska, prečo sa vôbec trápiť nad tým, čo si myslia ostatní? Sú to ľudia, na ktorých názore nám v živote záleží? Sú to ľudia, ktorých potrebujeme v živote?

Väčšinou ide o cudzích ľudí, ktorí nás dobre nepoznajú.

Keď nám viac záleží na názore ostatných, ako na vlastnom názore, strácame svoju identitu. Kontrolu nad našou mysľou tak dávame do rúk ostatných.

Pritom nám veľakrát stačí len pohľad a mimika tváre. Aj keď nám druhá osoba nič nepovie, sami sa presvedčíme o tom, že nad nami premýšľa a súdi nás.

Ľudia však nevedia čítať myšlienky…

Trpíme viac v našej predstavivosti, ako v realite.

Seneca

Empatia je v živote dôležitá, no všetko má svoje medze. Nedá sa vyhovieť každému. Dokonca aj Pápež má svojich odporcov.

Názor niekoho cudzieho je len jeho názor, ktorý nemusíme prijať. Netrápme sa nad tým, čo nevieme ovplyvniť. Bude nám záležať na tom, čo si myslia ostatní aj o deň, týždeň, rok?

Cudzí ľudia na nás zabudnú do 5 minút, tak ani my by sme ich nemali držať v hlave dlhšie.

Len my žijeme náš život a len my o ňom rozhodujeme. My rozhodujeme o tom, čo si vpúšťame do hlavy. Nedávajme kormidlo do rúk iných.

Introverti potrebujú pracovať na svojom sebavedomí

Najčastejší dôvod, prečo introvertov trápi to, čo si o nich myslia ostatní je nízke sebavedomie. Je to aj môj prípad. S mojim nízkym sebavedomím bojujem roky a veľa mojich problémov vychádza práve z neho.

Vysoké sebavedomie je u človeka vidieť na prvý pohľad, no žiaľ aj nízke. Ľudia si skôr všimnú osobu, ktorá je v kŕči a nie je sama sebou, ako osobu, ktorá pôsobí vyrovnane.

Našou pravdou je vždy to, čomu veríme. A keď verím, že sa strápnim a budú sa mi smiať, zrejme sa mi to aj stane. Je to irónia, no čím viac sa snažíme byť dokonalí a nestrápniť sa, tým menej nám to ide.

Sme na seba prísni a skôr sa za niečo potrestáme, ako pochválime. Perfekcionizmus je slabina, ktorá potláča naše sebavedomie. Každý je len človek, nikdy nebudeme dokonalí.

Introverti sa potrebujú naučiť byť v pohode sami sebou. To dokážeme len tak, že budeme pracovať na svojom sebavedomí.

Mne v tom najviac pomáha koncept Jar of Cookies od Davida Gogginsa.

Vezmi si nejakú prázdnu nádobu na sušienky. Táto nádoba bude fungovať ako úložný box pre všetky tvoje úspechy a prekonané zlyhania.

Nastrihaj si papier na malé kúsky a na každý kúsok napíš jednu vec, za ktorú si na seba hrdý/á. Vypíš si každý jeden úspech v živote, na ktorý si spomínaš. Každú ťažkú situáciu, ktorú si prekonal/a.

Napr. prijali ťa na vysokú školu? Napíš to na papier a hoď to tam. Prvýkrát som zabehol 5 km? Napíš to a hoď to tam. Spravil si dobrý skutok? Absolvoval ťažký rozhovor? Zapisuj si všetko, za čo sa môžeš pochváliť.

Jar of Cookies má dve výhody.

Pravidelným prispievaním do tejto nádoby si merateľne buduješ sebavedomie. Nebuduješ si ho umelo, ale reálnymi vecami, na ktorých môžeš stavať.

Druhá výhoda je to, že nádoba ti pomáha nielen budovať sebavedomie, ale ti ho aj pripomenie. Keď sa budeš cítiť zle, prejdi si jej obsah. Pripomenieš si, čo všetko si už dokázal/a a prekonal/a.

Určite toho nie je málo, tak prečo sa ďalej podceňovať?