Ráno odpájam nabíjačku a vyrážam do práce. V uliciach stretávam desiatky ľudí, ktorí sa tiež ponáhľajú. Spolu stojíme v kolóne. Spolu prekrúcame očami a rozčuľujeme sa nad utekajúcim časom. V práci si hneď po príchode urobím kávu, odlomím plátok čokolády a sadám k počítaču. Je to môj najproduktívnejší čas a chcem ho využiť na svoje povinnosti.
V ideálny deň. Inokedy ma ráno pri pozdrave aspoň jeden z kolegov zastaví na rozhovor. Do toho ma niekto iný poprosí o pomoc. Ráno tak strávim s kolegami a nie pri svojej práci. V tom si spomeniem na poradu, kde už meškám. Je čas obeda a kolegovia ma volajú, nech sa k ním pridám. Dobre, súhlasím. Po obede sa to ustáli a ja konečne začínam s niečím produktívnym. Aspoň sa snažím, pretože už pri tom narážam na dno svojej energie. Odbieha mi sústredenie a mozog mi pracuje pomalšie. Popresúvam čo sa dá a vybavím len operatívu. Odchádzam z práce a znova stretávam známe tváre z rannej špičky.
Predtým, než dorazím domov sa zastavím v potravinách. Je večer. Doma len zložím veci a utekám cvičiť. Niektoré dni je posilňovňa prázdna a niektoré dni ľutujem, že som sa neotočil už pri vstupe. Vtedy sa nesústredím na cvičenie, ale znova, na ľudí. Čakám, kedy sa uvoľní stroj a cítim na sebe pohľady ostatných, ak čakajú za mnou.
Na konci dňa som konečne doma, no moja energia je na dne. Zapájam nabíjačku, lebo som konečne osamote.
Prečo introvert miluje samotu?
Na začiatok, introvert miluje samotu, ale nie osamelosť. Sú to 2 rozdielne veci. Samota je stav. Osamelosť je pocit. Samota je dobrovoľná. Osamelosť nie.
Tak prečo milujeme samotu? Lebo socializácia vyčerpáva každého introverta. Intenzita je u každého individuálna, ale na konci je výsledok rovnaký. Skôr či neskôr dôjdeme do bodu, kedy narazíme na dno a vtedy sa tzv. vypneme. Vtedy už cítime únavu a frustráciu z ľudí okolo nás. Potom fungujeme len na núdzovom režime a nerozprávame ani nekonáme viac, než je nutné. Naše sústredenie sa postupne otupuje a rovnako aj schopnosť premýšľania a robenia rozhodnutí.
Dôvod je ten, že náš tok energie nie je stavaný na čerpanie energie zo spoločnosti ľudí. Existujú výnimky, ale tých je málo. Tie tvoria naši úplne najbližší ľudia, naše lásky a spriaznené duše. Pri nich dokážeme fungovať takmer bez straty energie. Je možné, že nás dokonca nabíjajú energiou.
No pri väčšine socializácie nám z energie iba ubúda. Máme jej obmedzené množstvo. Zásadný vplyv na intenzitu čerpania z našich zásob energie majú externé stimuly. To je všetko vonkajšie, na čo reaguje naša nervová sústava. Prostredie, hluk, ľudia a to, čo zamestnáva našu pozornosť. Všeobecne platí, že čím je stimulov viac alebo čím sú intenzívnejšie, tým skôr vyničia naše zásoby energie.
Pri externých stimuloch je náš tok energie z väčšej miery jednostranný. Minieme jej viac, než sa nám vráti späť. Logicky tak vždy po istom čase narazíme na limit. Vonkajšie stimuly nás jednoducho neodmeňujú tak ako extrovertov. U nich je tok energie opačný. Viac externých stimulov im dodá viac energie.
Nás introvertov odmeňujú vnútorné stimuly, z ktorých čerpáme energiu. Sú to tie, ktoré nás držia v kontakte so samým sebou. Premýšľanie, reflektovanie, fantazírovanie, tvorenie. Preto milujeme samotu. Iba samota nám umožní spojiť sa s našimi vnútornými stimulmi, lebo eliminuje všetky vonkajšie.
V samote konečne vyhrá pokoj a ticho, kde najrýchlejšie načerpáme novú energiu. Preto je samota pre introverta nie len voľba, ale aj potreba.
Samozrejme v zdravej miere.
K samote nás nabáda aj droga dnešnej doby dopamín
Introvertom dnes zásadne uberá energiu ešte jeden stimul a to je dopamín.
V dnešnej dobe ho vyvoláva takmer všetko. Zaplaví nám mozog pri scrollovaní sociálnych sietí, pri jedení skladkostí, pri ohováraní, pri ďalšej časti seriálu, pri sexe. Samotná túžba po okamžitom uspokojení generuje ešte viac dopamínu. Viac motivácie potom prinesie viac odmeny a dookola.
Introvert je na účinok dopamínu citlivejší ako extrovert. Naša nervová sústava je senzitívnejšia na všetky podnety a vnemy, preto nám ho stačí menej. Keď nás dopamín presýti, tak nás už nemotivuje, ale vyčerpáva. Vyvoláva v nás nadmernú stimuláciu.
To je ďalší dôvod, prečo potrebujeme samotu.
Samotu podporuje naša aktivita acetylcholínu
Aj acetylcholín je látka dobrého pocitu, ktorá nás motivuje, no tentokrát k vnútornej odmene. Je viazaná najmä na našu dlhodobú pamäť, vnímanie, koncentráciu a bdelosť. Odmeňuje nás dobrým pocitom, keď robíme kľudové aktivity. Keď sme v kontakte so samým sebou. Keď premýšľame, učíme sa, tvoríme, čítame, hráme hry, oddychujeme.
Mozog introvertov je prispôsobenejší na tento druh odmeny. Na druhu stranu extroverti sú na účinok acetylcholínu citlivejší než my. Stačí im menej, pretože viac v nich vyvolá nadmernú stimuláciu, čo vedie k nude a únave.
Samota je normálna
Takže na samote nie je nič zlé. Je to prirodzená potreba každého introverta. Dokonca je to potreba každého človeka, pretože človek nie je len spoločenský tvor, ale aj samotársky tvor. Introvert ju len potrebuje trochu viac.
A byť osamote nutne neznamená byť sám. Znamená to byť bez všetkých externých stimulov. Osamote sa teda dá byť aj vo dvojici, keď ide o partnera alebo niekoho blízkeho. Keď si navzájom dôverujete a nevadí vám zdieľanie spoločného priestoru, aj keď sa každý venuje sebe.