Prvé mesiace v novej práci a stres z nového projektu. Jesenná depresia a nechuť do života. Už mesiac som takmer vôbec nečítal knihy. Nehýbem sa, neotužujem, nechodím von.
Pred mesiacom som došiel do štádia, že mám všetkého dosť. Preháňal som to so sebadisciplínou.
Presviedčal som sa, že nemám čas strácať čas. Bol som nervózny, keď som niekde zabil čas. Predstavoval som si, že som ho mohol využiť inak. Mohol som čítať, mohol som písať. Mohol som zbierať materiál na knihu. Mohol som sa posúvať k vysnenej slobode.
Svoje sny, ciele a to, čo ma bavilo som postupne začal brať ako povinnosti. Bral som to ako niečo, čo je potrebné urobiť a potom si môžem oddýchnuť. Potom si môžem dopriať odmenu.
Odmena bolo pre mňa ničnerobenie alebo sledovanie seriálu, hranie hry.
Všetko som stále viac flákal. V práci som odpočítaval hodiny a myslel len na voľný čas. Vo voľnom čase som rýchlo niečo prečítal a vytvoril, aby som nemal pocit viny. Potom prišla vytúžená odmena. Netešil som sa už na tvorbu. Tešil som sa na únik z reality.
Z utekania z reality som si vytvoril návyk
Najprv som si únik z reality doprial len vtedy, keď bol zaslúžený. Alebo na krátky čas.
No keď som zvoľnil zo svojej sebadisciplíny, zapáčilo sa mi to. Postupne som únik z reality nebral ako odmenu, ale cieľ. Myslel som len na to, ako všetko rýchlo pretrpím, aby som sa mohol odreagovať.
Robil som to deň po dni, týždeň po týždni a vybudoval som si návyk. Už to išlo akosi automaticky.
Niekoľko týždňov som sa cítil dobre. Vedel som, že sa nikam neposúvam, no neriešil som to. Užíval som si, že som nemusel čeliť realite. Žil som vo svojej fantázii a páčilo sa mi to.
Potom prišiel problém. Zobral som do rúk knihu a nedokázal som sa sústrediť. Každú stranu som čítal viackrát, lebo som bol mysľou inde. Po pár minútach som ju odložil.
Chcel som niečo písať a znova. Čumel som do prázdneho wordu. Niečo som napísal a následne to vymazal. Alebo som po každej vete odbehol na youtube.
Akoby sa vytratil môj vnútorný hlas a nadšenie z tvorby. Stále som cítil nutkanie odreagovať sa a robiť niečo iné.
Vtedy som si uvedomil, ako ťažko sa vracia do starých koľají. Vytvoril som si nový návyk, ktorý bol pohodlný. Môjmu telu a hlave sa to páčilo. Odpútal som sa od reálneho života, pretože ten imaginárny sa mi páčil viac.
Uvedomenie je prvý krok
Hľadal som rozptýlenia, kvôli čomu som strácal kontakt s vlastnými myšlienkami. Fungoval som podvedome. Zistil som to až vtedy, keď som sa snažil vrátiť k starým zvykom. A nešlo to. Vtedy som akoby vystúpil z vlastného tela a zhora videl, čo robí.
Došlo mi, ako ľahko si človek navykne utekať z reality. Najhoršie je to, že zvyk si už ani neuvedomujeme. Žije tak veľa ľudí a o to viac introvertov, pretože máme bohatý vnútorný svet a fantáziu.
Pochopil som, aká dôležitá je aj v tomto smere rovnováha. Ani jedna cesta nie je veľmi udržateľná. Aspoň nie pre mňa.
Sebadisciplína je dôležitá, no ľudia nie sú roboti. Nedá sa plnohodnotne využiť každá minúta zo dňa.
Naša energia na rozmýšľanie a sústredenie je obmedzená. Každý deň dokážeme byť produktívni približne 4 hodiny. Potom krivka klesá a produktivita sa znižuje.
Zabudol som, aký dôležitý je pre produktivitu oddych.
Na druhej strane, nie je udržateľné ani neustále utekanie z reality. Takto sa dni zlievajú ako cez kopirák. Uniká nám reálny život. Ten jediný, ktorý je skutočný.
Je ľahšie z neho utekať, no len z krátkodobého hľadiska. Potešenie je dočasné ako droga. Potom znova cítime prázdnotu a ľútosť. Z dlhodobého hľadiska je neustále utekanie z reality spúšťačom depresie a sociálnej fóbie.
Rovnováhu musí nájsť každý sám
Nájsť rovnováhu vo svojom živote je zrejme najnáročnejšia úloha. Najnáročnejšia tým, že neexistuje všeobecný vzorec. Pre každého znamená rovnováha niečo iné.
Je to cesta za sebapoznaním a najviac k tomu pomáha uvedomenie. Uvedomovanie samého seba, svojich myšlienok, návykov.
Je potrebné počúvať svoju myseľ a rozlišovať, kedy ide o lenivosť a kedy fakt potrebuje vypnúť. Niekedy vyhrá lenivosť, no nemali by sme dovoliť, aby sa z toho stal návyk.
Aj oddych by mal trvať len určitú dobu. Vždy by sme sa mali vrátiť k správnym návykom. Mali by sme svoju myseľ udržiavať aktívnu, pretože aj myseľ funguje ako sval. Chátra, keď sa nepoužíva.
Práve rozptýlenia nás oddeľujú od našich myšlienok a potláčajú premýšľanie do úzadia.
Únik z reality by teda nemal byť cieľ, ale len prostriedok. Prostriedok odmeny a oddychu. Potom aj viac chutí.
Skúsil som obe cesty a až teraz chápem, aké dôležité je udržiavať rovnováhu. Tiež už viem, že to niekedy jednoducho nejde a to je fajn. Beriem, že sú aj také dni.
Uvedomujem si najmä to, aké dôležité je nespadnúť len na jednu alebo druhú stranu.
Pomohol mi tento citát. Mám ho nalepený na nástenke.
Odvaha nemusí vždy kričať. Odvaha je niekedy tichý hlas, ktorý na konci dňa hovorí, zajtra to skúsim znova.
Mary Anne Radmacher