Po troch rokoch som prišiel o prácu. (2020) Zamrzelo ma to, no istým spôsobom sa mi uľavilo.
Pracoval som v malej marketingovej agentúre, ktorá zastrešovala online aj offline marketing. Ja som sa venoval online marketingu. Tvoril som obsah, písal články, spravoval sociálne siete a riešil SEO. Bavilo ma to.
Na druhej strane však stáli podmienky. Prvý rok som pracoval viac menej na čierno. Nemal som normálnu zmluvu, mal som dohodu. Zarábal som menej ako minimálnu mzdu. Bol som naivný nováčik a nechal som sa využívať. Nevedel som, ako sa sám seba zastať.
Po roku sa môj plat zlepšil, pretože mi došla trpezlivosť. Začal som sa ozývať. Pevne som si stál za svojim a šéf to prijal. Konečne som začal zarábať dosť na to, aby som bol spokojný. Dohodli sme sa aj na províziach z predaja našich služieb, takže som bol o to viac motivovaný.
Na papieri som bol s platom spokojný, no realita bola znovu inde. Môj šéf údajne nemal peniaze, tak ma vyplácal postupne. Niekedy som dostal výplatu na 3 krát, niekedy meškala 2 mesiace. Peniaze, ktoré mi dlžil sa kopili a ja som sa začal obávať, či ich ešte niekedy uvidím.
Svojich zamestnancov vyplácal ako posledných. Vždy zaplatil najprv sebe, potom účty a faktúry a až na poslednom mieste sme boli my. Ja som to naivne toleroval.
Všetko zavŕšila korona a spomalenie ekonomiky.
Šéf ma nedokázal platiť normálne ani pred ňou. A ja som vedel, že korona len všetko zhorší. Hneď som chcel dať výpoveď, no nechcel som prísť o svoje peniaze. Nevedel som, ako by sa šéf zachoval a rozhodne som sa nechcel ťahať po súdoch.
Navrhol mi prácu z domu a ja som ju prijal len preto, aby som s ním bol v kontakte. Teraz som ho však pravidelne kontaktoval s otázkou, ako je na tom s peniazmi. Bolo mi to proti srsti a určite som pôsobil otravne. Bola to však jediná možnosť, ako mu dám najavo, že sa nedám využívať a chcem len to, čo mi patrí.
Nechcel som už ďalej zvyšovať jeho dlh a žiť v neistote. Po neúnavnom písaní a telefonovaní mi postupne povyplácal väčšinu dlhu. Konečne som cítil trochu istoty a tak som mu oznámil, že končím.
V júni som dal výpoveď. Stále mi dlží pár stoviek eur a pevne verím, že mi ich vyplatí.
Nemohol som už viac žiť v neistote a čakať. Musel som sa pohnúť ďalej.
Potrebujem príjem
Nemám hypotéku ani deti. No mám výdavky, preto potrebujem príjem. Momentálne žijem z úspor. Peniaze si sporím už od strednej školy, no nemôžem si vyskakovať. Za posledné roky som prišiel o dosť úspor kvôli svojej naivite a nedostatku skúseností. O tom som napísal samostatný článok.
Nemám bohatých rodičov ani bohatú rodinu. Žil som len s mamou. Otec je alkoholik a vôbec sa s ním nestretávam. Nechcem sa ľutovať, no som typ človeka, ktorému nedá nikto nič zadarmo.
Potrebujem príjem, aby som sa o seba mohol postarať. Potrebujem príjem na podnájom, jedlo a základné potreby.
Neverím v dôchodkový systém, tak si zabezpečujem vlastný, aby som mal na starobu z čoho žiť. Mesačne posielam 70€ na investičný účet, kde sa tie peniaze postupne hromadia a zhodnocujú.
Mám staršie auto a každý, kto má auto vie, že je to obrovské pasívum. Okrem benzínu a poistenia vždy vyskočí nejaká oprava alebo výmena.
Raz ročne platím aj doménu, hosting, šablónu a pluginy pre tento web. A to sú len základné veci.
Potrebujem nový príjem.
Životná zmena a hľadanie si novej práce
Prišiel som o starú prácu, presťahoval som sa do Košíc a teraz si hľadám novú prácu. A je to ťažšie, než som si myslel.
Svoju rolu hrá určite dopad korony a prichádzajúcej krízy. Je to ťažké aj kvôli nárokom zamestnávateľov a konkurencii z radov uchádzačov o zamestnanie.
Bol som na pár výberových konaniach a vždy nás tam bolo niekoľko desiatok. Okrem IT pozícií si môžu zamestnávatelia vyberať a oni si aj vyberajú.
Mám pocit, že už nefunguje postup zaučenia. Mám pocit, že už sa nepozerá na ľudské kvality. Pozerá sa najmä na to, čo ovládaš a ako sa predáš. Zamestnávatelia hľadajú hotových zamestnancov, ktorí ovládajú všetko, čo si vyžadujú.
Uprednostnia prehnanú aktívnosť a sebavedomie pred úprimnosťou.
Nemám im to za zlé, no nemyslím si, že je vždy správne škatuľkovanie. Takto môžu uprednostniť človeka, ktorý síce ovláda to, čo sa od neho vyžaduje, no z ľudského hľadiska môže byť nezodpovedný a problémový.
Osobne mám logicky skúsenosti v tom, čo som robil a čomu som sa doposiaľ venoval. S niektorými vecami skúsenosti nemám a zaráža ma, keď je to dôvod nezáujmu.
Hlavne vtedy, keď ide o veci, ktoré sa človek naučí rýchlo, ak má ochotu učiť sa. Práca s pokladňou, skenerom a zvládnutie fakturačného alebo skladového systému nie je kvantová fyzika.
Z mojej skúsenosti sa mi z 10 odoslaných žiadosti o prácu ozvú naspäť len jedny. Aj to väčšinou zistím, že ide o finančné sprostredkovanie. Nepotrebujem otravovať ľudí a presviedčať rodinu, len aby som získal províziu z podpísanej zmluvy. Nechcem chodievať v obleku, keď mám prázdnu peňaženku.
Možno som príliš vyberavý.
V každom prípade sa mi trh práce čoraz viac znechucuje.
Veľa pozícií si vyžaduje vysokoškolské vzdelanie, aj keď ide len o administratívnu prácu. Na takéto pozície posielam žiadosti aj napriek tomu, že nemám vysokú školu.
Z istého úradu sa mi ozvali, že ich to mrzí, no vysokoškolské vzdelanie je podmienkou. Spýtal som sa prečo, lebo ma to nahnevalo. Išlo o administratívu. Drzo som sa spýtal, či je papier dôležitejší ako charakter človeka, jeho vedomosti a skúsenosti. Tá pani mi nevedela odpovedať. Povedala mi, že je to tak jednoducho nastavené.
Serie ma to o to viac, lebo osobne poznám kopec ľudí, ktorí prešli výškou len podvádzaním a úplatkami. Poznám ľudí, ktorí platili iným za svoje semestrálne práce, bakalárky a diplomovky.
Na Slovensku je X nekvalitných vysokých škôl, kde k ich absolvovaniu stačí trpezlivosť. Nechápem, ako môže mať rovnaký titul „ING“ programátor a absolvent bezpečnostného manažmentu…
Zamýšľam sa nad svojou vlastnou cestou
Som zodpovedný a dokážem si svoju prácu robiť dobre. Učím sa rýchlo a rád, no napriek tomu sa mi nedarí nájsť si normálne zamestnanie. Také, kde ťa berú ako ľudskú bytosť, nie ako hovno. Také, kde tvoju prácu ocenia a rozumejú tomu, že produktívny zamestnanec = spokojný zamestnanec.
Možno mám vysoké očakávania a žijem si vo vlastnej bubline. Možno…
Moja najväčšia životná hodnota je sloboda. A ako si posledné dni hľadám prácu, rovnako intenzívne rozmýšľam o tom, že si založím živnosť.
Možno jednoducho nedokážem byť zamestnanec a nikdy nebudem v zamestnaní spokojný. Nie len kvôli mojej introvertnosti, ale aj kvôli môjmu charakteru a povahe.
Možno mám skreslený pohľad, lebo som zatiaľ zažil len nepríjemné pracovné skúsenosti.
V každom prípade zvažujem podnikanie. Toľko ľudí to predsa zvládlo a zvláda. Podniká aj kopec tupcov a darí sa im. Viem, že majú jednu vec, čo mne chýba a to je odvaha.
Na jednej strane ma podnikanie vzrušuje a provokuje. Na druhej strane sa toho bojím. Na jednej strane vidím slobodu a možnosť pracovať bez šéfa. Na druhej strane sa mi vynárajú nepríjemné otázky.
V čom budem podnikať. Čo môžem ponúknuť ostatným, aby mi za to zaplatili? Tovar či služby?
Vytvoria sa mi nové povinnosti. Platenie odvodov, vedenie účtovníctva, platenie daní.
Asi by som mal ísť príkladom a držať sa rád, ktoré píšem vo svojich článkoch.
Aj keď je to ťažké.