Skončila mi pracovná zmluva a dal som výpoveď. Nepredĺžil som ju. Tento plán som si stanovil pred 2 rokmi a jeho prvú časť som splnil.

Druhá časť plánu predstavovala to, že začnem pracovať sám na seba. A znova som to porušil. Našiel som si novú, lepšie platenú prácu. Znova som si vybral istotu.

Podnikať chcem už od strednej školy, ale stále som na to nenabral odvahu. Stále mi do toho zasiahol život. Nechcem sa vyhovárať na súčasnú ekonomickú situáciu a brutálnu infláciu, ale ako každého, aj mňa brzdia peniaze. Pravidelný príjem je závislosť a ja som na ňom závislý tak ako väčšina z nás.

Nikdy som nechcel byť typ človeka, ktorého ovládajú peniaze. Nechcel som byť ich otrokom a preto je mojim najväčším cieľom nielen osobná, ale aj finančná sloboda. Jedna s druhou úzko súvisí. Aspoň pre mňa.

Som v bludnom kruhu, z ktorého nedokážem vykročiť oboma nohami.

Po vlastnej ceste kráčam len jednou nohou

Koncom roka 2019 som sa vydal na cestu tvorby. Odvtedy píšem tento blog a vytváram príspevky na môj instagram – Svet Introverta. Odvtedy je mojim cieľom napísanie knihy a naštartovanie kariéry spisovateľa. Tento blog vnímam ako stupienok ku svojim knihám.

Už 3 roky tak balansujem na hrane dvoch životov. V práci som len kvôli peniazom. Necítim sa tam dobre a nepodávam ani stopercentný výkon. Čo najviac energie si šetrím na voľný čas. Vtedy začína môj druhý život.

Po práci sa venujem písaniu. Venujem sa blogu a venujem sa čítaniu. Čítanie je pre mňa veľmi dôležité, pretože je to hlavným zdrojom mojej tvorby. A to všetko zaberá nielen kopec energie, ale aj času.

Ani jeden z týchto dvoch životov tak nežijem naplno. Jednou nohou kráčam po vlastnej vytúženej ceste a druhou nohou som stále v šedej realite.

Viem, aká mizivá je štatistika úspechu. Pravdepodobnejšie je to, že sa mi nič prevratné nepodarí. Preto si chcem aspoň pripraviť čo najlepšie podmienky na prechod. Snažím sa vybudovať si čo najpevnejšie základy a zároveň našetriť dostatok peňazí, aby som si kúpil čas.

Nebojím sa, že prídem o úspory. Strach mi robí situácia, keby som sa musel nasťahovať naspäť k mame a klesnúť ešte nižšie, ako bol bod, keď som pred rokmi začínal.

Bojím sa, že to všetko vyjde nazmar.

No zároveň si uvedomujem fakt, že s vekom mi rastie aj zodpovednosť.

Hovorí sa, že nikdy nie je neskoro, ale osobne som presvedčený, že nikdy nebude lepší čas začať ako vo vekovom rozmedzí 20-30 rokov.

Kedy vykročím oboma nohami?

Zvažoval som, že si založím Patreon, ale nechcem byť ďalším z X tvorcov, ktorí si pýtajú peniaze na to, aby sa mohli venovať tvorbe. Necítim, že ľudia by boli ochotní moju tvorbu takto podporovať. Aspoň zatiaľ nie.

Vlastný merch a reklamné predmety? Aj to mi príde príliš krátkozraké. Na webe nemám ani reklamy, pretože sú otravné a za tých pár eur mesačne nechcem pochovať komfort čitateľov.

Web a Instagram mi nezarábajú ani cent. Naopak, každoročne platím nemalé peniaze za doménu, hosting, šablónu a pluginy.

Je to teda opak môjho cieľa. Nedáva to logiku, ale napriek tomu verím, že je to tak z dlhodobého hľadiska správne. Dúfam, že všetko úsilie raz prinesie svoje ovocie.

Pri premýšľaní nad mojou budúcnosťou som si však uvedomil jednu zásadnú vec.

Ak má byť môj web mostíkom ku knihe, tak znova, načo čakám? Venujem sa mu už tri roky a stále nepíšem knihu. Píšem len články.

Preto som začal písať knihu. Rozhodol som sa, že práve kniha bude ten bod, kedy sa oboma nohami vydám na svoju cestu. Kniha pre mňa predstavuje niečo reálne, čo môžem ľuďom ponúknuť. Neviem, či bude dobrá a neviem, či sa bude predávať. Viem ale, že ju potrebujem napísať. Je to bod, od ktorého sa chcem odraziť.

Spisovateľ predsa píše.

Istý čas tak ešte budem žiť dva životy. Sú dni, kedy nenapíšem ani jednu vetu a preto to chvíľu potrvá. Vizualizujem si, že sa mi to podarí do roka. A že sa mi zároveň podarí aj naďalej napísať aspoň 1 článok mesačne na tento blog.

Toto je cesta, ktorú som si zvolil. Ešte na nej nie som a nevidím ani cieľ, ale verím, že sa na ňu dostanem. A to je jediné, čo môžem ovplyvniť. Zvyšok sa vyjasní, keď na to príde čas.

Čo si z toho zobrať?

Naozaj to takmer nikto nemá v živote vyriešené. Každý má svoje problémy. Každý sa raz hľadal a mnohí ľudia sa hľadajú celý život. Každý má svoje sny a ciele. Niekto si ich splní, niekto na nich zanevrie a niekto ich neúspešne naháňa celý život.

V tom je krása a trpkosť života zároveň. Je kopec vecí, ktoré jednoducho nemáme vo vlastných rukách a nedokážeme ich ovplyvniť.

To jediné, čo môže každý ovplyvniť je osobné napredovanie a zlepšovanie sa.

Pretože život nakoniec nie je o tom, čo dosiahneš, ale o tom, kým sa staneš.

Ak sa chceš vymaniť zo systému ako ja, musíš si naplánovať útek. Potrebuješ plán a musíš sa niečomu venovať. Musíš sa v tom zlepšovať. Deň po dni, mesiac po mesiaci.

Raz sa to možno podarí. A keby nie, aj zlé skúsenosti chutia lepšie ako trpká ľútosť z ničnerobenia. Hoci až s odstupom času.