Skončilo vyučovanie a ja som medzi prvými utekal domov. Bol som ohučaný z celého dňa a s energiou som narážal na dno. Tešil som sa, že sa doma zavriem do izby a zapnem si hru. Konečne sám a v tichu.

Niektoré dni som však nestihol odísť skôr ako spolužiaci a vtedy som kráčal s nimi. Mali zaužívané, že po škole chodili von. A mňa vždy presvedčili, aby som sa pridal. Nedokázal som ich odmietnuť, lebo ma nepočúvali. Boli hlasnejší.

Prechádzali sme sa po meste alebo sme si niekde sadli na kofolu. Hodinu, dve, tri. Čas sa mi vliekol pomalšie ako v škole. Bol som vyčerpaný a tak som ich celý ten čas len v tichosti počúval. Popri tom som hľadal príležitosť, ako odídem. Skúsil som to raz, ale nepočúvali. Skúsil som to druhýkrát a znova ma presvedčili, nech ešte ostanem.

Keď sa mi konečne podarilo odísť, bol som už úplne vyžmýkaný. Doma som si akurát tak ľahol a zaspal…

Sú ľudia a nie je ich málo, ktorí sa celý život spoliehajú na svoje hlasné ústa. Možno nie sú ani tak inteligentní alebo šikovní, ale napriek tomu sú vo výhode vďaka svojej „papuli“.

Hlasnejší sa presadí na úkor tichšieho. Prejde mu toho viac, pretože mu viac pomôžu ostatní ľudia. Hlasnejší sa jednoducho nehanbí si hocikedy vypýtať pomoc. A ostatní buď prižmúria oči alebo nimi prekrútia, no nakoniec mu vyhovejú.

Introverti zvyknú v interakcii s ľuďmi ťahať za kratší koniec. Nielen kvôli tomu, že nás socializácia vyčerpáva, ale hlavne, sme viac uzavretejší. Preto je naša prirodzená energia tichšia a pokojnejšia.

Neradi ľudí otravujeme, lebo sami neznášame, keď sme otravovaní. Máme silnú empatiu a preto iným skôr pomôžeme ako ich využijeme.

Ak už žiadame o pomoc, je celkom pravdepodobné, že je to naša posledná možnosť. Svojpomocne sme už skúsili všetko a nevyšlo to. Vždy sa najprv obrátime sami na seba a až potom na ostatných.

Introvertné vlastnosti sú v dnešnej dobe pozvánkou na to, aby po nás ľudia šľapali a využívali nás.

Naše ticho vyplnia slovami a náš odstup si zamenia s pozvaním sa do našej osobnej zóny.

Nanútia nám to, čo nechceme a budú to robiť vždy, keď si nenastavíme hranice. Musíme si ich nastaviť, pretože žijeme hlavne svoj život, nie životy iných.

Nastaviť si hranice nie je neslušné

Nie je to neslušné ani egoistické. Ak by to tak bolo, tak je potom rovnako neslušný aj opak. Vyvolávanie nátlaku kvôli súhlasu a neustále žiadanie o pomoc.

Hranice nie sú blokáda. Je to len vymedzenie bodu, kedy už niekto zachádza za mieru našej tolerancie.

Nastavenie vlastných hraníc je pre introverta nevyhnutné. Aby sme popri tom všetkom, čo sa okolo nás deje, nezabudli aj na seba.

Zo začiatku nám naša empatia spôsobí výčitky. Radi nám ich vyvolajú aj ostatní, ak sú ešte stále zvyknutí, že dostanú to, čo chcú.

Preto musíme najprv rozlišovať, či skutočne ide o pomáhanie alebo len využívanie.

Sú to dve rozdielne veci, ale aj tak si využívanie často zamieňame za pomáhanie.

Myslíme si, že ak niekomu nevyhovieme, tak sme zlí ľudia, lebo mu odmietame pomôcť. Potom sa snažíme vyhovieť každému a za každú cenu. O to viac, keď nám zatlačia na emócie a celé to odprezentujú ako nezištnú pomoc.

Pomáhanie je dobré, ale vtedy, keď to niekto naozaj potrebuje. A nie vtedy, kedy to niekomu vyhovuje, lebo je preňho ľahšie, keď zaňho preberie zodpovednosť niekto iný.

Definuj svoje hranice a potom si ich nastav

Tvoje hranice sú tvoje vlastné pravidlá. Tvoje zásady. Tvoje hodnoty. Čo je pre teba v poriadku a čo už nie. Tieto veci sú len o tebe. Sú tvoje a máš na nich plné právo.

Nedávaj toto právo do rúk iným. Nikdy.

Najprv si svoje hranice definuj. Pre introverta je to obvykle čas pre seba a tvoje hranice to musia odzrkadľovať. Ak si ich nevieš definovať, tak polož si zopár otázok:

Na čo sa zvyknem najviac sťažovať? Čo mi najviac vadí? Akí ľudia a aké situácie? Čo mi bráni žiť po svojom?

Odpovede sú dobrý ukazovateľ toho, kde máš svoje hranice.

Po definovaní nastáva ten náročnejší krok a to je ich zavedenie v praxi. Náročnosť zavedenia hraníc závisí od vzťahu, aký máš s daným človekom. Ak ti je niekto cudzí, je to ľahké. Ťažšie je to s dobrými kamarátmi. Najťažšie je to s rodinou.

No vždy je najúčinnejšie, ak to spravíš rázne, stručne a bez omáčok. Nemusíš svoje hranice objasňovať. Stačí, že ich predstavíš a bodka. Ak ti na danom človeku záleží, tak povedz aj pravý dôvod.

Napr. chceš čas pre seba, potrebuješ si oddýchnuť, máš už iný program, nechceš to a to, hocičo… Buď úprimný/á.

Následne sa svojich nastavených hraníc drž za každú cenu. Ozrejmi aj to, čo sa stane, ak ich niekto prekročí. Pretože stačí, že povolíš len raz a ľudia sa naučia, že aj nabudúce stačí len viac zatlačiť.

Niekto ťa zavolá na hodinovú kávu a skončí to tak, že ostaneš trčať celú noc na nejakej párty? Fajn, nabudúce ho odmietni a zdôrazni, prečo. Odmietni ho pokojne aj druhýkrát a daj mu ďalšiu šancu až na tretíkrát. Len tak bude tvoje hranice rešpektovať. 

Stane sa, že sa niekto urazí, nahnevá alebo sklame. Možno na teba začne tlačiť ešte viac. Hlavne, ak si doposiaľ žiadne hranice nemal/a. To však už nerieš. Nemôžeš si stanoviť hranice a zároveň sa po ich prekročení ďalej starať o to, čo si myslia ostatní.

Ak ich prekročia, je to ich voľba a teda aj ich zodpovednosť.

Neboj sa povedať nie

Nikto si nebude vážiť tvoj čas, pokiaľ si ho nevážiš ani ty. Tak sa zbav pocitu viny, že sa niekomu musíš zavďačiť. Skutoční priatelia toto nikdy nevyžadujú. A názor ostatných ti môže byť ukradnutý.

Nezabúdaj, že reakcia ľudí nie je o tebe. Je to len ich projekcia toho, že im nebolo vyhovené a musia sa s tým vyrovnať.

Tak sa neboj povedať nie. Musíš to hovoriť často. A keď to hovoríš často, tak to hovor ešte častejšie. Vedieť povedať nie je jedna z najdôležitejších zručností, ktoré si musíš osvojiť.

Vyzdvihol to aj takmer každý úspešný človek, ktorého vo svojom podcaste spovedal Tim Ferriss. V jeho knihe Sila mentorov zodpovedali desiatky ľudí otázku:

„V čom sa za posledných 5 rokov zlepšil hovoriť viac nie.“

Mysli na to, že slovom nie povieš áno sebe. A platí to aj opačne.

Povedať nie, je niekedy lepšie aj pre človeka, ktorému je adresované. Možno ho to konečne donúti vykročiť zo svojej komfortnej zóny. Možno si uvedomí, že život mu nedá stále to, čo chce. Len preto, že to chce. A túto lekciu mu dáš lacnejšie, než by ju raz aj tak získal v budúcnosti a zrejme pri niečom vážnejšom.

Povedz nie úprimne, slušne a priamo. Nevymýšľaj si výhovorky ani daného človeka nezhadzuj. Poďakuj, uznaj snahu a povedz nie.

Ďakujem, že si sa so svojim problémom obrátil na mňa, ale nemôžem ti pomôcť, prepáč.

Ďakujem, ale so slušnosťou odmietam.

Prepáč, ale nie, ďakujem.

Ak sa začneš vyhovárať alebo povieš nie neisto, tak si maximálne kúpiš čas, ale daná situácia sa v budúcnosti zopakuje.

Keď si raz nastavíš hranice, ľudia ťa začnú viac rešpektovať. Uvedomia si, kedy naozaj potrebujú pomoc a kedy sú iba leniví. Nebudú ťa už otravovať s blbosťami, pretože pochopia, že si strážiš svoj čas a energiu.

Nepríde to hneď, lebo každá zmena a každý nový návyk trvá istý čas. Z dlhodobého hľadiska však eliminuješ stres a potláčaný hnev. Staneš sa spokojnejším človekom a ešte lepším priateľom.