Mám toľko snov a túžob, že ma považujú za snílka. Asi ním skutočne som, keďže radšej trávim čas vo svojej hlave ako v realite. Stále snívam s otvorenými očami a modlím sa za zázrak. Chcem, aby ma postrehlo šťastie. Aby sa mi udialo to, čo sa deje vo filmoch. Nech mi všetko dobre dopadne.
Mám tiež vytýčenú cestu k môjmu ideálnemu životu, v ktorom som sám sebe pánom. Viem, čo potrebujem k tomu, aby som naozaj žil a nielen prežíval. Mám plány, ako by vyzeral môj ideálny deň a čomu všetkému by som sa konečne venoval. Keby som už neriešil peniaze ani nedostatok voľného času.
No kým to nemám, tak odkladám život na neskôr. Dovtedy žijem nespokojnosťou, ktorá ma núti k disciplíne a odopieraniu. V kútiku duše pri tom stále verím v šťastie a spolieham sa na to, že sa mi to raz podarí. Navonok som pesimista, ale vnútorne zmýšľam optimisticky.
Aj keď čas plynie a roky mi pribúdajú, ja si to nepripúšťam.
Môj čas považujem za samozrejmosť. Viem, že zajtra príde nový deň a potom ďalší a ďalší. Nemyslím na smrť. Tá sa ma predsa netýka. Umierajú ostatní, ale ja nie. Mne sa to neudeje, lebo som mladý. Nemôže. Ja zomriem na starobu a tá je niekde v ďalekej budúcnosti.
Spolieham sa na ten jediný faktor, ktorý dokáže vymazať všetky moje sny a túžby v zlomku sekundy. Spolieham sa na to, že mám neobmedzený čas.
Nie náhodou sa však hovorí, že cintorín je plný snov, plánov a geniálnych nápadov, ktoré nikdy neuzreli svetlo sveta. Aj ja zabúdam na smrteľnosť.
Na druhej strane sa možno dožijem staroby, ale napriek tomu nie je isté, že si splním svoj cieľ. Možno prežijem celý život čakaním a pokúšaním sa o zázrak. Potom si už určite uvedomím svoju smrteľnosť, lebo bude na blízku.
Potom pochopím, o čom ten život naozaj bol. Čo bolo dôležité a čo nie. Ale hlavne, že je už na všetko neskoro. Ostane mi už len zmierenie sa so smrťou.
Aké dôležité je manažovanie vlastného času
Pochopil som, že manažovanie vlastného času je tá najťažšia a pritom najdôležitejšia úloha v živote. Bez toho ľahko stratím perspektívu. Buď zabudnem na svoju smrteľnosť alebo prečkám celý život.
Zažil som obdobia, kedy som len zabíjal čas, ale aj také, kedy som naplno využíval každú hodinu z dňa. Keď som nerobil nič, iba som sníval a vyčkával, tak mi život utekal pomedzi prsty. No keď som bol posadnutý cieľmi a produktivitou, tak som život odkladal na neskôr.
V oboch prípadoch ma prebral až bod zlomu. Depresia a vyhorenie, ale našťastie nie prah smrti.
Bol som na jednej strane aj na druhej, aby som pochopil, že pravda je niekde uprostred. Dôležitý je balans a ten si musím vytvoriť iba ja. Nikto mi nedá návod, pretože každý sme iný. Pre niekoho nudný život je pre iného úžasne naplnený život.
Balans znamená skĺbenie všetkého, čo podľa mňa tvorí skutočne naplnený život. U mňa je to uvedomovanie si prítomného okamihu a užívanie si ho, úprimné vzťahy, vďačnosť, progres, sebavyjadrenie a fyzické utrpenie.
Toto všetko musí mať v mojom živote zastúpenie a ja už len určujem, v akom pomere. Od toho ako to prerozdelím závisí kvalita môjho života. Vtedy viem, že nič neoľutujem.
Málokedy ale stihnem všetko v jednom dni, preto sa stotožňujem s konceptom, ktorý mi posledné roky vyhovuje najviac.
Musím urobiť aspoň niečo, to minimum, aby som vyhral deň.
Ak si zacvičím, no nepodarí sa mi už nič iné, vyhral som deň. Ak píšem, vyhral som deň. Ak na chvíľu spomalím, eliminujem rozptýlenia a pripomeniem si, za čo všetko som vďačný, vyhral som deň.
Nič sa nezmení zo dňa na deň. Ale tieto malé každodenné výhry sa v priebehu času nahromadia do veľkého výsledku, do pocitu naplneného života.
Najdôležitejšia je pri tom konzistentnosť. Deň po dni. Minimum je jedna výhra na deň, ale ak ich je viac, tým lepšie sa v ten deň cítim.
Každá malá výhra totiž na seba nadväzuje a buduje momentum. Predlžuje reťazec, ktorý rastie na sile a je stále odolnejší. Potom ma nerozhodia nepriaznivé okolnosti ani pre mňa nesprávni ľudia, lebo dlhodobo o sebe živím vlastnú mienku. Budujem svoj vlastný život.
Ráno sa mi nechce vyliezť z teplej a pohodlnej posteli, ale keď to urobím, tak som vyhral prvú bitku. Keď už som hore, tak si hneď zacvičím. Vyhral som ďalšiu bitku. Mám odcvičené, tak si to nepokazím sladkosťami, ale radšej si dám normálne zdravé jedlo. Vyhral som ďalšiu bitku. Cítim sa živo, som plný endorfínov a tak to využijem a budem produktívny. Vyhral som ďalšiu bitku a reťazec pokračuje.
Takto funguje momentum. Prvá kocka domina zhodí každú ďalšiu ľahšie a ľahšie.
Vyhraté dni, konzistentnosť a momentum mi v konečnom dôsledku šetria čas. Potom mám dostatok času aj na užívanie si života, oddych, vzťahy a každodenné povinnosti.
Už si takmer denne pripomínam vlastnú smrteľnosť. Nie na vyvolanie strachu, ale ako pripomienku, že toto je jediný pokus, ktorý mám. Mám len jeden život a obmedzený čas, ktorý musím využiť tak, aby som toho na jeho konci ľutoval čo najmenej.
Nedávam už svoj čas do rúk ostatných. Učím sa ho manažovať sám, lebo to je najdôležitejší faktor v živote.