Nič nie je odbočka, všetko je cesta

Sebarozvoj

Po mesiacoch práce konečne sadáš do auta a vyrážaš na dvojtýždňovú dovolenku. Všetko je vybavené, veci zbalené a cesta ide podľa plánov. Hodinu pred cieľom ťa ale zastaví zátarasa. Hlavná cesta je uzavretá a podľa cedule sa musíš vrátiť na odbočku a prejsť niekoľko hodinovou okľukou.

Tak jazdíš úzkymi cestami medzi lesmi, lúkami a dedinami, kde nevieš, čo je za ďalšou zákrutou. Strácaš signál a niekde uprostred zistíš, že ideš zlým smerom. Nastupujú nervy. Už si mal byť dávno ubytovaný, po večeri a oddychovať v teplom bazéne. Nič nejde podľa plánov a ty nadávaš, ako ti celá odbočka zničila deň a možno aj celú dovolenku.

Neznášame akékoľvek odbočky, pretože tie narúšajú naše očakávania.

V mysli sme nastavení na naše plány, predstavy a hlavne pohodlie. To sú naše ciele a pozeráme na nich priamočiaro. Nezohľadňujeme žiadne odbočky, lebo si ich vôbec nepripúšťame. Až kým nejaká nepríde. Vtedy si uvedomíme, že je niečo nesprávne.

Každá odbočka nám vytvorí ilúziu, že toto by sa nemalo diať. Pripomenie nám, že toto nie je náš život a preto sa k nemu musíme rýchlo vrátiť.

Zabúdame ale na to, že všetko je život. Aj odbočky, aj nečakané situácie a zlé časy. Všetko je jedna cesta.

Prečo je všetko cesta?

Ak by sme žili len vtedy, kedy je všetko dobré a pohodlné, koľko rokov by sme premrhali? Polovicu života? Zrkadlo nám ukázala pandémia, vojna na východe a finančná kríza. Život sa nezastavil. Zastavil sa len tým, ktorí sa rozhodli čakať na dobré časy. Tie raz prídu, ale premrhaný čas sa už nikdy nevráti.

V dobrých časoch žijeme pohodlne a rýchlo si na to zvykneme. Komfort sa stane našim štandardom. Vtedy nás netrápia vážne problémy, ale len maličkosti.

No keď toto obdobie vystriedajú zlé časy, vnímame ich ako niečo, čo odbočilo od nášho ideálneho života. Maličkosti, ktoré sme riešili v dobrých časoch už ani nestoja za zmienku. Teraz nás trápia vážne problémy a my chceme, aby sa to dobré vrátilo späť. Myslíme len na to, kedy to celé skončí.

No potreba chcieť, aby boli veci také, ako si ich predstavujeme, nám bráni užívať si ich také, aké naozaj sú. Bráni nám v nich vidieť to dobré.

A na všetkom sa dá nájsť niečo dobré. Vždy rozhoduje len náš pohľad na vec a najmä náš prístup. Či odmietneme všetko nové a neznáme, lebo chceme ostať na jednom mieste, alebo sa tomu otvoríme a posunieme sa ďalej.

Zmenou možno niečo stratíme, ale tiež niečo nové a možno ešte lepšie získame. S odstupom času sa aj tak vždy odhalí viac, než v danej chvíli vidíme. Až potom si spojíme súvislosti a pochopíme to.

Na dobré, ale aj zlé časy pozeráme jednotlivo, no pritom by sme ich mali vidieť ako celok. Všetko je predsa život a takto je to v perfektnej rovnováhe.

Bez zlých časov by sme si nikdy nevážili dobré časy. Práve zlé časy nás najviac učia a posúvajú vpred. Mali by sme ich brať ako normálnu súčasť života, pretože sú v našom živote nevyhnutné. A prídu vždy, bez ohľadu na to, či sa nám to páči alebo nie. Tak s nimi nebojujme, ale prijmime ich.

Predstav si dieťa, ktoré je s rodičmi v zoo. Sú na odchode a dieťa sa rozplače, lebo nechce opustiť rozkošných somárikov. Rodičia ho začnú utešovať, že sa ešte vrátia, že ich nakŕmia aj ostatní ľudia. Tým dávajú dieťaťu pocítiť, že to, čo sa deje, by sa nemalo diať. A tak dieťa plače ešte viac, lebo to v ňom vyvolá odpor.

Možno by bolo lepšie, keby mu vysvetlili, že to, čo cíti je normálne a cítia to tak všetci, keď sa musia rozlúčiť. Keby ho ubezpečili, že po pár hodinách bude všetko dobré. Ak by dieťa pochopilo, že je to normálne, tak sa s tým v kľude zmieri.

Ja som mal tento rok v dočaske mačku. Jednu a potom aj druhú a tretiu. Na 3 mesiace a poslednú až na pol roka. Každá bola u nás od mačiatka a rýchlo si zvykla.

Získal som si ich dôveru a vybudoval som si k ním citovú väzbu. Boli to radostné a vďačné mesiace, no vždy prišiel čas, kedy museli odísť. Rád by som si ich adoptoval, ale nemám vlastný byt.

Zakaždým mi bolo smutno a bál som sa, či budú v dobrých rukách. Ostalo mi len pripomenúť si, že som urobil všetko, čo som mohol. Pomohol som ako som vedel a na čas, aký som vedel. Musel som si pripomenúť, že to jednoducho patrí k životu.

Stoicizmus je cesta k vyrovnanému životu

Už niekoľko rokov sa utvrdzujem v tom, že stoicizmus je pre mňa kľúčom k vyrovnanému životu. Dodáva mi nadhľad a učí ma rozoznávať, čo viem kontrolovať a čo nie. Pomáha mi najmä v zlých a ťažkých časoch.

Pravidelne si pripomínam 3 výroky:

1. Memento mori – pripomínaj si svoju smrteľnosť, lebo raz zomrieš.

2. Amor fati – zmier sa s osudom. Vždy sa seba spýtaj, či to vieš ovplyvniť. Áno? Fajn, máš to v rukách. Nie? Fajn, pusti to z hlavy. Aj keď nezmeníš vonkajšie okolnosti, vždy ovplyvníš svoj postoj.

3. A do tretice, premeditatio malorum – čo najhoršie sa môže stať? Tu využívam jednoduché cvičenie od Tima Ferrisa:

Najprv definuj svoj strach. Čo ťa desí? Čoho sa bojíš?

Potom sa zamysli nad tým, čo môžeš spraviť pre to, aby sa to nestalo. Alebo ešte jednoduchšie, čo môžeš spraviť, aby si znížil/a pravdepodobnosť, že sa tvoj strach naplní.

Na záver si predstav, čo urobíš, ak by sa to predsa len stalo. Kto by ti pomohol? Polož si otázku, či sa to už niekomu niekedy stalo. Zažil už niekto to, čoho sa bojíš? Je viac než isté, že áno. Žiaden problém ani strach nie je unikátny. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí to už zažili a od ktorých sa môžeš učiť.

Veľakrát stačí, že sa len takto krátko v troch bodoch zamyslíš nad svojich strachom a zrazu sa zmenší. Väčšinou sa aj tak nič z toho nikdy nestane. Vždy trpíme viac v predstavivosti než v realite.

Tak ak sa ocitneš v pomyselnej odbočke, pripomeň si, že aj toto je život.

Vtedy si polož otázku, aká je cena za nečinnosť. Keď budeš len čakať, kým sa ti život vráti na tvoju pohodlnú cestu. Zhodnoť čo riskuješ, keď sa nepohneš ďalej a ostaneš tam, kde si. Čo je horšie?

Ľahké rozhodnutia, ťažký život. Ťažké rozhodnutia, ľahký život – Jerzy Gregorek

 

0 Comments

Submit a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Share This