Všetko bolo úžasné až kým nebolo. Naše zoznámenie pripisujem osudu alebo kurva dobrej náhode, lebo to prišlo tak rýchlo a hladko.
Po roku a pol single života som sa odhodlal stiahnuť Tinder. Necelý deň po prvých „srdiečkach“ som mal asi 10 matchov a rozhodol som sa napísať práve jej. Niečo ma k nej priťahovalo už od prvého pohľadu. Písali sme si do rána a rýchlo sme sa do seba pobláznili.
Od začiatku sme k sebe boli maximálne úprimní. Rozprávali sme o svojich zlých stránkach, o svojich komplexoch a strachoch, aby sme o sebe vedeli aj to, čo v zamilovanosti prehliadame. Nechceli sme si nič idealizovať, aby sme spoznali naše skutočné ja. A to všetko urýchlilo.
Mal som pocit, že sa poznáme celý život. Vždy, keď to bolo možné, sme trávili čas spolu a ja som ešte nikdy nezažil niečo tak intenzívne. Rozprávali sme sa desiatky hodín a nikdy nás to neomrzelo. Akoby sme sa snažili dobehnúť celý náš doterajší život, kým sme sa nepoznali.
Získala si ma svojou úprimnosťou a tým, že bola sama sebou aj so svojimi nedostatkami. Práve do nich som sa zaľúbil. Až teraz mi to pripomenulo myšlienku, že to, čo najviac skrývame býva často naša jedinečnosť, náš dar. Podobne to bolo aj opačne, keď ani ona nevnímala môj komplex tak strašne ako ja sám.
Niekedy som mal pocit, že sme dni vymenili za hodiny a prežili sme spolu roky. Hoci to bol stále len mesiac, dva, tri. Hovorí sa, že keď s niekým zacítiš spojenie, tak to spoznáš a ja som ho cítil od prvého stretnutia.
Nič však zrejme netrvá večne a aj nás dobehla realita. Hoci sme verili, že my budeme výnimkou.
Od prvého dňa sme poznali naše fázy života. Obaja sme boli inde. Ja som hľadal vážny vzťah a ona niečo nezáväzné po rozchode. Napriek tomu sme to skúsili a dopadlo to tak, ako by si väčšina predstavovala.
Zaľúbenosť pominula a zrazu to začalo byť vážne. Zrazu sme boli párik a kontrolu začal preberať racionálny mozog. Tušili sme, že je to začiatok konca, aj keď som si to nechcel pripustiť.
Chvíľu sme sa o tom rozprávali, potom sme na túto tému dali pauzu a potom sa znova rozprávali. Až prišla sobota, kedy sme zažili krásny deň, za ktorým dal bodku posledný rozhovor.
Definitívne sme sa zhodli, že bude lepšie odísť teraz, než odďaľovať nevyhnutné. Nehádali sme sa a necítili sme voči sebe nič negatívne. Obaja sme boli smutní a nesmierne nás to mrzelo, ale neľutovali sme nič, čo sme spolu prežili.
Zavrel som za sebou dvere a v hrudi sa mi otvorila obrovská diera. Držal som slzy až kým som neprišiel domov a tam som plakal, pokiaľ som vládal. Došlo mi, že všetko to krásne a intenzívne je razom preč. Že ju už možno neuvidím. Už sa s ňou nebudem mojkať. Nebudeme spolu spávať. Nebudeme sa rozprávať, smiať sa. Neuvidím už jej kamarátov. Nezažijeme to, čo nás čakalo.
Zlomilo mi to srdce a celý týždeň ma sužovala ľútosť. Znova som sa cítil osamelo a beznádejne.
Potom sme si napísali, že sa môžeme ešte raz stretnúť a vymeniť si veci, ktoré sme si u seba nechali. Ja som sa tešil, že ju uvidím, aj keď ma desilo, že to asi naozaj bude poslednýkrát.
Prišiel som ku nej a 2 hodiny sme sa rozprávali. Pripravila mi čaj, sadli sme si oproti sebe tak ako stále a rozprávali sme sa o tom, ako to celé zvládame.
Jej záujem ma hrial pri srdci a aj ona bola spokojná, že som pôsobil vyrovnane. V tom momente som bol. V tom momente bolo všetko ako po starom, hoci sme sa už zdráhali fyzickému kontaktu. Veľmi som ju chcel cítiť pri sebe a asi aj ona, keďže k tomu skoro došlo, ale potom sme to zahrali do stratena.
Cítil som sa s ňou dobre a užíval som si posledné minúty. Vedel som, že keď sa za mnou znova zavrú dvere, je koniec a už sa sem nikdy nevrátim. Bolo mi jasné, že smútok a plač ešte len prídu.
Preberali sme náš vzťah a v skratke sme zhodnotili, čo bolo úžasné a v čom to začalo drhnúť. Znova sme sa utvrdili, že nič neľutujeme a poďakovali sme si za to, že sme to skúsili.
Obaja vieme, že nám to dalo viac, než nám to zobralo. Verím, že sme pre seba boli darom a potrebovali sme jeden druhého, aby sme vyrástli a pokračovali správnym smerom.
Napriek tomu mi bude veľmi chýbať.
Bude mi chýbať, že mi už nepovie ako sa jej páči, keď na ňu len tak bez slov pozerám. Bude mi chýbať, že si už nevypočujem jej zážitky a komentáre, ktoré pridávala k ich rozprávaniu. Jej tik, keď na stotinu pozrela inde a potom znova mne do očí. Bude mi chýbať jej pohotové formulovanie myšlienok do slov. Bude mi chýbať jej ubezpečovanie a trpezlivosť, keď som sa cítil nesvoj. Bude mi chýbať jej starostlivosť a ochota robiť extra krok navyše. Bude mi chýbať najlepší sex v živote. Bude mi chýbať…
Po rozchode som sa cítil odkopnuto, že som bol len náplasťou pre jej ťažké obdobie. Až neskôr som pochopil, že mi pomohla aj ona. Dokonca, že som ju možno potreboval viac než ona mňa.
Toto je 5 lekcií, za ktoré jej nesmierne vďačím:
1. Bola sama sebou a nepozerala na to, čo si myslia ostatní.
Vždy sa nájde hŕstka tých, ktorým sa moja prirodzenosť zapáči a budú ma mať radi práve kvôli nej. A to je cieľ. Nemusím sa hanbiť za to, ako budem vyzerať alebo ako vyzniem. Môžem povedať pravdu a nemusím chodiť okolo horúcej kaše.
2. Nikdy neprehliadala samú seba.
Ja som v živote zvykol byť people pleaser a snažil som sa vyhovieť ostatným. Čiastočne som to robil aj v tomto vzťahu aj keď s rozdielom, že teraz som úplne vymazal svoje ego. Všetko som robil bezpodmienečne, no vo výsledku to vyzeralo rovnako, že nemám vlastné potreby a túžby. Nemôžem od svojho partnera čakať, že bude mojim animátorom. Že vytvorí potrebu alebo program a ja budem len reagovať. Musím byť iniciatívnejší a komunikovať to, čo chcem ja.
3. Nikdy nečakala, kým bude pripravená ani na vhodné okolnosti. Ak niečo chcela, tak to urobila.
To je pre mňa jedna z najväčších lekcií. Vždy som mal problém konať a pri nej som videl, aké jednoduché to dokáže byť. Celý čas som sa len zbytočne brzdil a vyhováral. Jediná istota je tu a teraz a ja sa už nechcem spoliehať na budúcnosť, ktorá nemusí prísť.
4. Vzťahy sú dôležité a treba sa o nich starať.
Keď mi bolo ťažko alebo som mal problém, tak som nikdy neobrátil na svojich blízkych. Myslel som si, že ich tým budem otravovať, tak som radšej všetko dusil v sebe. Ona mi ale ukázala, že to tak vôbec nie je. Ak by som niekoho otravoval, tak ma odmietne.
Dlhé roky som si k sebe ľudí nepripúšťal a teraz mi došlo, že je môj okruh ľudí veľmi veľmi malý. Nemám toľko možností ako ona, pretože jej okruh je obrovský. A to ma mrzí.
Ukázala mi socializáciu z pohľadu, z akého som ju ešte nikdy nevidel. Že to nemusí byť len povinnosť a forma vyčerpania batérií. Je príjemné spoznávať nových ľudí, ak ide o inteligentných a dobrých ľudí, čo ona vo svojom okruhu má. Vďaka nej som spoznal kopec skvelých ľudí, za ktorými mi bude naozaj smutno. Aspoň už viem, že spoznať nových ľudí nie je až tak ťažké ak sa vopred nastavím, že ich chcem spoznať.
5. Prvotná reakcia sa dá zmeniť.
Ja som prvotne vo všetkom hľadal to negatívne a ona to pozitívne. Neskôr som uvidel aj ja to pozitívne, no vždy to prišlo až druhé v poradí.
Pochopil som, že táto prvotná reakcia sa dá zmeniť. Stačí sa len rozhodnúť a robiť to. Môžem sa rozhodnúť, že ľudí už nebudem prvotne súdiť, ale budem sa ich snažiť pochopiť. Nebudem vo veciach prvotne hľadať to negatívne, ale to pozitívne. Budem si to stále pripomínať a raz sa to vo mne zmení.
Teraz som smutný a osamelý. Ale viem, že budem v poriadku. Viem, že časom ešte lepšie pochopím, prečo mi život nedal to, čo som chcel, ale to, čo som potreboval.
Ďakujem, že si bola v mojom živote a navždy v ňom už budeš mať svoje miesto.