Eleanor Roosevelt bola prvá dáma USA. Bola manželkou amerického prezidenta Franklina D. Roosevelta.

Vo svojom postavení bola vždy na očiach, aj keď to bola posledná vec, ktorú chcela. Napriek svojej silnej introvertnosti bola na verejnosti aktívna.

Ako prvá dáma usporiadala 348 tlačových konferencií. Stala sa delegátkou OSN a aktivistkou za ľudské práva. Pôsobila ako učiteľka a lektorka. Počas 50. rokov 20. storočia odprezentovala priemerne 150 prednášok ročne.

Od malička ju trápila nepochopená introvertnosť

Životopis v Bielom dome hovorí o Eleanor ako o plachom dieťati, z ktorého vyrástla žena s veľkou empatiou a senzitivitou ku znevýhodneným skupinám a rasám, ktorým pomáhala.

Za tým plachým dieťaťom sa však skrývalo viac. Prezradila to sama vo svojej autobiografii, kde o sebe hovorí ako o “škaredom káčatku”.

Od Eleanor okolie neočakávalo, že sa niekedy vydá. Nebola „normálnym“ a usmievavým typom ženy.

Nudili ju plytké rozhovory a tak sa im vyhýbala. Bavilo ju premýšľanie a vedenie rozhovorov na dôležité spoločenské témy.

Eleanor nebola pekná žena. Obliekala sa nevýrazne. Jej matka bola naopak temperamentná a výrazná žena. Utiahnutú Eleanor prezývala ako „babička“.

Eleanor neskôr priznala, že sa za každým chcela od hanby prepadnúť pod zem.

Jej matka ju zanedbávala. Uprednostňovala jej dvoch mladších bratov. Už ako malá vnímala túto bariéru medzi nimi tromi a ňou. Uvedomila si to až neskôr.

Po smrti matky odišla Eleanor aj s bratmi k babičke. Ich otec sa im vyhýbal, pretože bol alkoholik. Aj on o niekoľko rokov neskôr zomrel.

Eleanor nenašla pochopenie u babičky ani u otca. To viedlo k tomu, že sa viac uzavrela do seba.

V roku 1905 sa vydala za svojho vzdialeného bratranca Franklina Delano Roosevelta. Aj v tomto vzťahu bola Eleanor utláčaná a to matkou Franklina. Jeho matka bola prísna a vždy mala posledné slovo.

Franklin bol všetkým, čím Eleanor nebola.

Bol odvážny, energický a usmievavý. S ľuďmi sa bavil prirodzene a uvoľnene. Franklin miloval večierky, flirtovanie a klebety, zatiaľ čo Eleanor túžila po súkromí.

Prebrala za svoj život zodpovednosť

Bez ohľadu na jej introvertnosť, Eleanor vedela, že sa bude popri Franklinovi objavovať na verejnosti. Ako stúpala politická hviezda jej manžela, pracovala na sebe aj ona.

Po zlom detstve, hanblivosti a komplexoch si povedala dosť. Rozhodla sa svoju hanblivosť a utiahnutie riešiť. Byť tichá už pre ňu nebola možnosť. Za všetko prevzala zodpovednosť.

Nevyhýbala sa už svojim strachom, ale čelila im. K prekonávaniu strachu sa vyjadrila takto:

„Pri každej skúsenosti, kedy sa pozrieš strachu do tváre, získaš silu a odvahu. Vždy si poviem, prežila som túto hrôzu a teraz zvládnem aj nasledujúcu vec, ktorá príde. Musím robiť to, o čom si myslím, že to nedokážem.”

Opakovaným prekonávaním strachov ju už introvertnosť nebrzdila. Postupne sa začala venovať témam, ktoré ju vždy zaujímali.

Bola si vedomá, že z jej postavenia ich môže istým spôsobom ovplyvniť a zmeniť.

Vrhla sa do pomoci znevýhodneným. Pustila sa do toho s nadšením.

Mala to ťažké. Pôsobila v dobe, kedy sa od žien očakávalo len to, že budú matky a postarajú sa o rodinu. Na vyšších postaveniach predstavovali ženy len pomocníčky alebo hostesky.

Súkromie a rodinu vymenila za svoje poslanie

V roku 1918 zistila, že ju manžel podvádza a tak sa rozhodla vydať vlastnou cestou. Stále mu ostala po boku, no plne sa zamerala na svoju aktivistickú angažovanosť.

Všetok svoj voľný, ale aj súkromný čas venovala tomu. V službe ostatným našla svoj zmysel života.

Postupne sa vypracovala na silnú verejnú osobnosť. Ako prvá dáma si vybudovala rešpekt.

Okrem svojej práce bojovala aj v prezidentskej kampani svojho manžela. Keď dostal Franklin mozgovú porážku, stala sa jeho hovorkyňou.

V súkromí sa nevenovala vzťahu a dokonca ani rodine. Mala zložité vzťahy aj s vlastnými deťmi. Nepoznáme dôvody prečo. Možno ju poznačilo detstvo a jej súkromný život.

Z jej denníku však poznáme, že milovala ticho a samotu, kde sa mohla nad všetkým zamýšľať. Po vyčerpávajúcom dni milovala večery, ktoré strávila sama.

Ponaučenie z jej života

Eleanor Roosevelt je jasný príklad toho, že človek aj napriek silnej introvertnosti dokáže úspešne balansovať v extrovertnom prostredí.

Strach stojí za prekonanie, pretože až za hranicou komfortu začína život. Eleanor pomohla tisícom ľudí. Pomohla znevýhodneným skupinám.

Na druhej strane obetovala svoje súkromie a rodinné vzťahy.

Každý vedie vnútorný boj, preto je dôležité nájsť balans. Neobetovať jedno na úkor druhého.

Introvertnosť nie je prekážka. Nemali by sme ju vnímať ako problém, ktorý treba odstrániť. Nie je dobré sa ani úplne uzavrieť. Vždy je správna cesta niekde v strede.