O introvertoch koluje množstvo názorov a presvedčení. Žiaľ, veľká časť z nich sú nepravdivé mýty. Vychádzajú z nevedomosti, ale tiež z mylných informácií, čo je ešte horšie.
Mýty živia aj niektorí introverti, keď svoju introvertnosť skrývajú. Myslia si, že je s nimi niečo zlé, tak sa pretvarujú, aby splynuli s davom.
1. Byť ticho neznamená byť hlúpy alebo hanblivý
Ticho nám nevadí, pretože je pre nás prirodzené. Sme introspektívni. Keď sme navonok ticho, neznamená to, že je aj naša myseľ ticho. Všetko si všímame a o všetkom premýšľame.
Autorka Susan Cain vo svojej knihe Ticho uvádza zaujímavú štatistiku. Introverti majú podľa mnohých štúdií v priemere vyššie IQ ako extroverti. Byť ticho neznamená byť hlúpy.
Sme ticho, keď nemáme čo povedať k veci. Neznášame prázdne reči. Kým niečo z úst vypustíme, musíme si to premyslieť. Sme opakom ľudí, ktorí najprv otvoria ústa a až potom rozmýšľajú.
Často sme ticho aj v rozhovore s energicky dominantným človekom. Je pre nás vyčerpávajúce takú osobu prehlušiť.
Nevieme sa ľuďom len tak otvoriť. Musíme si s nimi vybudovať určité spojenie alebo vzťah.
No keď ide o tému, ku ktorej máme čo povedať a najmä osobou, ktorú poznáme, nevieme stíchnuť.
Introverti vedia byť zhovorčiví, máme svoje názory a myšlienky, no nepodelíme sa s nimi len tak hocikomu. Keď sa uvoľníme, tak sme odrazu úplne iným človekom.
Byť ticho neznamená ani hanblivosť. Hanblivosť je strach z negatívneho hodnotenia. Introvertnosť je preferovanie menšieho počtu vonkajších stimulov, pretože ich vnímame intenzívnejšie.
Ľudia si to mýlia, pretože za hlavné vnímanie hanblivosti považujú ticho. Môžeme byť ticho a pritom byť úplne v pohode. Ale tiež ticho a vnútorne sa trápiť. Navonok môžu vyzerať oba prípady rovnako.
2. Introverti nie sú nesociálni a namyslení ľudia
Človek je sociálny tvor a introverti nie sú výnimkou. Máme radi socializáciu, ale len do určitej miery. Máme svoj limit, kedy nás socializácia začne vyčerpávať.
Vtedy potrebujeme načerpať novú energiu a tzv. si dobiť batérie. Keď niekam nechceme ísť, nemusí za tým nič byť. Fungujeme inak ako extroverti. Introverti si dobíjajú energiu osamote. Extroverti v spoločnosti ľudí.
V spoločnosti ľudí sa naša energia vyčerpáva a osamote sa znova dopĺňa. A takto fungujeme dookola. V spoločnosti kamarátov nám energia vydrží aj celý deň. No medzi cudzími ľuďmi vonku nám k vyčerpaniu môže stačiť aj pár minút.
Vo vzťahoch preferujeme kvalitu nad kvantitou. Stačí nám aj jeden alebo dvaja dobrí kamaráti, ktorým môžeme veriť. Nepotrebujeme mať stovky kamarátov, ktorých až tak nepoznáme.
Kamarátstvo s introvertom býva ale naozaj pevné a je pravdepodobné, že vydrží po celý život.
Veľakrát sme označovaní za namyslených ľudí, lebo navonok vieme pôsobiť nedostupne. Pritom sme často len vo svojej hlave, kde premýšľame a všetko analyzujeme. Svoju pozornosť vtedy smerujeme dovnútra.
Tomu mýtu pomáha aj náš neutrálny výraz tváre. Neplatí to pre každého, no mňa sa často ľudia pýtajú, čo mi je. Som v pohode, ale môj neutrálny výraz tváre vyzerá nečitateľne.
Opak vie byť pravdou. Introverti sú veľakrát skôr nesebavedomí ako namyslení. Niekedy sme neuveriteľne osamelí a prahneme po spoločnosti. No je pre nás náročné nadväzovať kontakty a nájsť si skutočných priateľov.
3. Introverti sa nemôžu zmeniť na extrovertov
Najväčší mýtus je, že sa introverti môžu „napraviť“ a stať sa extrovertnými. Je to hlúposť. Nikto si nevyberá, či sa narodí ako extrovertný alebo introvertný človek. Prípadne presne v strede, ako ambivert. Ide o rovnocenné typológie osobnosti.
Extrovertov je štatisticky viac. Introverti sú v menšine, no to neznamená, že je s nami niečo zlé.
Našu osobnosť môžeme formovať, ale len do určitej miery. Nedokážeme zmeniť naše gény a nervovú sústavu. Keď je raz niekto introvert, bude ním po celý život. Zmeniť sa dá len na oko. Môžeme sa pretvarovať a hrať na extrovertov, ale vnútorne nás to zničí.
Prečo by sme sa mali meniť, keď máme kvality, aké extroverti nemajú? Samozrejme, aj extroverti majú kvality, ktoré chýbajú nám.
Naše osobnosti sú dokonale vyvážené. Preto nie je správne uprednostňovať jednu pred druhou.
Byť introvertom je dar, ktorý dokážeme oceniť až vtedy, keď to prijmeme.
4. Introverti by nemali chodiť len s extrovertmi
Ľudia sú presvedčení o tom, že partneri by sa mali „dopĺňať“. Introvert by si mal nájsť za partnera extroverta a opačne. Ja to považujem za mýtus. Niekomu to tak funguje, no myslím si, že to nie je pravidlo.
Protiklady sa nemusia dopĺňať. Môžu sa odpudzovať.
Verím, že introvert môže chodiť s introvertom a bude to ešte lepšie. Pre dlhodobé fungovanie vzťahu je dôležité, aby boli dvaja ľudia vo svojej podstate na rovnakej vlnovej dĺžke. Len introvert najlepšie rozumie introvertovi.
Na túto tému som napísal samostatný článok, môžeš si ho prečítať tu – introvert by mal chodiť s introvertom.
5. Introverti nesedia celé dni doma za knihami
Pod pojmom introvert si ľudia často vybavia človeka, ktorý sedí celé dni doma za knihami. Sám milujem čítanie, no stačí mi hodina denne. Viac ma začne nudiť.
Ani extroverti nie sú nonstop medzi ľuďmi.
Milujeme byť doma a nepotrebujeme byť stále medzi ľuďmi. No to neznamená, že je to tak vždy. Aj introverti sa radi zabávajú. Z času na čas máme aj my potrebu ísť von a poriadne sa zabaviť.
Máme len tú výhodu, že vieme byť sami so sebou. Vieme sa zabaviť doma rovnako ako vonku. Málokedy sa nudíme.
Venujeme sa veciam, ktoré nás napĺňajú. A to aj bez toho, aby o tom niekto vedel.
Introverti tiež milujú získavať nové zážitky a robiť spontánne, bláznivé veci rovnako ako extroverti. Všetci ľudia sú vo svojej podstate rovnakí. Rozdiel je len v intenzite.